Umelecké jazykové prostriedky

Jazykové prostriedky, ktoré majú estetickú funkciu, delíme na:

  • Trópy
  • Figúry
Obsah
  1. Trópy
  2. Figúry
  3. Zdroje

Trópy

Trópy sú výrazové umelecké prostriedky založené na obmieňaní lexikálneho významu slova (prenášaní významu). Sú to nepriame obrazné pomenovania. K najpoužívanejším trópom patrí:

  • Epiteton – básnický prívlastok
    • Stále epitetá (konštantné) – smaragdový trávnik, temná noc
    • Ozdobné/metaforické epitetá – pozdné súzvuky
  • Metafora – vzniká prenášaním významu na základe vonkajšej podobnosti niektorých znakov – podobnosť tvarov, funkcií, vlastností, farieb, rozsahu atď.
    V bežnej komunikácii sa stretávame s lexikalizovanou metaforou – bežným používaním zovšednela, napr. vziať nohy na plecia, smola sa mu lepí na päty.
  • Genitívna metafora – metafora vyjadrená podstatným menom v genitíve, má podobu nezhodného prívlastku.
    • potoky krvi, temnota noci
  • Personifikácia – druh metafory. Neživým predmetom sa prisudzujú ľudské vlastnosti a schopnosti.
    • mesiac sa díva, obloha sa mračí
  • Prirovnanie – výrazový prostriedok, pri ktorom jeden predmet sa prirovnáva k inému. Väčšinou obsahuje spojku ako, sťa, ani, jak, akoby, sťaby…
    • Pozri, tam hviezdy si posadali, akoby nebom diaľ nevládali… (S. Chalupka).
  • Synestézia – spojenie pojmov označujúcich iné zmyslové vnemy a predstavy.
    • štipľavý vzduch, ostré svetlo
  • Metonymia – obrazné pomenovanie, ktoré vzniká prenášaním významu na základe vnútornej vecnej alebo logickej súvislosti.
    • Recituje Chalupku – recituje dielo od Sama Chalupku, súvislosť medzi autorom a dielom.
    • Zjedol dva taniere – zjedol obsah tanierov, nie taniere.
  • Synekdocha – špecifický druh metonymie založený na prenášaní významu na základe kvantitatívnych súvislostí. Rozlišujeme:
    • časť namiesto celku (pars pro toto), napr.
      • ani jedno oko v miestnosti neostalo suché – všetci prítomní plakali
    • celok namiesto časti (totum pro parte), napr.
      • sála tlieskala – diváci v sále tlieskali
    • singulár namiesto plurálu (singularis pro plurali)
      • živnostník si od nového roku priplatí – všetci živnostníci si od nového roku priplatia
  • Hyperbola – zveličujúci výraz, expresívne zvýraznenie určitého javu.
    • rozmetá svet hŕbou pliev (P. O. Hviezdoslav: Krvavé sonety)
  • Symbol – básnický symbol slúži na nepriame pomenovanie určitého javu, skutočnosti (napr. Kríž – utrpenie). Autor si môže vytvárať osobitné symboly, ktoré nemusia byť všeobecne známe pred napísaním básne.
  • Irónia – (výsmešné) vyjadrenie skutočnosti použitím slova/vety v opačnom význame.
  • Perifráza – nepriame pomenovanie (opisné vyjadrenie), použité namiesto jednoslovného priameho pomenovania (Krajina galského kohúta – Francúzsko).
    • Tatry synu = Slovák (J. Kollár: Slávy dcera)
  • Alegória – abstraktné pojmy, myšlienky, javy sa vyjadrujú pomocou konkrétneho obrazu na základe určitej podobnosti. Obyčajne sú tieto pojmy znázornené ľuďmi alebo zvieratami (napr. Zmija = faloš, zrada; líška = prefíkanosť). Alegória je v širšom slova zmysle utajený zmysel (inotaj), napr. utajený zmysel bájky.

Figúry

Figúry sú výrazové umelecké prostriedky založené osobitnom využití slov a ich usporiadaní, napr. opakovanie rovnakých hlások, slov, spojení, viet; nezvyčajné spojenia slov, vynechanie slov a pod.

Rozlišujeme:

Štylistické figúry

  • Anafora – opakovanie rovnakého slova alebo skupiny slov na začiatku veršov alebo viet.
    • Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
      možno mi ruku nedostať,
      možno mi v diaľky žiaľne utieknuť. (Andrej Sládkovič: Marína)
  • Epifora – opakovane rovnakého slova alebo skupiny slov na konci za sebou idúcich veršov,
    • na každom je krv prischnutá,
      srdca môjho krv prischnutá. (I. Krasko: Kritikovi)
  • Epizeuxa – opakovanie slov alebo skupiny slov v tej istej vete alebo v tesnej blízkosti, napr.
    • … túži len – túži a – túži. (Andrej Sládkovič: Marína)
  • Epanastrofa – opakovanie toho istého slova alebo skupiny slov na konci jedného verša a na začiatku nasledujúceho verša.
    • Zanôtili chlapci: „Boli časy, boli!
      Boli časy boli, boli, ale sa minuli. (J. Botto: Smrť Jánošíkova)
  • Pleonazmus – prostriedok založený na hromadení slov s rovnakým alebo podobným významom (hromadenie synoným). Z hľadiska porozumenia je druhé slovo nepotrebné/nadbytočné.
    • Mrazy štípu, mrazy kúšu! (I. Krasko: Nox et solitudo, Verše)
  • Paralelizmus – figúra využívajúca opakovanie tých istých alebo podobných syntaktických konštrukcií za sebou v texte (použitie rovnakých druhov viet a pod.), napr.
    • Pravde žil som, krivdu bil som (Samo Chalupka: Branko)
  • Paronomázia – štylistická figúra založená na opakovaní slov s rovnako znejúcou zvukovou skupinou (napr. slová s rovnakým slovným základov), napr.
    • … i my, vlastenci a bratrové,
      slavme slavně slávu Slavov slavných. (J. Kollár: Slávy dcera)

Vetné a rečnícke figúry

  • Elipsa – výpustka
  • Klimax – gradácia so stúpajúcou intenzitou, postupné stupňovanie, vzostupné usporiadanie slov, ktoré znázorňujú určitý základný význam, napr.
    • Horší nežli divé války, hromy, ohně divější. (J. Kollár: Slávy dcera)
  • Antiklimax – opak klimaxu, gradácia s klesajúcou intenzitou.
  • Asyndeton – figúra založená na bezspojkovom spájaní slov – dodáva textu dynamickosť.
  • Oxymoron – spojenie dvoch nespojiteľných alebo navzájom sa vylučujúcich sa slov.
    • mladý starec
  • Paradox – nečakané, prekvapivé tvrdenie, ktoré odporuje všeobecnej (bežnej) mienke, skúsenosti; protichodnosť, protiklad.
    • ruža rany (krvavá rana) (P. O. Hviezdoslav: Krvavé sonety)

Zvukové figúry

  • Aliterácia – zvuková štylistická figúra využívajúca opakovanie rovnakej hlásky alebo hláskovej skupiny na začiatku slov idúcich po sebe (vo vete, verši).
    • Lízal jeden lilipután
      lilavkasté lízatko,
      chutilo mu trocha sladko,
      trocha nesladko. (M. Válek: Lízatko)
  • Zvukomaľba – napodobnenie prírodného alebo iného zvuku s cieľom dosiahnuť estetický zážitok, napr.: dunenie vody a prevaľovanie sa vĺln:
    • Duní Dunaj a luna za lunou sa valí
      d n d n l n l n l (S. Chalupka: Mor ho!)
  • Eufónia – využívanie zámerného usporiadania alebo zoskupenia hlások tak, aby vyvolávali pocit ľubozvučnosti, napr.
    • Horí ohník, horí… (opakovanie hlások o – í) (J. Botto: Smrť Jánošíkova )

Zdroje

  1. Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
  2. Caltíková, M. – Lábaj, Ľ – Lauková, Z. – Polakovičová, A. – Štarková, Ľ. Slovenský jazyk pre stredné školy 1. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2019. ISBN 978-80-8120-685-6.
  3. Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.

Kategórie: Literatúra | Teória literatúry | Umelecké jazykové prostriedky

Podobné článkyViac článkov od autora