Nox et solitudo – Ivan Krasko

Dielo: Nox et solitudo (dátum vydania 1909)
Autor: Ivan Krasko (vlastným Ján Botto, 1876 – 1958)

Ivan Krasko sa narodil v Lukovištiach, po maturite v Rumunsku išiel na chemickú fakultu v Prahe, kde vyštudoval chemické inžinierstvo. Väčšinu svojej mladosť prežil ďaleko od domova a matky, s ktorou mal veľmi vrúcny vzťah. Toto odlúčenie sa nakoniec odrazilo aj na jeho tvorbe. Pracoval ako chemický inžinier v Čechách a zúčastnil sa aj na prvej svetovej vojne. Po návrate z frontu sa zamestnal v štátnej správe v Bratislave, bol poslancom a senátorom.

Ivan Krasko bol básnik, prozaik, prekladateľ (prekladal najmä z rumunčiny, ale aj z nemčiny), ktorý je považovaný za zakladateľa modernej slovenskej lyriky a popredného predstaviteľa slovenského symbolizmu a literárnej moderny.
Z tvorby: zbierky Nox et solitudo (Noc a samota), Verše, Sentimentálne príbehy

Zaradenie: symbolizmus (literárna moderna)

Charakteristika a obsah diela

Nox et solitudo je prvá básnická zbierka Ivana Kraska, ktorá vyšla prvýkrát v roku 1909. Názov zbierky je v latinčine a v preklade znamená noc a samota – dve slová, ktoré charakterizujú základné motívy nielen tejto zbierky, ale aj celej autorovej tvorby. Ako naznačuje samotný názov, ide o zbierku s melancholickým vyznením, v ktorej dominujú depresívne nálady, pocity smútku, samoty, nenaplnenej lásky a beznádeje. Zbierka sa skladá z intímnej, predovšetkým ľúbostnej lyriky.

Symbol noci

Stav skľúčenosti a depresie je ukotvený aj v obrazoch prírody – najmä v počasí. Noc v Kraskovej tvorbe nepredstavuje len časopriestor, ide aj o symbol. Autor prostredníctvom symbolov noci, tmy, súmraku, zmrákania, hmly, studeného dažďa vyjadruje svoje pocity, atmosféru doby i postavenie národa.

Noc je prítomná akoby aj počas dňa – dni sú sychravé, daždivé, ponorené do sivej hmly. Toto prostredie vytvára šedivú, depresívnu náladu, ktorá zodpovedá smutnému naladeniu celej zbierky.

Smútok a samota

Lyrický subjekt sa cíti opustený, je plný smútku, pociťuje samotu. Samota, ktorá charakterizuje nielen lyrického hrdinu, ale aj predmet básní, pramení z odlúčenia od domova, od svojich blízkych, najmä od matky (napr. báseň Vesper Dominicae). Tieto pocity vyvierajú zo skutočného Kraskovho života – väčšina básní vznikla v období, keď žil autor v Čechách, kde bol čiastočne odtrhnutý od domova a národného diania.

Pocit osamelosti vychádza aj z neúspešných vzťahov a z nešťastnej lásky. V básni Prší, prší… je smútok natoľko silný, až prechádza do beznádeje. Básnik naznačuje, že je zle, no bude ešte horšie.

Národná téma

V niektorých básňach do pocitov opustenosti a samoty vstupuje myšlienka národnej témy – postavenie slovenského národa na konci 19. storočia bolo deprimujúce, preto slovenskí symbolisti smútili nad osudom národa, nad neslobodou, národným útlakom, nerovnoprávnym postavením, ale aj nad pasivitou slovenského ľudu. V básni Jehovah sa obracia na starozákonného Boha, privoláva kliatby a žiada ho o pomstu na vlastný národ, pretože je pasívny a nečinný. Táto báseň patrí do spoločenskej lyriky.

Štruktúra a forma

Hudobnosť a piesňovitosť

Jedným z prejavov symbolistickej poézie je hudobnosť verša. V zbierke Nox et solitudo sú časté hudobné motívy (melodickosť, akordy, spevy), ktoré sa objavujú aj v názvoch básní (Moje piesne, Plachý akord, Pieseň, Pieseň, Stará romanca). Básne sa vyznačujú piesňovitosťou, sú inšpirované hudbou – prítomné sú refrény, opakovania motívov či spájanie kontrastných motívov. Nájdeme v nich spevný verš, ktorý pripomína ľudové piesne. V skladbe sa dokonca objavuje parafráza na ľudovú pesničku Prší, prší (v básni Chladný dáždik).

Pri pohľade na piesňovú formu Kraskových veršov sa hovorí aj o ľubozvučnosti, ktorá má však často oxymorný charakter – príjemný, harmonicky znejúci verš je svojou formou v kontraste s obsahom básne. Na jednej strane je eufónia (výberom hlások sa dosahuje ľubozvučnosť), no na druhej strane je smutná téma s bezútešnou atmosférou. Týmto spôsobom sa umocňuje isté vnútorné napätie celej zbierky.

Opakovanie

Opakovanie – či už slov, motívov alebo symbolov –, je jedným s charakteristických znakov symbolistickej poézie. Opakovanie je prítomné v celej Kraskovej tvorbe. Prostredníctvom neho sa vytvára atmosféru a umocňuje sa napätie básní – má teda náladotvornú a intenzifikačnú funkciu. Zároveň je prostriedkom, pomocou ktorého sa ustanovuje význam a rodí symbolika.

V zbierke Nox et solitudo sa opakujú symboly (napr. topoľ, havran, pútnik, dážď či hmla), prítomné sú umelecké prostriedky založené na opakovaní – paralelizmus prvého verša, refrén, epizeuxa ap.

Neverbálne prostriedky

Krasko často používa neukončenú výpoveď – pracuje s nevypovedaným. Využíva pri tom neverbálne jazykové prostriedky – tri bodky, pomlčky, výkričníky. Nájdeme ich najmä na miestach, kde je napätie v básňach najväčšie. Teda tam, kde lyrický subjekt akoby už nedokázal prostredníctvom slov vyjadriť svoje vnútorné pocity.

Prírodno-psychologický paralelizmus

Prírodno-psychologický paralelizmus predstavuje isté previazanie medzi lyrickým subjektom a prírodou. Lyrický hrdina neodhaľuje svoje vnútro priamo, neopisuje svoje pocity priamo, ale prostredníctvom lyrických opisov krajiny, prírody či počasia (symbolických obrazov prírody), ktoré korešpondujú s jeho psychickým naladením (napr. Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli.). Autor vytvára paralelu medzi obrazom prírody a vnútrom človeka.

Prvky impresionizmu

V tvorbe symbolistov možno pozorovať vplyv impresionizmu – zachytávanie zmyslových vnemov a dojmov. V básňach sa objavujú opisy krajiny, prírody, autor opisuje to, čo vidí, čo si predstavuje – farby, tvary, zvuky. Zatiaľ čo impresionisti zachytávali dojmy z vonkajšieho sveta, symbolisti sa prostredníctvom obrazov prírody snažia vykresliť svoj vnútorný svet.

Náboženské prvky

Autor využíva kresťanskú symboliku, motívy z Biblie, ale inšpiruje sa aj inými náboženstvami. Môžeme to pozorovať nielen v obsahu básní, ale aj vo výbere jazykových prostriedkov. V básňach sa objavujú citácie a parafrázy z náboženských textov a spevníkov, viacero básní má latinský názov, napr. Solitudo (Samota), Quia pulvis sum (Pretože si prach – citát z Biblie, Luk. XVIII.), Vesper dominicae (Nedeľný večer).

Viaceré básne sa svojou formou podobajú na modlitbu či hovor s Bohom (napr. Jehovah). V niektorých básňach sú prítomné slová či spojenia ako kríž, Kristus na kríži, Božie muky, ktoré symbolizujú viacero vecí – napr. niekde sú výstrahou či upozornením, niekde zasa symbolom utrpenia či obety.

Kompozícia

Básnická skladba Nox et solitudo sa skladá z 27 lyrických básní, ktoré boli primárne vydávané časopisecky v rokoch 1906 až 1908. Počas autorovho života bola zbierka vydaná ešte štyrikrát, pričom platí, že skladba básní sa v nich mierne menila. Preto niektoré pramene môžu udávať iný počet básní.

Básne sú z formálneho hľadiska jednoduché, vyznačujú sa piesňovitosťou, spevným veršom a prítomnosťou hudobných motívov. Zbierka je jednoduchšia aj čo sa týka výberu lyrických foriem, obsahuje žánre, ako sú pieseň, modlitba, balada ap.

Hoci ide o skladbu, ktorá je lyrická, v niektorých básňach môžeme pozorovať akýsi náznak deja, napr. v básni Balada. Ide však o lyrické básne, preto v nich, samozrejme, dej chýba. Taktiež v nich nenájdeme „postavu“, ale lyrický subjekt, ktorého pocity, myšlienky, city sú vždy osobnou skúsenosťou autora.

Miešanie literárnych druhov – v tomto prípade lyriky a epika –, sa označuje ako synkretizmus.

Báseň Topole

Báseň topole zaraďujeme do osobnej/intímnej lyriky. Ide o dielo, v ktorom autor zachytáva vnútorný svet lyrického hrdinu, jeho psychologické naladenie. Vnútorné stavy duše nezachytáva priamo, ale veľmi originálne pri tom využíva symbol z prírody – topole.

V obsahu básne je výrazná predstavivosť a obrazotvornosť – na základe nich autor vytvára atmosféru. Tvorba textu je založená na asociatívnosti združovaní predstáv, pri ktorom jedna predstava vyvolá druhú na základe podobnosti, kontrastu alebo predchádzajúcej skúsenosti, napr. pohľad na topole vyvolá rad predstáv a autor zachytí, čo všetko v ňom obraz topoľov vyvoláva.

Topole sa v minulosti vysádzali mimo obydlí – popri poliach, kde slúžili ako vetrolamy. Nachádzali sa osamotene na otvorenom priestranstve a navyše museli čeliť všetkým nepriaznivým vplyvom počasia (silnému vetru, mrazu ap.).

Obraz topoľov rozprestierajúcich sa na šírom poli v básni symbolizuje smutných ľudí, ktorých trápi pocit osamelosti a opustenosti. Ľudí, ktorí musia čeliť nepriaznivému osudu a podobne ako tie topole-vetrolamy, aj oni sú vystavení náporu. V tomto prípade však ide o nápor zlých ľudí.

Okolo topoľov nie je nič len „šíre pole“, sú „bez lístia, nemo stoja v úzkom kole, pozerajú v prázdno dole“. Prostredníctvom tohto prírodného obrazu a atmosféry vyjadruje duševný stav ľudí, ktorí sú na všetko sami – okolo nich nie je nikto, kto by im pomohol. K týmto duševným stavom sa navyše pridáva pocit rezignácie – nielenže im nemá kto pomôcť, ale možno ani nie je nič, o čo by sa oplatilo bojovať. V obsahu básne nájdeme aj motívy strachu (bez lístia, bez žitia, ošarpané, v mraze, nahé, holé…).

Spočiatku sú v básni prítomné motívy neurčitosti (čiesi, čísi, prízraky), básnik hovorí o topoľoch v 3. os. pl. (tie topole). Neskôr sa však s nimi z ničoho nič identifikuje a neurčitosť lyrického subjektu sa premieňa do konkrétneho pocitu autora (Duch jak čísi špatnej vôle – Ako vzhľad ich duch môj mizne…). Od všeobecného prechádza k individuálnemu.

Odhodlanie jeho ducha, chuť bojovať, žiť, pokračovať mizne, tak ako vzhľad topoľov – koruna topoľa sa s rastúcou výškou zužuje a pripomína sviečku, akoby smerom nahor mizol. Kam však mizne? Kam smeruje básnik? Dočká sa šťastia a blaženosti? Nastane uňho stav pokoja alebo naopak padne a prejde do stavu zabudnutia. Autor položí sériu úvahových otázok a následne na ne odpovedá – Ako havran ošarpaný do noci… Havran a noc predstavujú symbol smrti a ničoty.

Neverbálne prostriedky (tri bodky; apoziopézy) umocňujú pocity zúfalstva toho človeka. Lyrický subjekt akoby už nedokázal slovne vyjadriť svoju situáciu, svoje vnútorné prežívanie.

Kompozícia básne je veľmi originálna. Autor v nej experimentuje s grafickou úpravou veršov.

Báseň je rozdelená na štyri 5-veršové strofy, respektíve štyri 4-veršové strofy (11-slabičný + 8-slabičný + 8-slabičný + 11 slabičný verš). Posledný verš je graficky rozčlenený na dve časti – 8 slabík je v jednom (štvrtom) verši a v závere každej strofy sa opakuje trojslabičné slovo, ktoré je akoby v osobitnom (piatom) verši.

Podobne ako v celej zbierke, aj tu autor využíva opakovanie – výrazný je paralelizmus a refrén prvého verša v troch strofách. Všetky tri sa začínajú slovami „Hej, topole, tie topole…“ a odlišujú sa na konci verša. Výrazným kompozičným prostriedkom je básnické zvolanie „Hej“, ktorým sa začína každá strofa. Nechýbajú ani ďalšie umelecké prvky a prostriedky, napr. symboly (topole, havran, noc), epizeuxy či kontrast (majestátnosť a hrdosť topoľov je v básni v kontraste s veľmi negatívnymi a smutnými pocitmi človeka).

Báseň sa vyznačuje nezvyčajne pestrou modalitou viet s množstvom neverbálnych prostriedkov (pomlčky, výkričníky, otázniky aj tri bodky). Opakovaným využitím troch bodiek (apoziopéz) v sérii úvahových otázok autor dosahuje reflexívnosť poslednej strofy.


Zdroje

  1. Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
  2. Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry – výber B. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2017. ISBN 978-80-8133-061-2.
  3. Krasko, I. Nox et solitudo, Verše. Bratislava: Tatran, 1975.
  4. Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
  5. Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
  6. Polakovičová, A. a kol. Literatúra III pre stredné školy. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-773-0.
  7. https://www.youtube.com/watch?v=yi03DSSWc7w&t=398s.