Dielo: O dvoch bratoch, z ktorých prvý druhého vôbec nepoznal (rok vydania 1937)
Autor: Peter Jilemnický (1901 – 1949)
Narodil sa v českom meste Kyšperk (súčasný Letohrad), v rodine železničiara. Študoval na poľnohospodárskej škole, neskôr na učiteľskom ústave v Leviciach, kde aj maturoval. Pôsobil na rôznych miestach Slovenska, kde sa spolu s inými českými učiteľmi snažil pomôcť slovenskému školstvu krátko po vzniku ČSR.
Ako člen organizácie Interhelpo (medzinárodná hospodárska pomoc) odišiel v roku 1926 do Sovietskeho zväzu. Skúsenosti z oboch krajín (aj zo Slovenska, najmä z kysuckého regiónu, aj z Ruska) sa premietli aj v jeho literárnej tvorbe.
Počas druhej svetovej vojny bol ako český občan na Slovensku vysídlený do protektorátu Čiech a Moravy. Bol väznený gestapom a neskôr ho zaradili do pracovného tábora. Od roku 1948 pôsobil ako veľvyslanec v Moskve, kde aj zomrel.
Bol slovenským spisovateľom, novinárom a učiteľom českého pôvodu. Písal poéziu a prózu.
Z tvorby: romány Pole neorané, Kus cukru, Kronika (prvé spracovanie témy SNP); zbierka poviedok Červená sedma, zbierka noviel Kompas v nás
Zaradenie: socialistický realizmus
Charakteristika diela
Dielo O dvoch bratoch, z ktorých prvý druhého vôbec nepoznal predstavuje novelu, ktorá je súčasťou novátorského románu Kompas v nás pozostávajúceho z niekoľkých noviel.
Túto novelu síce zaraďujeme do prózy slovenského socialistického realizmu, ale cítiť v nej aj vplyv medzivojnovej avantgardy (napr. expresívnosť výrazu, mimoriadny lyrizmus – prítomnosť lyrických opisov prostredia a prírody, hlboká psychológia postáv, vnútorný monológ), ku ktorej sa autor spočiatku prikláňal.
Znaky socialistického realizmu
Filozofia marxizmu-leninizmu. Jej základom sú dve teórie – teória odrazu (literárne umenie ako forma odrazu skutočnosti – v diele je na základe skutočnosti zobrazené prostredie kysuckého kraja, sociálne podmienky i život dedinského ľudu) a materialistická teória dejín (premena spoločenského usporiadania, ktorá vedie ku komunizmu – v obsahu diela možno pozorovať propagáciu socialistickej spoločnosti, spoločného vlastníctva ap.). Podľa marxistického pohľadu bol komunizmus nevyhnutným vyvrcholením dejín.
Osobnosť ako produkt prostredia. O tom, akú bude mať človek povahu, ako sa bude správať, rozhoduje predovšetkým prostredie. Vendel prežil celý život v dedinskom prostredí, kde sa držia stáročných tradícií a súkromnému vlastníctvu (mať vlastný kus zeme, pracovať na svojom) pripisujú veľmi veľký význam, a preto má zlé vlastnosti. Jozef je dobrý, pretože ako robotník pracoval v úplne inom prostredí a v spoločnosti úplne odlišných ľudí.
Triedny pohľad na spoločnosť (nezmieriteľný boj dvoch spoločenských tried/sociálnych vrstiev: vykorisťovateľov a vykorisťovaných). V dielach tohto autora sú to obyčajne notári, úradníci či krčmári, ktorí sú postavení do úlohy úhlavných, nezmieriteľných nepriateľov dedinského ľudu.
V tomto prípade však nebol priestor na väčší sociálny záber, keďže ide o dielo kratšieho rozsahu – novelu. Autor preto proti sebe postavil súkromného roľníka (i keď v našich podmienkach bol aj ten rovnako chudobný) a robotníka.
V diele môžeme pozorovať ostrý kontrast hlavných postáv. Na jednej strane vidíme tradičného slovenského roľníka, Vendela, ktorý je upätý na pôdu, súkromné vlastníctvo je preňho mimoriadne dôležité, drží sa tradícií, stáročných predsudkov i kresťanstva (aj keď nie vždy koná v súlade s kresťanskou morálkou), je nevzdelaný, bez akejkoľvek osvety – zdravotnej či hygienickej (žije v špine, neporiadku ap.). Na druhej strane je Jozef s úplne inými názormi a vnímaním sveta.
Typizácia (čierno-biele zobrazovanie postáv – kladná a záporná postava). Jozef je zástupca robotníckej triedy, je zidealizovaný, má všetky dobré vlastnosti – predstavuje kladnú postavu. V socialistickorealistických dielach je zápornou postavou často osoba, ktorá nechce prijať nový poriadok a drží sa starých zvyklostí, tradícií a pravidiel (napr. súkromného vlastníctva). Touto osobou je Vendel, ktorý má všetky záporné vlastnosti.
Ideologická premena človeka – nový hrdina. Typickým znakom socialistického realizmu je, že osoba (obyčajne jednoduchý robotník alebo roľník) je v priebehu deja vystavená rôznym životným situáciám, prechádza rôznymi skúškami, ktoré vedú k jej premene. Hlavná postava sa mení na triedne uvedomelého človeka, ktorý propaguje socializmus a uvedomuje si jeho kladné stránky. V závere sa aktívne zapája do činnosti ľavicového hnutia alebo komunistickej strany.
Aj preto, že toto dielo predstavuje kratší útvar, sa o Jozefovom svetonázorovom prerode dozvedáme iba retrospektívne. K jeho ideologickej premene došlo počas práce v tehelni. Odostrie nám svoj názor – že by nešiel pracovať za nespravodlivú plácu, ani keby bol nezamestnaný.
Revolučná premena spoločnosti ako riešenie problémov. V obsahu diela síce nenájdeme ani štrajky, ani demonštrácie (ako napríklad v iných dielach tohto smeru), ale prostredníctvom Jozefových slov sa propaguje revolúcia v Rusku.
Keď Vendel hovoril, že v Rusku nemôže byť dobre, pretože im odobrali všetku zem a zrušili ich vlastnícke právo, Jozef obhajoval tento čin tým, že iba spojili drobné pozemky a zjednotili gazdov, ktorí teraz pracujú spoločne. Navyše ich naučili čítať, po večeroch sa tam počúva rádio a žijú si tam ako ľudia.
Štruktúra a forma
To, čo zdobí prózu Petra Jilemnického, je lyrickosť. Aj v texte diela O dvoch bratoch, z ktorých prvý druhého vôbec nepoznal nájdeme množstvo častí s lyrizovaným textom, napr. dejový opis kysuckej dediny, v ktorom veľmi účinne pracuje s dôrazom na slovese alebo charakteristika kysuckého kraja, v ktorej využíva priamu i nepriamu charakteristiku.
Okrem lyrizácie textu nájdeme v tejto novele aj ďalší moderný literárny postup – vnútorný monológ. Mnohokrát má úvahový charakter – jeho súčasťou sú aj úvahové otázky a zvolania.
Kompozícia
Dielo O dvoch bratoch, z ktorých prvý druhého vôbec nepoznal predstavuje klasickú novelu, ktorá sa člení na osem kapitol oddelených len graficky (nemajú názov ani číslovanie). Dej trvá len niekoľko mesiacov, postavy sa nevyvíjajú – ich charakter je nemenný. Dejová línia tvorí jeden celok, ktorý je dotvorený retrospektívnym pohľadom do Jozefovej minulosti.
Dominantným kompozičným prostriedkom je kontrast, prostredníctvom ktorého autor vykreslil hlavné postavy a ich rodiny. Povahu, svetonázor a sociálne zatriedenie nemajú rozdielne len bratia Vendel a Jozef, ale aj ich ženy Tereza a Hana.
Kontrast dosiahol autor aj v časti, kde sa konal Bertinkin pohreb. V ten istý deň sa totiž Tereze narodil syn. Jedno dieťa zomrelo a jedno sa narodilo.
Z hľadiska kompozície veľmi originálne pôsobí pohreb starej Mičkovej, ktorý autor zaradil pred pohreb malej Bertinky. Ide totiž o postavu, ktorá vôbec nie je súčasťou deja a v podstate nič o nej nevieme.
Román Kompas v nás
Novela je súčasťou románu Kompas v nás, ktorý obsahuje šesť noviel: O tom, ako sa platilo za ovce ľudskou krvou; O dvoch bratoch, z ktorých prvý druhého vôbec nepoznal; O láske, ktorá bola ťažkým bremenom v časoch, keď sa spievala ľúbostná pieseň Sachaesa; Prípad Evy Burdovej, ktorej chceli zahatiť cestu k láske; O tom, ako Osetinci bojovali za svoju domovinu; O interhelpe a o krajanoch, ktorí museli stratiť domov, lebo hľadali šťastie v práci.
Ide o novátorský, filozofický román, v ktorom sa postavy snažia nájsť svoje šťastie. V každej novele ho nachádzajú v niečom inom, napr. v majetku (Vendel), v láske (Eva Burdová).
Z hľadiska kompozície predstavuje tento román experiment, pretože jednotlivé novely spája do jedného útvaru text rozprávača, ktorý je umiestnený pred každou novelou. Všetky novely majú svoju samostatnú dejovú líniu.
Postavy
Vendel
Zostal na otcovskom gazdovstve, keď brat Jozef odišiel za prácou do mesta a sestry sa vydali. Spolu so svojou ženou Terezou majú chorobný vzťah k majetku a pôde. Obaja by boli najradšej, keby starý Haviar nechal chod celého gazdovstva na nich. On tak však nechce učiniť, čo ich privádza k zúfalstvu.
Sú šetrní k sebe aj k ostatným. Nedoprajú si lepšiu stravu, pretože všetko, čo má hodnotu, treba predať na trhu. Jozefov príchod s rodinou prijali s veľkou nevôľou. Báli sa totiž, že im ubudne z majetku, pretože by si naň Jozef mohol robiť nároky. Neustále preto sliedili a načúvali, či sa Jozef náhodou na niečom nedohodol s otcom.
Vyčítali Jozefovi, že on si chodil po svete, zatiaľ čo oni dreli na otcovej roli a zveľaďovali gazdovstvo. Svojím nízkym intelektom nedokázali pochopiť, že Jozef síce na gazdovstve nepracoval, ale z neho ani nevynášal, zatiaľ čo oni na ňom nielen pracovali, ale aj míňali a celé roky zúžitkovávali úrodu.
Snažia sa ušetriť, kde sa len dá, no pre ich nerozumné hospodárenie v skutočnosti dosahujú pravý opak. Nechcú dať peniaze na lekára pre dcéru, pretože to Vendel považuje za luxus, ale predtým vedel prepiť celú stovku, ktorú mu navyše požičal Jozef. Nakoniec zaplatia za kar podstatne viac, akoby zaplatili za doktora.
Zúrivosť, nenávisť a strach o majetok dovedie Vendela až do takého stavu, že sa pokúsi zapáliť dom, aby mu vyplatili poistku, a na vlastného brata sa zaženie sekerou.
Jozef
Dlhý čas pracoval v meste, kde sa oženil s Hanou, dcérou robotníka, ktorá na dedine nikdy nežila. V manželstve sú šťastní, majú spolu dve deti.
Jozef na vlastnej koži okúsil hrôzy vojny. Po 1. svetovej vojne pracoval niekoľko rokov s murármi. Práca sa mu veľmi páčila, no neskôr o ňu prišiel. Preto sa s celou rodinnou vybral na otcovský majetok.
Má úplne iný pohľad na svet ako ostatní ľudia na dedine, ktorí mu pripadajú, akoby sa zasekli v čase. Vlastniť pôdu je pre nich absolútna priorita, zatiaľ čo Jozef je od pôdy oslobodení. Nevidí svoju budúcnosť len v tom, mať svoj vlastný kus zeme a pracovať na ňom.
Spolu s manželkou Hanou majú modernejšie názory. Názory, ktoré sú odlišné od tých Vendelových a Tereziných prakticky vo všetkom – obydlie, práca, jedlo, životospráva, viera, hygiena, morálka – a to je zdrojom rôznych konfliktov a škriepok.
Tie nakoniec vyvrcholia do takého konfliktu, po ktorom Jozef nedokáže ostať pod jednou strechou s vlastným bratom a spolu s rodinou odchádza bývať k priateľovi, u ktorého bývali aj predtým.
Dej a obsah
Kysucká dedina pod severným svahom Havraniska je samá skala. Vrchov je tu síce vyše práva, ale zeme málo. A kde je málo zeme, nuž málo je i chleba. Chudoba každým rokom na jar vyháňa všetkých, ktorých nohy nesú a ruky bez práce svrbia. Odchádzajú za prácou do sveta a keď príde jeseň, dážď a mrazy, vracajú sa domov do teplej chalupy.
Ani Vendel s Terezou nie sú výnimkou. Zhodli sa na tom, čo spomínali po celú zimu – aj oni pôjdu do Čiech. Neodradilo ich dokonca ani to, že Tereza je tehotná. Vendelovi rodičia ich síce odhovárali, ale márne.
Po celý týždeň chodili do mesta a núkali sa do roboty. Lenže tehotnú Terezu nechcel zobrať ani jeden gazda, a tak musia ostať doma.
Vendel už obzerá pluh, chystá sa na poľné práce. Nahovára otca, aby ostal doma, oni si vraj poradia sami. Najviac by sa mu totiž páčilo, keby otec konečne nechal vedenie gazdovstva na ňom a prenechal mu i celý majetok.
Otcovi sa však takýto prístup nepozdával. Pozrel na Vendela, hľadajúc vysvetlenie v jeho tvári, a rázne sa ho opýtal, či už niekedy videl, aby gazda na jar sedel doma? Slovo gazda významne zdôraznil.
– –
Starý Haviar už nepatrí medzi najmladších a ťažká práca mu nejde tak ako voľakedy. Počas orby nevládze za pluhom, dokonca padne do brázdy. K nedostatku síl sa však nechcel priznať, preto sa prežehnal a predstieral, že si kľakol, pretože sa modlí.
Idúc po úbočí, stretnú poštára s listom, s ktorým prichádza vždy aj pocit strachu. Každý list totiž predstavuje hrozbu – môže byť napríklad zo súdu či z banky. Tento raz sú však v poštárovej kapse listy hneď dva.
V jednom bola zvýšená splátka za poistku za dom, na ktorú sa dal Vendel nedávno nahovoriť. Akoby už bol aj pozabudol na ten februárový deň, no teraz bude musieť platiť, aj keď sa mu nepodarilo zjednať službu na majeroch. Ten druhý je od brata Jozefa, ktorý oznamuje, že príde.
Vendel sa vôbec netešil na bratov príchod, ba práve naopak, poriadne ho to ťažilo na svedomí. Myslel len na to, že Jozef príde, a tým sa zmenší jeho právo na gazdovstvo…
– –
Jozef prichádza do svojho rodiska a s ním aj celá jeho rodina – manželka Hana, syn Jurko, ktorý si po ceste všetko zvedavo obzerá, a dcéra Elenka sediaca v kočíku. Neznáme prostredie a ľudia, ktorých vôbec nepozná, vyvolávajú v Hane samú neistotu. Navyše je mestské dievča, ktoré ešte nikdy nebolo na dedina.
Idúc po ceste, stretli skupinu dedinských detí, medzi ktorými bola aj Bertinka – ich neter. Zoznámili sa s ňou a potom sa všetci vybrali do Haviarovie chalupy.
– –
Rodine trvalo dobré dva dni, kým sa zoznámila s novým prostredím. Všetko bolo akési príliš cudzie a tiesnivé. Hoci ani predtým nebývali práve chýrne, boli predsa len vo vzdušnejšom a čistejšom prostredí.
Myšlienky plné húľav mala najmä Hana. Od prvej chvíle v dome cítila, že Tereza v nej vidí panštinu a ohŕňa nad ňou nos. Svoje pohŕdavé úsmešky neskrývala ani vtedy, keď sa Hana po príchode z dlhej cesty chcela umyť a pýtala sa na umývadlo. Nič také v dome nemajú, im stačí aj starý hrnček, nad ktorým sa umývajú, povedala jej Tereza.
Keď sa pýtala na záchod, Jozef sa zapýril a zahanbene jej povedal, že musí vyjsť na hnoj alebo do maštale. Ubytovali sa v stodole, pretože v dome nebolo miesta. Už veľmi krátky pobyt v novom prostrední stačil na to, aby Hana poznala, aké to bude ťažké žiť v novom prostredí.
Do domu starých Haviarovcov prišiel nejeden sused. Hana sa len dívala, koľkože chlapov sa tu zišlo. Reč bola o živote vo svete, chudobe, práci i nezamestnanosti. Jozef sa pohrúžil do svojich myšlienok, myslí na radostné časy po vojne, keď spolu s ostatnými murármi vydupávali jeden dom za druhým. Vtedy sa tiež spoznal s Hanou. „Ej, boliže to časy!“ hovoril si Jozef.
– –
Jeden deň prichádza Bertinka domov s rukami a nohami studenými ani ľad. Celá premrznutá. Položili ju do postele s celou kopou perín, pretože ju trápila horúčka.
Keď sa Vendel večer vrátil z mesta, Bertinka už spala a dobre, že o otcovi nevedela. Bol taký opitý, až sa ho ostatní zľakli. Nielenže sa opil, ale dokonca prepil sto korún, ktoré si ráno požičal od Jozefa. Ten mu ich dal, hoci sám nemal na rozdávanie – mal posledné tri stovky.
– –
Na druhý deň sa starý Haviar a Jozef vybrali zaorávať zemiaky. Keď Tereza zbadala, že ostatní sa zberajú do roboty, rýchlo vbehla do izby za Vendelom, snažiac sa ho zobudiť, no márne. Bola zúfala, pretože tým, že Jozef pracuje na gazdovstve, by sa mohol zvýšiť jeho nárok na majetok. Mali strach o majetok, ale to, že ich dcéra leží v horúčkach, nevyvolávalo starosti ani v jednom – ani vo Vendelovi, ani v Tereze.
Jozef pracuje, má pocit užitočnosti, je plný vnútornej radosti a jasu. Vždy, keď má čím zamestnať svoje ruky, by najradšej spieval. Dokonca sa rozpomínal na tie veselé chvíle, keď s murármi behal po vysokých lešeniach novostavieb.
Niť pozitívnych myšlienok sa však pretrhne hneď po príchode domov. Cestu mu totiž zastúpi Vendel s pohľadom ani šakal. Vyčíta bratovi, že behal po svete, zatiaľ čo on drel a dával groše do gazdovstva, aby ho zveľadil.
Pýta sa Jozefa, akým právom si chce nárokovať na majetok. Jozef mu síce niekoľko ráz opakoval, že o žiadny majetok nemá záujem, no Vendel mu i tak neveril. Došlo medzi nimi k takej ostrej výmene názorov, až sa Jozefa z bratových slov zmocnil hnus.
– –
Bertinkin zdravotný stav sa čoraz viac zhoršuje. Lenže jej rodičia sa správajú, akoby to ani ich dieťa nebolo. Namiesto toho, aby zavolali lekára, sa obrátili na akési baby. Tie prišli s rôznymi babskými receptami, ako napr. spáliť hlavu čiernej mačky alebo požiť konský moč s vajcom.
Jozef s Hanou sa nestačia čudovať, prečo nezavolajú lekára. Keď sa to Hana opýta, Tereza odvetí, že na to nemajú peniaze. Na to však, aby Vendel pred nedávnou prepil stovku, peniaze mali. Jozef sa ich snažil prehovoriť, no bolo to márne.
Vendel s Terezou nečakali deň, dokonca ani dva, ale až tri dni, keď sa konečne rozhodli odviesť dcéru k lekárovi. Bolo to najmä preto, lebo sa Jozef vyhrážal, že ak to neurobia, učiní tak sám. Vrátili sa neskoro v noci. Zamĺkli a zronení. S nikým nechceli prehovoriť poriadneho slova.
Bertinku, s ktorou chodili ktovie, po akých končinách, teraz sužujú kŕče a má sa ešte horšie. Vtedy si Vendel uvedomil, že jeho dcéra môže mať epilepsiu – to by ju mohlo ohrozovať po celý život, komplikovať jej práceschopnosť a výrazne znížiť šance na vydaj, keď dorastie…
Zmocnil sa ho neočakávaný strach z nešťastia a chytro sa vydal za učiteľom, ktorého požiadal, aby trikrát strelil do studničky a potom by tou vodou umyli Bertinku. Jeho brata v detstve vraj len to zachránilo pred istou smrťou. Aj učiteľ mu však poradil, aby vyhľadal pomoc doktora.
Oni sa k lekárovi aj vybrali, ale nedošli. Na ceste im totiž poradili akúsi „chýrnu bohyňu“, a tak sa vybrali za ňou. S chorým dieťaťom až pod Makytu. „K akejsi čarodejnici, k bosorke!“ hovoril mu vyčítavo učiteľ.
U učiteľa nepochodil, vybral sa preto za hájnikom. Bežiac k doline, začul z dediny umieráčik. Otočil sa a plný smútku, mysliac si, že umrela Bertinka, vybral sa domov. Vo dvore mu však matka oznámila, že umrela stará Mičková.
Blížil sa večer, ľudia sa vracali z poľa, keď sa ozval umieráčik druhý raz. Vtedy umrela Bertina Haviarovie…
– –
Po pohrebe starej Mičkovej sa všetci vybrali do Haviarovie dvora, pretože hrob pre malú Bertinku bol už otvorený. Keď Bertinku pochovajú, Tereze sa narodí syn. Ako posledný odchádza z cintorína Jozef s rodinou.
– –
Tereza nechce oddychovať ani chvíľu, najradšej by hneď na druhý deň vstala. Lenže ostatní jej to nechcú dovoliť a vždy ju obstúpia, len čo sa vyberie niečo robiť. A tak leží už najmenej týždeň. Leží však ako na žeravom sporáku, pretože má strach, že keď ostane Jozef so starým Haviarom sám, dohodnú sa na delení majetku poza ich chrbát.
Nepáči sa jej ani to, keď Hana pri varení panských jedál minie vajcia, smotanu i maslo – všetko, čo mohli odniesť na trh a predať. Tereza nemohla od hnevu ani hovoriť, až povedala, že keď ich podelia, potom si môžu prežrať, čo chcú.
Opäť došlo k ostrej výmene názorov. Vendel obviňoval otca, že ho chce okradnúť. Starý haviar sa rozčertil až natoľko, že sa zahnal stoličkou.
– –
Keďže v poli nebolo teraz žiadnej roboty, nastal čas oddychu a ticha. Prišiel preto čas aj na vysedávanie na podstienkoch a besiedky so susedmi. Chlapi sa bavia o robote v zahraničí, v Maďarsku, v Nemecku i v Rusku.
Vendel tvrdí, že v Rusku nemôže byť dobre, pretože ľudia sú bez zeme. Všetkým ju odobrali a zrušili ich vlastnícke práva. Preňho je vlastníctvo všetkým, človek bez zeme je podľa neho nič. Jozef však tento krok obhajuje. Ľudia obrábajú spoločné zeme a všetci z toho majú viac osohu. Naučili ich aj čítať a žijú si tam ako ľudia.
Keď všetci odišli, Jozef počkal na Vendela v sade pod jabloňou. Bol už unavený z bratovho nariekania. Vendel sa totiž stále len sťažuje na nedostatok peňazí, stále hovorí len o majetkoch a navyše neverí Jozefovi, že nechce žiadny podiel z otcovho gazdovstva.
Upozornil Vendela na to, aký je zaslepený a ako zle hospodári – koruny stromov nepreriedi, záhradku neporobí, do maštale nechce dať ani len jedno okno a jamu na hnojnicu nevymuroval, preto mu hnoj vyteká preč a s ním aj peniaze. Chcel by len brať úžitok, no gazdovať poriadne nevie. Ľutoval dať peniaze Bertinke na lekára, no potom musel zaplatiť tristo korún za kar.
– –
Hana pribehla za Jozefom celá veselá a v ruke držala akýsi papier. Bol to list od Mackovcov, u ktorých predtým bývali. Priateľ im píše, aby sa k nim vrátili. Izba po nich je stále k dispozícii, Jozef by mohol pracovať s Mackom v sade a Hane by sa možno ušla nejaká práca v meste.
Hana netrpezlivo čakala, čo na to povie Jozef. Bola by veľmi rada, keby išli. Preto sa ho opýtala: „Pôjdeme?“ Keď však Jozef vymenoval dôvody, pre ktoré nemôžu ísť bývať k Mackovcom, oči sa jej naplnili slzami a odišla.
Jozef si jedného dňa spomenul na modlitebnú knižku, ktorú dostal od matky pred odchodom do svetovej vojny. Po strašných frontových skúsenostiach sa však prestal modliť a knižku odložil, no nemohol sa rozpamätať kam. Nakoniec mu zišlo na um, že ju vpichol na povale pod krov.
Vybral sa teda na povalu, kde narazil na Vendela a s hrôzou v hlase naňho skríkol. V tej chvíli pochopil, prečo Vendel s Terezou vyniesli von truhlu vecami, akoby chceli prevetrať všetok majetok. Vedel sa rozhodol, že podpáli chalupu, aby mu vyplatili poistku, ktorá znela na jeho meno. Jozef ihneď začal hasiť oheň a kričal na brata, že ho oznámi.
Vendel sledoval, ako Jozef schádza dolu po rebríku, a poháňaný strachom z udania, zmátožený strašnými predstavami sa zmohol na jediné – zdvihol sekeru a…
Jozef počul akýsi vnútorný hlas, v poslednej chvíli sa obrátil a chytil bratovu ruku. Akéže šťastie! Súčasne však aj obrovské nešťastie, pretože nemohol uveriť tomu, čo vidí. Toľká neľudskosť a pomsta. Jediné na čo sa zmohol, bolo vykríknuť: „Brat!… Nešťastný!“
– –
Keď sa Hana vrátila z hory, Jozef ju privítal veľmi stručne. Povedal jediné slovo: „Pôjdeme.“
Starí ich síce odhovárali, cítili, že po ich odchode ostane v dome veľký kus prázdnoty. Jozef však po tom, čo sa stalo, nemohol ostať.
Nikomu nič neprezradil, dokonca ani Hane, ktorá sa ho po ceste pýtala, prečo tak náhle zmenil názor? Jozefovi sa však podarilo všetko zakryť. Nevzbudil nijaké podozrenie a nik nevedel, čo všetko prežil predošlí deň.
Kráčajúc od dediny sa zastavili pri cintoríne, kde sa mlčky pozerali na hrobček malej Bertinky. Dívali sa na malú hŕbku zeme, no videli oveľa viac.
Začalo pršať. Keď sa po tom vydali na cestu, bolo im tak ľahko ako už veľmi dlho nie.
Zdroje
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry (výber C). Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2006, 2010. ISBN 80-85471-43-4.
- Jilemnický, P. Kompas v nás. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1960.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra III pre stredné školy. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-773-0.