V dôsledku nepravidelného guľovitého tvaru planéty Zem sa na jednotlivé územia dostáva rozličné množstvo slnečného žiarenia. Najviac lúčov dopadá na rovníkové oblasti a smerom k pólom sa ich množstvo znižuje. Meniace sa klimatické podmienky a životné prostredie od rovníka k pólom podmienili vznik pásiem vegetácie s charakteristickými spoločenstvami živočíchov – geobiómy. Geobióm je najväčšia biogeografická suchozemská jednotka spoločenstva rastlín a živočíchov, ktorú biogeografia rozoznáva.
Vytvorená šírková zonálnosť (pásmovitosť) je výsledkom dlhodobej evolúcie, počas ktorej sa organizmy prispôsobovali životnému prostrediu. V jednotlivých častiach každého geobiómu sa nachádza tá istá forma vegetácie, ktorá je už plne prispôsobená klimatickým podmienkam príslušného pásma. Okrem šírkovej zonálnosti však rozlišujeme aj výškovú stupňovitosť – usporiadanie ekosystémov na základe nadmorskej výšky.
Medzi bioklimatické pásma a zóny patria dažďové rovníkové pralesy, tropické opadavé lesy, savany, púšte a polopúšte tropického pásma, subtropické tvrdolisté vždyzelené lesy, subtropické vlhké lesy, púšte a polopúšte mierneho pásma, stepi a lesostepi, listnaté a zmiešané lesy, boreálne ihličnaté lesy, tundry a polárne pustatiny.
Horizontálne členenie od rovníka po póly
Dažďové rovníkové pralesy
Pozdĺž rovníkového pásu medzi 10° s.z.š. a 10° j.z.š. vzniklo na pevninách a ostrovoch spoločenstvo tropických dažďových pralesov. Vyskytujú sa najmä v oblastiach na severe Južnej Ameriky, v Afrike v oblasti Konžskej panvy a v ostrovnej oblasti juhovýchodnej Ázie.
Dažďové pralesy predstavujú veľmi dynamický ekosystém, v ktorom dochádza k rýchlemu kolobehu látok. V ekvatoriálnom pásme je dostatok tepla, vlahy a veľké množstvo zrážok. Ročný úhrn zrážok činí 2000 až 3000 mm, pričom na svahoch pohorí môže spadnúť ročne až 10 000 mm. Množstvo zrážok je rozdelené rovnomerne počas celého roka, a tým je zabezpečený stály dostatok vlahy, vďaka čomu vegetácia neprestajne rastie a v priebehu roka sa nemení.
Tropické dažďové pralesy sa vyznačujú obrovskou pestrosťou a rozmanitosťou. Sú domovom nespočetného množstva rastlinných a živočíšnych druhov. Predpokladá sa, že viac ako 50 % všetkých druhov živočíchov sa nachádza práve v dažďových pralesoch. Každý deň sú objavované nové druhy, ale zároveň ich množstvo aj vymiera v dôsledku odlesňovania a antropogénnej činnosti. Stromy v tomto geografickom území dorastajú do výšky 60 metrov, sú pokryté machmi, lišajníkmi a poprepletané lianami. Vytvárajú priemerne 4 až 6 poschodí. Typický je výskyt epifytov – rastlín rastúcich na iných rastlinách. Množstvo živočíchov žije v korunách stromov. Prales je ťažko preniknuteľný, s typickým pozemným rastom papradí.
Každý prales je charakteristický určitými druhmi živočíchov. Pre amazonský prales sú príznačné jaguáre, leňochy, papagáje ara, kolibríky, vrešťany a kapybary. Hlavnými predstaviteľmi živočíšnej ríše afrických pralesov sú šimpanzy, gorily, chameleóny a antilopy. Pralesy na juhu Ázie sú charakteristické výskytom orangutanov, gibonov a tapírov.
Tropické opadavé lesy
Postupne smerom na sever alebo juh od rovníka dochádza k ubúdaniu zrážok a objavuje sa zóna striedavo vlhkého tropického lesa. Ročne tu spadne v priemere asi 1000 až 1500 mm zrážok. Tieto zrážky sú počas roka nerovnomerne rozložené a dochádza k periodickému striedaniu období sucha a dažďov. V období dažďa vegetácia prosperuje, rastlinstvo veľmi rýchlo rastie a kvitne. Po období dažďov prichádza obdobie sucha, v ktorom množstvo stromom zhadzuje svoje listy (opadavý les). Stromy v tejto oblasti bývajú nízke, široko rozrastené, často s dáždnikovou korunou. Príkladom takéhoto lesa je monzúnový les v oblasti monzúnového podnebia v Indii.
Savany
Vzďaľujúc sa od tropických opadavých lesov smerom k pólom, naďalej ubúdajú zrážky a obdobia sucha sa predlžujú. Na tomto území, približne na úrovni 20. južnej a 20. severnej rovnobežky, sa rozprestierajú trávnaté oblasti s roztrúsenými stromami a kríkmi – savany. Stromy v tejto oblasti sa prispôsobili obdobiam bez zrážok a pred suchom sa chránia viacerými spôsobmi. Baobaby si vytvárajú veľké zásoby vody v koreňoch, ktoré ich chránia pred suchom. Akácie majú korunu v tvare dáždnika, ktorá chráni pôdu pred stratou vlhkosti. Mnohé rastliny majú tŕne, ktoré ich chránia pred bylinožravými živočíchmi.
Savany sú veľmi rozmanitým typom prostredia. Ich vzhľad a vlastnosti závisia od celkového množstva zrážok, ročného rozdelenia zrážok, typu a hĺbky pôdy, podnebia a výskytu požiarov. Savany možno rozdeliť na trávnaté, krovinaté, stromovité a savanové lesy.
Rozľahlé trávnaté územia s roztrúsenými stromami alebo skupinkami stromov poskytujú výhodné podmienky a dostatok potravy pre obrovské stáda bylinožravcov. Typickým znakom saván je migrácia veľkého množstva savanových živočíchov, ktorá je priamym dôsledkom striedania období sucha a dažďov. Zvieratá putujú najmä za dostupným zdrojom vody a potravy. Rozsiahla migrácia prebieha v afrických savanách, kde putujú obrovské stáda bylinožravcov, zahŕňajúce veľké množstvo pakoní, tisíce zebier a mnoho ďalších kopytníkov.
Pre africké savany sú charakteristické zebry, gazely, žirafy, antilopy a slony. Zo šeliem tu nájdeme levy, gepardy a zdochlinami živiace sa hyeny. Jazerá a rieky sú útočiskom hrochov a krokodílov. Pre ochranu afrických saván sú mnohé územia vyhlásené za národné parky. Napriek týmto opatreniam je však veľkým problémom ilegálna činnosť pytliakov.
Typickým živočíchom juhoamerických saván je jaguár. V tejto oblasti sa savany miestne nazývajú „llanos“, „campos“ alebo „cerrados“. Ďalšími oblasťami, kde nájdeme savany, sú územia Južnej Ameriky, Ázie alebo Austrálie.
Mnohé savany sú ovplyvnené aktivitami človeka. Najmä vlhké savany sú premenené na plantáže, kde sa pestuje bavlník, podzemnica olejná alebo obilie. Miestne pôdy sú ovplyvnené tropickými pôdotvornými činiteľmi a dochádza v nich k intenzívnemu chemickému zvetrávaniu. V pôde sa hromadia oxidy železa a hliníka tvoriace vrstvu, ktorá môže stvrdnúť a vytvoriť hrubé nepriepustné zlepence. Oxidy týchto kovov sfarbujú pôdu do červena a odolná vrstva bráni jej rozoraniu. Veľmi významnú úlohu v pôdotvorných procesoch majú termity a dážďovky.
V savanových oblastiach strednej Afriky rastú tzv. galériové lesy. Tie sú tvorené veľmi pestrou vegetáciou s podobným zložením ako dažďové pralesy. Vznikli pozdĺž vodných tokov, sú husté, ťažko priepustné a majú niekoľko poschodovú štruktúru stromov.
Púšte a polopúšte tropického pásma
Smerom k zóne obratníkov pokračuje ubúdanie zrážok a objavujú sa tropické púšte a polopúšte. Sú to oblasti, ktoré patria k najnehostinnejším miestam na Zemi. Minimálne množstvo zrážok, obrovské horúčavy, prudké zmeny teploty a veľmi nízka vlhkosť. To sú charakteristické vlastnosti púšte. V takomto prostredí dokáže prežiť len malé množstvo organizmov, ktoré sa dokázali prispôsobiť náročným podmienkam.
Rastliny prežívajú pomocou viacerých stratégií. Niektoré z nich majú veľmi hlboké korene, ktorými zachytávajú podzemnú vlahu. Sukulentné rastliny, ako napr. kaktusy, majú dužinaté časti tela udržujúce vodu. Rastliny často obsahujú útvary zabraňujúce strate vody. Patria sem tŕne, chlpy a mnohým pomáha aj voskovitý povrch. Najväčšia koncentrácia rastlín je na miestach, kde vyviera na povrch podzemná voda. Takéto miesta sa nazývajú oázy (z arab. miesto odpočinku). Vďaka dostatočnej vlahe tu nájdeme hojne rozvitú vegetáciu, v ktorej dominujú palmy, napr. palma datľová.
Podobne ako rastliny, aj živočíchy majú taktiky prežitia. Zatiaľ čo počas dňa sa púšť môže javiť vyprahnuto, v noci ožíva. Mnohé živočíchy sú v priebehu dňa ukryté v podzemí a v noci, keď sa ochladí, vychádzajú na povrch. Ako zdroj vody im môže slúžiť nočná rosa. Typickými predstaviteľmi púštnej živočíšnej ríše sú hady, škorpióny a ťavy. Hady sú väčšinu času zahrabané v piesku, kde číhajú na svoju korisť. Dobre znášajú horúčavy a vyžadujú málo vlahy. Škorpióny majú veľmi pevnú vonkajšiu kostru, ktorá zabraňuje stratám vody. Ťavy sú expertmi na púštne prostredie. Vysoké teploty znášajú veľmi dobre a dokážu prežiť aj veľké straty vody.
Povrch púští tvorí viacero zložiek odlišujúcich sa svojou veľkosťou. Nájdeme tu kamene – hamada, štrk – reg, serir a piesok – erg, kum. Najväčšou púšťou na Zemi je africká Sahara. Na obrázkoch Sahary sú väčšinou zobrazené veľké piesočné duny a ostré slnečné lúče. V skutočnosti však piesok tvorí len malú časť Sahary a väčšina povrchu je pokrytá kamením a štrkom.
Účinkom vetrov sa na púšťach často tvoria piesočné búrky, prenášajúce piesočné častice a tvoriace pieskové valy. Čiastočky môžu byť vetrom prenášané na veľké vzdialenosti, z jedného svetadiela na druhý (napr. prítomnosť saharského piesku v Európe).
Subtropické tvrdolisté vždyzelené lesy
Subtropické oblasti predstavujú prechod medzi tropickým a miernym pásmom. S rastúcou geografickou šírkou dochádza k ubúdaniu tepla a k rozdeľovaniu roka na štyri ročné obdobia. Oblasťou so subtropickými tvrdolistými lesmi je pobrežie Stredozemného mora. Sú tu horúce, suché, slnečné letá a mierne, daždivé zimy. Rastlinná fauna sa prispôsobila horúcim letám s nedostatočnou zrážkovou činnosťou. Ich listy pokrýva tenká vrstva nepriepustná pre vodu a plyny, nazývajúca sa kutikula, ktorá zabraňuje nadmerným stratám vody. Kutikula je prítomná na listoch citrusov, oleandrov a olív. Okrem týchto druhov sú vo vegetácií bohato zastúpené aj levanduľa, vavrín a rozmarín.
V dôsledku ťažby dreva a poľnohospodárskej činnosti došlo v krajine k výrazným zmenám, preto tu pôvodné lesy takmer nenájdeme. Pre pobrežie Stredozemného mora sú typické tzv. macchie (čítaj makkie), veľmi husté, takmer nepriepustné porasty krov a stromov, dosahujúce na niektorých miestach až päťmetrovú výšku. Z pôdnych typov prevládajú škoricové pôdy s červeným sfarbením.
Subtropické vlhké lesy
Juhovýchod USA a Ázie je ovplyvnený monzúnovými dažďami, ktoré so sebou, najmä v letných obdobiach, prinášajú veľké množstvo zrážok. V dôsledku týchto monzúnov sa tu vytvorili spoločenstvá vlhkého subtropického lesa. Vytvárajú husté, ťažko preniknuteľné, vždyzelené pralesy, vyznačujúce sa veľkou druhovou rozmanitosťou. Pôdy v týchto lesoch sú bohaté na železo a hliník, v dôsledku čoho majú žlté a červené sfarbenie.
Púšte a polopúšte mierneho pásma
Krajiny tohto typu vznikajú v kontinentálnej oblasti, ďaleko od oceánov a v uzavretom území, kde množstvo ročných zrážok neprevyšuje 200 mm. Príkladom takéhoto prostredia je stredná Ázia. Charakteristickým znakom sú veľké teplotné rozdiely, a to ako počas dňa, tak aj v priebehu roka. Patrí sem napríklad púšť Gobi nachádzajúca sa na území Mongolska a severnej Číny. V zime sa tu teplota môže blížiť k hranici až -40 °C a v lete k +45 °C. Sú to najväčšie výkyvy teplôt spomedzi všetkých púští. Pre tieto náročné životné podmienky sa tu nevyskytujú druhy typické pre tropické púšte. Sukulenty tu preto nenájdeme, ale žijú tu napríklad kozorožce alebo kone. Pôdy sú málo vyvinuté a obsahujú veľmi málo humusu. Navyše pre nedostatok vlahy sa v nich často hromadí soľ.
Stepi a lesostepi
Kontinentálne krajiny mierneho pásma s ročným úhrnom zrážok v rozmedzí od 300 do 400 mm – to sú stepi. Pre stepi sú charakteristické obrovské trávnaté plochy bez stromov. Všeobecne sa označujú ako stepi, no nachádzajúce sa v stredozemí Severnej Ameriky dostali názov prérie a tie v Južnej Amerike sa označujú ako pampy. Maďarské stepy môžeme nájsť pod označením pusty a na Ukrajine, v Rusku a Kazachstane sú to celiny.
Charakteristickým obrazom stepí sú horúce letá, chladné zimy, teplotné rozdiely, nízka relatívna vlhkosť vzduchu, nedostatok a nerovnomerné rozdelenie zrážok v priebehu roka. To sú nedostatočné podmienky pre rast stromov, no veľmi dobre sa im prispôsobili trávnaté porasty. Rastliny majú skrátené vegetačné obdobie do jari, keď je najmä po roztopení snehu v pôde veľa vlahy. Vyskytuje sa tu množstvo druhov nízkych tráv a cibuľovitých rastlín.
Stepné pôdy sa vyznačujú vysokým obsahom humusu a sú veľmi úrodné. Vo vlhších oblastiach prevládajú najúrodnejšie černozeme s tmavosivým až sivočiernym humusovým horizontom. V suchších stepných oblastiach vznikli gaštanové pôdy, ktoré obsahujú menej humusu a nie sú také úrodné ako černozeme. Okrem týchto dvoch pôdnych typov tu nájdeme aj soľné pôdy – solončaky.
Stepi boli od dávna pastvinami pre veľké stáda koní, oviec, bizónov a dobytka. Okrem týchto živočíchov tu žije aj množstvo hlodavcov, zajacov, kojotov, hrabošov alebo iných myšotvarých cicavcov.
Dnes sú stepi do značnej miery pretvorené človekom, pričom sa využíva najmä veľký potenciál úrodných pôd. Pestuje sa hlavne obilie, pšenica a kukurica. Vďaka veľkej produkcii sa označujú aj ako obilnice sveta. Stepi so suchším podnebím sa využívajú na pastvu hovädzieho dobytka a oviec.
V okrajových stepných oblastiach sa v dôsledku pribúdajúcich zrážok vytvorilo prechodné pásmo medzi stepmi a listnatými lesmi – lesostep. Vplyvom väčšej zrážkovej činnosti sa tu objavujú stromy, lesy, ktoré sa striedajú s trávnatými porastmi. Aj v lesostepoch sú prítomné veľmi úrodné černozeme a vplyvom väčšej vlahy je úroda stálejšia. Preto sa využívajú na pestovanie obilnín. Niektoré sa premenili na zastavané sídla.
Listnaté a zmiešané opadavé lesy mierneho pásma
Spoločenstvám listnatých a zmiešaných lesov sa veľmi dobre darí v oblastiach s miernym podnebím, kde je dostatok zrážok (viac ako 500 mm ročne). Takéto lesy sa nachádzajú v pásmach, kde sa striedajú štyri ročné obdobia, predovšetkým na severnej pologuli. Na južnej pologuli pokrývajú lesy mierneho pásme len malé územia na Novom Zélande a na juhu Južnej Ameriky, kde však nájdeme najmä neopadavé dreviny.
Charakteristickým znakom listnatých lesov je zhadzovanie lístia v zimnom období. Lesy majú veľmi rozmanité a bohaté druhové zastúpenie. Vyskytujú sa tu rôzne dreviny, napr. duby, buky, hraby, lipy, javory a smerom k severnejším oblastiam sa objavujú brezové háje. Smerom ku krajinám severu sa popri listnatých stromoch začínajú objavovať ihličnany vytvárajúce zmiešané lesy. Tvoria prechod medzi listnatými a ihličnatými lesmi. Lesy poskytujú dostatok potravy pre živočíchy, z ktorých tu nájdeme napríklad myši, hraboše, srnky, líšky, jelene, diviaky, ale aj vtáky ako sovy či ďatle.
Z pôdnych typov prevládajú kambizeme, hnedozeme a luvizeme. Kambizeme sa využívajú na lesné hospodárstvo. Vplyvom železa, uvoľneného z minerálov, majú hnedé sfarbenie. Hnedozeme sú typické pre nižšie oblasti, v ktorých prevládajú dubové lesy. Sú to úrodné hospodárske pôdy, v dôsledku čoho bola značná časť týchto lesov vyklčovaná a pretvorená na poľnohospodásku činnosť. Luvizeme sa nachádzajú v lesoch s väčším množstvom zrážok.
Boreálne ihličnaté lesy
Ihličnaté lesy majú najväčšie zastúpenie z pomedzi všetkých lesov mierneho pásma. Severské, boreálne (borealis – lat. severný) ihličnaté lesy, pokrývajúce obrovskú oblasť, sa nazývajú tajga. Najrozšírenejšie sú tu viaceré druhy smrekov, smrekovcov, borovíc, no môžu sa tu objavovať aj niektoré listnaté stromy, najmä brezy. Tajga pokrýva krajinu v Severnej Amerike, Aljaške, Kanade, takisto škandinávske oblasti – Nórsko, Švédsko, Fínsko i severné Rusko (najmä Sibír).
Tajga sa nachádza na obrovskej časti severnej pologule a zároveň predstavuje najrozsiahlejšiu lesnú plochu na Zemi. Pre tieto lesy je typické chladné podnebie a mrazivé, dlhotrvajúce zimy. Stromy sa prispôsobili podmienkam a dobre odolávajú nízkym teplotám. Náročnému prostrediu sa prispôsobili aj živočíchy. Žijú tu losy, bobry, ale aj mäsožravce ako medveď, rys alebo líška. Stromy vytvárajú prirodzenú bariéru, ktorá chráni obyvateľov a živočíchy pred snehovými búrkami a vetrom.
Zatiaľ čo krajina listnatých lesov bola doteraz výrazne poznačená ľudskou činnosťou, tajga bola doposiaľ pozmenená človekom podstatne menej. Vyžíva sa najmä na ťažbu dreva a lov či chov kožušinovej zveri. Pôdy majú podzolový charakter a nízku úrodnosť. Hospodárku činnosť komplikuje aj permafrost, dlhodobo zamrznutá pôda, preto sa obyvatelia sústreďujú na ťažbu nerastných surovín.
Tundry a polárne pustatiny
Tundry sú oblasti, ktoré sa nachádzajú v polárnom a subpolárnom pásme – vo vysokých zemepisných šírkach. Na tieto územia dopadá veľmi malé množstvo slnečného žiarenia, teplota sa znižuje a je tu príliš veľká zima aj pre ihličnany. Teplota vzduchu najteplejšieho mesiaca je pod úrovňou +10 °C. Stromy tu rastú veľmi pomaly, les postupne redne a končí sa polárnou hranicou lesa, kde sa lesotundra mení na bezlesnú tundru.
Rastliny postupne menia stromovitý charakter a prechádzajú do krovitých foriem. Ďalej smerom k pólom pri ešte nižšej teplote nájdeme rastliny len v bylinnej forme a v tých najchladnejších oblastiach prežijú len machy a lišajníky. Rastliny sa museli prispôsobiť extrémne chladnej klíme a veľmi krátkemu vegetačnému obdobiu. V tundre sú veľmi dlhé a mrazivé zimy, pôda je dlhodobo zamrznutá a aj v lete, ktoré netrvá viac ako 60 dní, rozmŕza len vrchná povrchová časť pôdy.
Zo zvierat je najznámejším zástupcom sob, ktorý je pre obyvateľov dobrým zdrojom mäsa, mlieka a kože. Okrem sobov tu žije len veľmi malá skupina živočíchov, medzi ktoré patria kurovité vtáky, lumíky, severské pižmone a polárne líšky.
Tundra patrí medzi oblasti, ktoré sú najmenej poznačené ľudskou činnosťou. Využíva sa na ťažbu ropy, zemného plynu, zlata a iných nerastných surovín. Vedú tadeto ropovody a plynovody.
Smerom k pólom sa krajina tundry mení na polárnu pustatinu – najchladnejšiu časť zemského povrchu. Sú to územia, kde sú pôda aj horniny trvalo zamrznuté do hĺbky niekoľkých metrov. Sú to územia snehu a ľadovcov. Žiadny zo živočíchov tu trvalo nežije, ale značná časť sem migruje s cieľom rozmnožovať sa.
Oblasť okolo severného pólu Zeme sa nazýva Arktída. Zo živočíchov sa tu vyskytujú najmä tulene, mrože a ľadové medvede. Na najjužnejšej časti zemegule sa rozprestiera Antarktída. Hlavnými zástupcami zo živočíchov sú tučniaky. Na Antarktíde bola nameraná najnižšia teplota na Zemi.
Vertikálne členenie biosféry
Výšková stupňovitosť
Tak ako sa mení podnebie v závislosti od geografickej šírky, tak sa menia aj prírodné podmienky s rastúcou nadmorskou výškou. Smerom od hladiny mora k vrchom pohorí sa znižuje teplota a do určitej nadmorskej výšky sa zvyšuje množstvo zrážok. Vrcholy najvyšších pohorí zasahujú do takej výšky, v ktorej už oblaky nenájdeme, a preto majú nedostatok zrážok. Dôležitou hranicou v súvislosti s výškovou stupňovitosťou je snežná čiara. Ide o hranicu, ktorá vymedzuje územie so snehovou pokrývkou – hranica večného snehu a ľadu.
V dôsledku meniacich sa klimatických podmienok so stúpajúcou nadmorskou výškou sa vytvorili vegetačné stupne. Vegetačné stupne majú rozličné druhové zastúpenie rastlín, ktoré zavisí najmä od geografickej polohy. Nie sú teda všade na Zemi rovnaké, a preto sa nedejú podľa jednej presnej schémy.
Vegetačné stupne na území Slovenska
Územie Slovenska sa nachádza v strednej Európe v oblasti mierneho pásma, kde sa za posledných 12 000 rokov vytvorilo 5 základných vegetačných stupňov.
Nižinaté oblasti do 550 m. n. m. sú tvorené dubovým stupňom, v ktorom rastú dubové a dubovo-hrabové lesy. Veľká časť týchto lesných porastov bola v minulosti odstránená na získanie poľnohospodárskej pôdy. V najteplejších územiach Slovenska nájdeme najmä dubové lesy, v ktorých sa vyskytujú predovšetkým duby – dub zimný, letný, plstnatý a cérový. V dubovo-hrabových lesoch sú najrozšírenejšími drevinami dub zimný a hrab obyčajné. Plochy týchto lesov sa využívajú najmä na hospodárske účely.
S rastúcou nadmorskou výškou sa objavuje bukový stupeň s bukovými a jedľovo-bukovými lesmi. Ide o lesy s najväčším priestorovým rozšírením. V nadmorskej výške 1250 – 1300 m. n. m. bukové lesy prestávajú rásť a objavuje sa smrekový stupeň.
Smrekový stupeň siaha do nadmorskej výšky 1450 metrov v Malej Fatre a do 1710 metrov vo Vysokých Tatrách. Tieto nadmorské výšky sú zároveň aj hornou hranicou lesa v daných regiónoch. V týchto lesoch majú najväčšie zastúpenie smrek obyčajný a smrekovec opadavý.
Horná hranica lesa je významná vegetačná a krajinná línia. Ide o predel, ktorý vymedzuje oblasť, kde ešte nájdeme súvislý lesný porast. Na tejto hranici je les často riedky, stromy sú nevyvinuté, majú netypický tvar a výšku. Prestávajú tvoriť jeden celok – tvoria sa stromové skupiny, medzi ktorými nájdeme krovinové porasty (u nás kosodrevina). Nad touto hranicou sú podmienky pre rast stromov nepostačujúce, a preto les prechádza do nelesných porastov.
Nad hornou hranicou lesa približne do nadmorskej výšky 1950 m vystupuje kosodrevinový stupeň. Vegetácia je charakteristická krovinovými porastmi, kosodrevinami, ale môžu tu rásť aj stromy ako vŕba alebo jarabina vtáčia.
Nad kosodrevinami vo vysokohorských oblastiach striedajú tieto dreviny vysokohorské (alpinské) spoločenstvá zložené najmä z vysokohorských bylín, tráv a plazivých kŕčkov. Objavujú sa aj niektoré druhy horských vŕb.
V najvyšších polohách Tatier sa rozprestiera podsnežné pásmo. Tieto územia sú charakteristické chladným počasím a prítomnosťou snehovej pokrývky počas väčšiny roka. Výnimkou sú letné mesiace – väčšinou od mája do septembra, keď sa sneh vplyvom vyšších teplôt stráca. Na holých skalnatých svahoch nájdeme spravidla len machy a lišajníky.
Vegetačná inverzia
V niektorých geografických útvaroch (napr. tiesňava, hlboká krasová jama) môže vplyvom osobitých podmienok dôjsť vegetačnej inverzii. Ide o zvrat vegetačných stupňov. To znamená, že ich sled je opačný – v nižšie položených oblastiach rastú chladnomilnejšie druhy a vo vyšších nadmorských výškach nájdeme naopak teplomilnejšie. Príkladom útvaru, v ktorom dochádza k vegetačnej inverzii, je krasová jama v Slovinsku. Na jej dne sa rozprestiera kosodrevinový stupeň, nad ktorým rastú ihličnany a bukové porasty. Okraje sú tvorené najmä teplomilnými druhmi.
Na území Slovenska sa môžeme s týmto javom stretnúť napríklad v Zádielskej tiesňave, Manínskej tiesňave, v Prosieckej a Kvačianskej doline.
Zonálne a azonálne spoločenstvá
Všetky spoločenstvá, ktoré sú ovplyvnené meniacou sa klímou v závislosti od geografickej šírky alebo nadmorskej výšky, sa označujú ako zonálne. Podnebie však nie je jediný činiteľ ovplyvňujúci výskyt spoločenstva. Dôležité sú aj ďalšie ekologické faktory, napríklad podzemná voda, reliéf, horninové zloženie či vlastnosti pôdy. Spoločenstvá ovplyvnené týmito činiteľmi sa nazývajú azonálne.
Jedným z príkladov azonálnych spoločenstiev sú lužné lesy, ktoré sa vytvorili v dubovom stupni na územiach vodných tokov a plôch, kde sú rozšírené najmä vŕby a topole. Rozlišujeme mäkký a tvrdý luh. Mäkký luh je typ vŕbovo-topoľového lužného lesa, ktorý rastie priamo pri riekach na málo úrodných nivných pôdach – fluvizemiach. Vo väčšej vzdialenosti od riek, na miestach, ktoré nie sú pravidelne zaplavované, sa rozprestierajú dubovo-brestovo-jaseňové lužné lesy (tvrdý luh), ktoré rastú na čierniciach. Fluvizeme síce nemajú z hospodárskeho hľadiska veľký význam, ale čiernice patria k našim najúrodnejším pôdam. Preto bola veľká časť týchto území pôsobením človeka v minulosti odlesnená a dnes sa využíva na poľnohospodárske účely.
V niektorých oblastiach v blízkosti potokov rastú jelšové lesy, kde dominuje jelša lepkavá. Tento listnatý opadavý strom nájdeme aj v slatinných jelšových lesoch, ktoré rastú na zamokrených nížinách.
V extrémnych podmienkach viatych pieskov sa vyvinulo azonálne spoločenstvo, kde dominuje borovica lesná. Ide o borovicové kyslomilné lesy, ktoré nájdeme v Borskej nížine. Ďalším typom takéhoto spoločenstva sú sutinové lesy vyskytujúce sa na miestach s veľmi skeletnatými pôdami, na strmých svahoch v dubovom až smrekovom vegetačnom stupni. Tieto lesy sú tvorené najmä lipami, javormi, jaseňmi a brestami.
Na strmých vápencových stenách v Kozích chrbtoch pri Liptovskom Hrádku sa vyskytujú reliktné borovicové lesy. Ide o porasty nachádzajúce sa v bukovom a smrekovom vegetačnom stupni na veľmi strmých skalnatých svahoch. Na tomto území sa zachovali ako pozostatok z obdobia z pred 7 000 rokmi. Sú známe výskytom vzácnych druhov rastlín.
Rozsiahle časti územia Slovenska boli ovplyvnené aktivitami človeka a výnimkou nie sú ani uvedené lesné spoločenstvá. V nížinách, kotlinách, ale aj pohoriach zaberajú rozsiahle plochy spoločenstvá poľných burín. Tie sa vyskytujú v obilninách, okopaninách, záhradách aj vinohradoch. Ďalšími rozšírenými spoločenstvami sú vlhké aj suché lúky, pasienky či monokultúry vysadených drevín. Burinné spoločenstvá sa často vyskytujú aj v blízkosti ľudských sídel, komunikácií a na stanovištiach, ktoré sú priamym dôsledkom činnosti človeka, napr. skládky a násypy odpadového materiálu.
Na podstatne menších plochách sa rozprestierajú spoločenstvá slanísk, rašelinísk (slatiny a vrchoviská) a skalnatých stepí, ktoré sú charakteristické výskytom vzácnych a chránených druhov rastlín.
Zdroje
- Demek, J. – Voženílek, V. – Vysoudil, M. Geografie pro střední školy 1 – Fyzickogeografická část. Praha: SPN – pedagogické nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7235-519-8.
- Likavský, P. a kol. Geografia pre 1. ročník gymnázia so štvorročným štúdiom a 5. ročník gymnázia s osemročným štúdiom. Bratislava: EXPOL PEDAGOGIKA, 2018. ISBN 978-80-8091-503-2.
Kategórie: Geografia | Fyzická geografia
