Problematikou literárnych druhov a žánrov sa zaoberá literárnovedná disciplína genológia. Rozlišujeme tri základné literárne druhy: lyriku, epiku a drámu.
Lyrika
Lyrika je literárny druh, ktorý nemá dej (alebo má iba náznak deja). Nie sú v ňom prítomné postavy – prítomný je lyrický subjekt/lyrický hrdina, ktorý vypovedá za autora, často splýva s autorom. Uvažuje o svete, vyjadruje myšlienky, city, pocity, názory. Odhaľuje sa vnútro lyrického hrdinu – znak subjektívnosti.
Lyrický text je vo verši (najčastejšie v neúplnom riadku), realizuje sa básnickými (poetickými prostriedkami – metaforickosť). Ďalším charakteristickým znakom je monologickosť – jednotlivé motívy básne sú k sebe len priradené, nie je dôležité, v akom čase či v akom slede za sebou nasledujú, nerešpektuje sa princíp kauzality (príčina, dôsledok). Základom sú opis (opis prírody, prostredia, človeka ap.) a úvaha.
Rozdelenie:
- náladová lyrika,
- opisná lyrika,
- ľúbostná lyrika,
- spoločenská (politická) lyrika,
- reflexívna (úvahová) lyrika,
- prírodná lyrika,
- duchovná lyrika,
- čistá (abstraktná) lyrika.
Charakteristické znaky literárneho druhu lyrika:
- verš, rytmus,
- nedejovosť,
- monologickosť,
- subjektívnosť,
- metaforickosť/obraznosť,
- opis, reflexia.
Lyrické žánre
Elégia/žalospev – lyrická básnická skladba smútočného obsahu. Smútočná báseň vyjadrujúca bôľ a žiaľ, obsahuje prvky úvahovosti a melanchólie. (Prědspev od J. Kollára v skladbe Slávy dcera)
Epigram – krátka báseň, ktorá stručne vyjadruje nejakú výstižnú myšlienku, životnú pravdu. Môže mať vtipné alebo satirické ladenie.
Idyla (slovenský termín selanka) – menší lyrickoepický útvar, ktorý ospevuje harmonický život vo vidieckom prostredí, prikrášľuje skutočnosť. (J. Hollý: Selanky)
Óda – oslavná, radostná lyrická báseň na počesť niekoho (napr. významná osobnosť) alebo niečoho (národ, sloboda, radosť, príroda ap.), skladba vznešeného slohu s pátosom.
Hymnus/hymna/chválospev – žánrový variant ódy, oslavná báseň. V súčasnosti ju poznáme v podobe štátnej hymny (slávnostná pieseň oficiálneho charakteru – J. Matúška: Nad Tatrou sa blýska) a spievaných hymnických piesní.
Pásmo – rozsiahla mnohotematická (polytematická) báseň, v ktorej sa strieda viacero slohových postupov (napr. úvaha, opis). V texte sa prelínajú rôzne štylistické roviny – autori využívajú jazykové prostriedky z viacerých štýlov (hovorové slová, termíny, poetizmy ap.). Obsahuje lyrické aj epické prvky. (L. Novomeský: Nedeľa)
Pieseň – krátky básnický text s pravidelným rytmom a výrazným rýmom určený na spievanie, je to najobľúbenejší žáner ľudovej slovesnosti.
Poéma – rozsiahlejšia veršovaná skladba epickej alebo lyrickoepickej povahy. Lyrická zložka je posilnená a prevažuje nad epickými prvkami.
Romanca – krátka lyrickoepická báseň, ktorá spracúva radostnú tému (na rozdiel od balady je bez tragických konfliktov), pôvodne básnický útvar špan. ľudovej epiky.
Žalm – náboženská skladba písaná poetickou formou (modlitba), spev náboženského pôvodu. Tento útvar je známy predovšetkým z Biblie, najmä zo Starého zákona.
Epika
Epika je literárny druh založený na dejovosti (má dej). Jeho základ je v rozprávaní príbehu, v ktorom viacero udalostí usporiadaných do určitého sledu vytvára epický dej. Jednotlivé časti deja sú v príčinnej, časovej a priestorovej súvislosti. V texte epických literárnych diel sa svojou formou odlišuje:
- pásmo rozprávača – monologický text rozprávača, ktorý predkladá čitateľovi príbeh, opis priestoru, charakteristiku postáv ap.
- pásmo postáv – hlavné a vedľajšie postavy. Prehovory jednotlivých postáv môžu byť vyslovené nahlas (dialóg – forma priamej reči) alebo myslené, nevyslovené nahlas (vnútorný monológ – ukazuje vnútorné rozpoloženie postavy).
Text je vo verši alebo v próze. Podľa rozsahu rozlišujeme: veľkú, strednú a malú epiku.
Rozdelenie:
- veršovaná epika (epická poézia),
- neveršovaná epika (próza).
Charakteristické znaky literárneho druhu epika:
- próza,
- dejovosť,
- pásmo rozprávača, pásmo postáv,
- minulý čas,
- dialogickosť,
- rozprávanie.
Epické žánre
Aforizmus – krátka, stručná literárna forma, krátky výrok s vtipnou, príp. ironickou myšlienkou. Autor môže využívať satiru, protiklad ap.
Anekdota – krátke rozprávanie príbehu, príhody s komickou pointou, ktorá rozosmeje poslucháča/čitateľa. V súčasnosti sa synonymicky označuje ako vtip alebo žart. Anekdoty sú určené na ústne rozprávanie.
Báj/mýtus – kratší, epický, pôvodne neveršovaný žáner. Považuje sa za najstaršiu podobu ľudovej prózy a najstarší epický útvar. Objavujú sa v ňom predstavy/príbehy o vzniku sveta a vesmíru, o vzniku ľudí a národov, rastlín, prírodných javoch ap. Nevysvetliteľné javy sú pripisované bohom a polobohom. Báje obsahujú náboženské, filozofické a morálne prvky.
V priebehu histórie si národy vytvárali bájoslovie/mytológie.
Bájka – krátky veršovaný alebo neveršovaný alegorický príbeh, v ktorom zvieratá, rastliny a neživé predmety konajú ako ľudia. Má didaktický charakter, vždy z nej vyplýva nejaké mravné ponaučenie (môže byť presne formulované alebo vyplýva z celej bájky).
Autor v bájke kritizuje záporné ľudské vlastnosti obyčajne na postavách zvierat. Zvieratá získavajú určité vlastnosti, ktoré sa pre ne stávajú charakteristické, napr. líška – prefíkanosť.
Balada – lyrickoepická báseň so smutným až pochmúrnym dejom, ktorá sa obyčajne končí tragicky. Smrť môže byť spôsobená nadprirodzenou bytosťou, iným človekom alebo ťažkou sociálnou situáciou.
Epos (z gr. epos – slovo, rozprávanie) – rozsiahly veršovaný epický útvar pracujúci s mýtmi/bájami. Základom deja sú príbehy o hrdinských činoch a slávnych bojoch hrdinov, prípadne bohov. Je to útvar epickej poézie so široko rozvetveným dejom – má hlavnú dejovú líniu a početné epizódne/vedľajšie dejové línie s väčším počtom postáv.
Kronika – epické literárne dielo, ktoré chronologicky zaznamenáva určité časové obdobie. Je to zápis historických udalostí, ktorý iba referuje a uvádza fakty.
Niektorí kronikári v minulosti upravovali priebeh udalostí v prospech kráľa, ktorému slúžili.
Legenda – literárny veršovaný alebo neveršovaný epický útvar, ktorý rozpráva o živote svätých. Miešajú sa v ňom reálne fakty s fiktívnymi prvkami. Legenda väčšieho rozsahu sa označuje aj ako duchovný román.
Novela – krátka epická próza, podobná poviedke. Má však väčší rozsah, zložitejšiu štruktúru a dej sa odohráva v dlhšom časovom úseku. Dej je dramatickejší ako v poviedke, základná línia nebýva zbytočne prerušovaná ďalšími udalosťami, opismi ani vedľajšími epizódami a smeruje priamočiaro k vyvrcholeniu, často s prekvapujúcou alebo výraznou pointou. Môže byť členená na kapitoly (označené číslicou, názvom alebo iba graficky oddelené). Na rozdiel od poviedky sa v nej okrem hlavnej postavy vyskytujú aj vedľajšie postavy, ich charaktery sú však menej prepracované ako charakter hlavnej postavy. Postavy sa v novele nevyvíjajú, sú nemenné. Opis má menšie zastúpenie ako v poviedke, čitateľ sa dozvedá o charaktere postáv prostredníctvom ich konania, činov, dialógov.
Povesť – krátky epický útvar s jednoduchým dejom, ktorý má určitý reálny základ (jedna zložka deja je pravdivá) – reálnu historickú postavu, udalosť alebo skutočné miesto deja. Obsahuje aj fiktívne prvky.
Poviedka – epický prozaický útvar kratšie rozsahu. Má jednoduchý dej trvajúci kratšiu dobu (deň, niekoľko dní). Dejová línia je priamočiara, bez odbočení. Má jednu hlavnú postavu (nanajvýš dve), ktorá vstupuje do deja už sformovaná, v priebehu deja sa nevyvíja. Obyčajne spracúva jednu udalosť a má jednu zápletku. Má kratší rozsah ako novela.
Román – rozsiahle epické dielo, najväčší prozaický žáner so zložitou výstavbou. Zobrazuje veľký počet udalostí, postáv, javov, vzťahov, konfliktov, pracuje s neobmedzeným časovým obdobím. Okrem hlavnej dejovej línie môže obsahovať aj vedľajšie dejové línie a epizódne príbehy. Autor môže využívať rôzne slohové postupy a prvky z viacerých jazykových štýlov.
Romány môžeme klasifikovať podľa: témy (napr. detektívny, vojnový, dobrodružný), literárneho obdobia (napr. stredoveký, renesančný, realistický), časového určenia deja (napr. historický román), výpovednej formy (napr. román vo forme denníkových zápiskov, román vo forme listov).
Rozprávka – pôvodne útvar ľudovej slovesnosti. Kratší epický útvar, v ktorom vystupujú ľudia, nadprirodzené bytosti, zvieratá (zvieratá zasahujú do deja, často majú schopnosť hovoriť) i predmety. Dej sa obyčajne odohráva na neznámom mieste, ktoré obsahuje obrazy čarovného sveta. V rozprávkach sa opakujú čísla – magické čísla, napr. 3; 7; 12. V jazyku nájdeme prvky ľudovosti. Rozprávka má šťastný koniec – dobro víťazí nad zlom. Nájdeme v nich ustálené vetné spojenia, napr. „Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami… Bol raz jeden kráľ.. Zazvonil zvonec…“
Rozprávky delíme na: ľudové (nepoznáme autora, zachovali sa ústnym podaním a patria do ľudovej slovesnosti), umelé, autorské (poznáme autora).
Dráma
Dráma je literárny druh, ktorý je založený na čine/dianí, jeho obsahom sú hrané príbehy. Obsahuje prvky epiky (dejovosť – má dej) i prvky lyriky (autor prostredníctvom postáv vyjadruje svoje myšlienky, emócie, nálady). Text môže byť vo verši alebo v próze.
Dramatické žánre sú väčšinou určené pre scénické spracovanie – inscenácie v divadle a v televízii (výnimkou sú knižné drámy, napr. Diela Ľ. Kubániho sa iba čítali).
Dej drámy sa odohráva pred zrakom divákov, posúva sa vďaka konfliktom a činom. Herec stvárňuje hru, oživuje ju, dáva jej konečnú umeleckú podobu. Dráma je najkomplexnejší literárny druh – okrem textu (scenára) sa využívajú aj neverbálne jazykové prostriedky (pohyb, gestá ap.), zvukové prostriedky a iné zložky (rôzne javiskové predmety, rekvizity, dekorácie).
Inscenáciou sa literárny text stáva súčasťou dramatického umenia.
Charakteristické znaky literárneho druhu dráma:
- verš alebo próza,
- dejovosť,
- hrané príbehy,
- postavy,
- prítomný čas,
- dialogickosť,
- čin, dianie, akčnosť.
Vonkajšia kompozícia drámy
- dejstvá
- výstupy
Vnútorná kompozícia drámy
- úvod/expozícia
- zápletka/kolízia
- vyvrcholenie/kríza
- obrat/peripetia
- rozuzlenie/katastrofa (v antickej dráme)
Dramatické žánre
Tragédia – dramatický útvar s nezmieriteľným konfliktom, ktorý sa spravidla končí smrťou hrdinu alebo viacerých postáv. (W. Shakespeare: Hamlet, Sofokles: Antigona)
Komédia – dramatický žáner s veselým a humorným obsahom, pracuje so slovnou a situačnou komikou. V literárnych druhoch rozlišujeme tieto druhy komična: humor, satiru, iróniu.
Činohra – dráma v užšom zmysle, dramatický žáner, v ktorom je závažný konflikt, ale väčšinou sa nekončí tragicky – smrťou, dá sa vyriešiť aj inak. Prelína sa v ňom tragédia a komédia.
Fraška – komediálny dramatický útvar založený na situačnej a drsnej karikatúrnej komike a hyperbole.
Veselohra – komický dramatický útvar, označenie pre novodobú komédiu.
Muzikál – hybridný žáner, ktorý využíva hovorené slovo, spev, hudbu a tanec. Striedajú sa v ňom dialógy a spievané časti.
Gag [geg] (z angl. – improvizácia, žartovná vložka) – malý humorný dramatický útvar, prostriedok situačnej komiky. Je založený na improvizácii a nečakanom, prekvapujúcom efektnom komickom nápade, napr. jedna postava si ide sadnúť a druhá postáva jej v poslednej chvíli odsunie stoličku.
Opera – hudobnodramatické dielo hrané na scéne, žáner, v ktorom sa spája dramatický text s hudbou.
Opereta – dramatický útvar, v ktorom sa strieda hovorený a spievaný text.
Rozhlasová hra – dramatický útvar, ktorý je určený pre rozhlasovú realizáciu. Okrem hovoreného slova (textu) využíva aj zvukové prostriedky, ktoré vytvárajú zdanie reálneho prostredia.
Televízna hra – dramatický útvar, ktorý využíva okrem jazykových prostriedkov aj vizuálne a akustické prostriedky.
Melodráma – hudobno-dramatický útvar, v ktorom je hovorený text sprevádzaný hudbou. Má sentimentálne ladenie, vyznačuje sa zvýšenou emocionálnosťou.
Komiks – epický útvar, príbeh tvorený sériou kreslených obrázkov, ktoré zobrazujú dej. Prítomný obyčajne býva aj krátky text v bublinách vo forme priamej reči. Príbehy majú dobrodružný alebo komický charakter. Je to synkretický žáner, ktorý spája výtvarné, literárne, dramatické a filmové prvky a postupy.
Zdroje
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra pre stredné školy 1. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-771-6.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra pre stredné školy 2. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-772-3.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra III pre stredné školy. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-773-0.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra pre stredné školy 4. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-774-7.
Kategórie: Literatúra | Teória literatúry
