Dielo: Na západe nič nové (rok vydania1929)
Autor: Erich Maria Remarque [remark](1898 – 1970)
Nemecko-švajčiarsky prozaik a dramatik. Narodil sa v nemeckom meste Osnabrück. V 18 rokoch prerušil štúdium, narukoval do nemeckej armády a ocitol sa na fronte. Po vojne sa venoval rozličným povolaniam – učiteľ, novinár, obchodník s náhrobkami, spisovateľ. V roku 1931 sa presťahoval do Švajčiarska, odkiaľ odišiel o osem rokov neskôr do Spojených štátov, kde prijal aj štátne občianstvo.
Enormný úspech jeho prvotiny, románu Na západe nič nové, mu priniesol značné bohatstvo. Kupoval a zbieral maľby, obrazy, sochy, venoval sa aj charitatívnej činnosti. Po prekonaní niekoľkých srdcových infarktov zomrel v nemocnici vo Švajčiarsku.
Z tvorby: romány: Na západe nič nové; Cesta späť; Traja kamaráti; Víťazný oblúk; Čas žitia, čas umierania
Zaradenie: avantgarda – expresionizmus
Útvar: vojnový román
Charakteristika diela
Dielo Na západe nič nové je nemecký protivojnový román o prvej svetovej vojne približujúci hrôzy, utrpenie, strach a beznádej, ktoré so sebou vojna prináša. Pravdivým a realistickým spôsobom zobrazuje to, čomu musela čeliť mladá generácia na bojisku – medzi nimi aj Paul Bäumer (rozprávač) a jeho šiesti spolužiaci, ktorí sa dostali zo školských lavíc priamo do prednej línie.
Remarque prináša surový a krutý vojnový obraz, ktorý bol dovtedy nevídaný – vojenský výcvik plný šikanovania, svet zákopov, nálety bombardérov, bubnová paľba, vybuchovanie granátov, neustále ostreľovanie, boj muža proti mužovi, použitie bojového plynu a stovky mŕtvych každý deň. To všetko veľmi rýchlo zmenilo ideály a vlastenecké nadšenie, s ktorými mladí chlapci narukovali pod vplyvom nacionalistickej propagandy triedneho učiteľa.
Vo chvíľach ohrozenia života sa vojak mení, nie je nikým, je len človekom, ktorý myslí na jediné – prežiť. Mení sa aj spôsob boja, už nejde o slávu a česť, chlapci nie sú hrdinovia, ktorí nebojácne bojujú za svoju vlasť. Majú strach, sú pod neustálym psychickým a fyzickým tlakom. Rozkaz urobil z postáv na druhej strane ich nepriateľov a oni zabíjajú, aby neboli zabití. Ľudia trpeli, bojovali, obetúvali svoje životy v predných líniách. Keďže sa v zákopoch postupovalo veľmi pomaly a vojská bojovali na určitých úsekoch veľmi dlho, spravodajstvo prichádzalo s titulkami: Na západe nič nové.
Vojna so sebou prináša množstvo obetí. Zničí však život aj tým, ktorí prežijú – presne ako sa píše v motte knihy. Chlapci, ktorých vytrhli zo školských ľavíc, už nikdy nebudú takí, akí boli predtým, aj keď sa vojna skončí. Desať týždňov už počas výcviku ich pretvorilo dôkladnejšie ako 10 rokov, počas ktorých chodili do školy. Sú to opustené deti so skúsenosťami starých mužov – sú ľahostajní, suroví, povrchní a smutní – sú stratení.
Autorova tvorba má podobné znaky ako tvorba „stratenej generácie“ – skupiny amerických prozaikov a básnikov, ktorí reagovali na udalosti 1. svetovej vojny (napr. E. Hemingway, F. S. Fitzgerald, T. S. Eliot). Sú to americkí autori a Remarquea k nim nezaraďujeme.
Román Na západe nič nové hneď po vydaní vyvolal búrlivé a protichodné ohlasy. Stal sa však mimoriadne úspešným a v priebehu osemnástich mesiacov bol preložený do 25 jazykov.
Kompozícia
Dielo sa skladá z 12 kapitol označených číslom. Kniha sa záčina mottom:
„Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.“
Dejová línia je slabšia. Napínavé dejové pasáže sa striedajú s Paulovými reflexívnymi úvahami.Priestor dostávajú aj rozhovory Paula s ostatnými vojakmi, ktoré prerušujú dej. Väčšina zážitkov je zachytená chronologickým kompozičným postupom, no prostredníctvom retrospektívneho rozprávania sa rozprávač vracia aj do minulosti a dozvedáme sa, čo bolo pred vojnou, napr. ako sa skupina školákov prihlásila na front; ako prebiehal ich výcvik.
Rozprávač je v 1 os. sg. – priamy rozprávač (ja-rozprávanie), je ním Paul Bäumer – celý román je jeho výpoveďou, ktorá má vo veľkej miere autobiografický charakter. Na konci sa mení postava rozprávača a posledných sedem riadkov dopíše niekto iný – dozvedáme sa o Paulovej smrti.
Postavy
Paul Bäumer
Rozprávač – román je jeho výpoveďou (s výnimkou posledných siedmich riadkov, ktoré dopíše niekto iný). Paul bol žiakom gymnázia, ktorý sa spolu s celou svojou triedou prihlásil na front. Trieda k tomuto rozhodnutiu dospela pod vplyvom triedneho učiteľa Kantorka. Do jednej jednotky boli umiestnení siedmi z nich. Pochádzal z rodiny, kde nemali peňazí nazvyš. Doma žijú jeho rodičia a sestra. Matka je veľmi chorá a slabá, väčšinu času leží. Má rakovinu. Paulov otec nevie, odkiaľ zoberú peniaze na operáciu.
Je to citlivý mladý chlapec. Doma v zásuvke mu leží kopa básní a začatá dráma „Saul“, ktoré napísal počas štúdia. Vojna a stretnutie so smrťou ho však zmenili, cíti sa stratený. Vidí umierať ľudí každý deň a musí zabíjať, aby nebol zabitý on. Iba jedenkrát sa však stane, že vidí, koho zabil. Je to preňho veľmi náročný a traumatizujúci zážitok. Vidí, že to je taký istý človek ako on. Nechcel ho zabiť, no rozkaz z neho spravil jeho nepriateľa. Keby však odhodili zbrane, mohol by byť aj jeho bratom. Prihováral sa mu, dokonca sa mu snažil pomôcť. Vojak zomiera a on sa, prezrúc doklady, dozvedá, že zabil Géralda Duvala, francúzskeho typografa. Hoci to znášal ťažko, rýchlo na to zabudol. Na fronte nebol čas zaoberať sa minulosťou.
To najvzácnejšie, čo chlapci mali, bolo priateľstvo. Neraz zachránili jeden druhému život a to ich priateľstvo ešte väčšmi zocelilo. Paul bral Kata na chrbte poriadny kus cesty, aby ho zachránil. Po príchode k sanitárom sa dozvedel, že jeho najbližší priateľ bol už dávno mŕtvy.
Stanislaus Katczinsky (Kat)
Hlava ich skupiny, húževnatý, prefíkaný, ľstivý štyridsiatnik. Ženatý muž, povolaním obuvník, s nehybnou tvárou, modrými očami a ovisnutými ramenami. Mal šiesty zmysel – vedel predvídať nebezpečenstvo a vždy vedel zaobstarať niečo pod zub. Bol to Paulov najbližší priateľ a nenahraditeľný člen ich skupiny. Dokázal sa vynájsť v každej situácii, z čoho ťažila celá jednotka. Zachránil život nejednému vojakovi aj Paulovi.
Albert Kropp
Slobodník s nízkou postavou, najbystrejší z ich triedy. Je mysliteľ, navrhuje, aby sa vojna vyhlasovala na nejakých ľudových slávnostiach so vstupenkami a hudbou. Potom by v aréne bojovali ministri a generáli jednotlivých krajín v plavkách, ozbrojení gumenými obuškami. Kto by prežil, toho krajina by zvíťazila. Výbuch granátu mu zraní koleno. Spolu s Paulom sa dostane do nemocnice, kde mu amputujú nohu. Po tomto zákroku sa zmení – je veľmi vážny a mĺkvy.
Müller
Všade so sebou vláči učebnice, pod paľbou sa učí fyzikálne tabuľky. Sníva o vojnovej maturite. Je očarený pohľadom na krásne anglické čižmy, ktoré ležia pod Kemmerichovou posteľou. Má o ne záujem. Jeho správanie je trocha neohrabané a hašterivé, lebo inak by bol ticho. Nebol však zištný, keby vedel, že Kemmerich sa z toho zranenia dostane, nikdy by o ne nežiadal. Zomieral v bolestiach potom, čo ho trafila svetlica do brucha. Po jeho smrti boli čižmy Paulove.
Tjaden
Chudý zámočník v Paulových rokoch so špicatou myšacou tvárou. Je stále hladný, zje zo všetkých najviac. Bol obzvlášť nazlostený na Himmelstossa, ktorý ho vychovával svojským spôsobom, pretože sa pomočoval. V tmavej ulici sa mu aj spolu s ostatnými pomstil. Rebeloval proti Himmelstossovi aj na fronte, za čo si vyslúžil tri dni v provizórnom väzení.
Detering
Roľník, skúpy na slovo, vyzná sa v koňoch. Myslí iba na svoju ženu a hospodárstvo. Veľmi ho trápi, že vo vojne zomierajú a trpia aj zvieratá. Vlastnil dva kone, ktoré mu po vypuknutí vojny zobrali. Zmohlo ho chvíľkové pomätenie, zatúžil po domove a už ho nebolo. Vybral sa do Nemecka, no bolo to beznádejné – chytili ho poľní žandári.
Francz Kemmerich
Prvý ranený – priestrel stehna. Tvrdil, že ho bolí noha, aj keď bol už po amputácii. Uvedomil si, že umiera, aj keď ho spolužiaci utešovali a tvrdili, že ho pošlú domov. Po smrti odkázal svoje čižmy Müllerovi, ktorému sa veľmi páčili. Paul navštívi jeho matku a odprisahá, že jej syn bol ihneď mŕtvy a vôbec netrpel.
Himmelstoss
Desiatnik, veliteľ deviateho družstva, najnepríjemnejší chlap na kasárenskom dvore. Malý, podsaditý, pyšný chlapík s ryšavými vykrútenými fúzmi. V civile bol poštár, na vojne odslúžil dvanásť rokov. Vycítil tichý odpor Paula a jeho spolužiakov, a preto im obzvlášť znepríjemňoval život v kasárňach. Chlapci mu to neskôr odplatili. Aj on sa ocitol na fronte a zažil hrôzy prvých línií. Mal strach, tváril sa, že je zranený. Začal bojovať až v prítomnosti vyššie postaveného veliteľa.
Kantorek
Triedny učiteľ – prísny, malý, energický, neznášanlivý človek so špicatou myšacou tvárou. Na hodinách telocviku im rozprával o drahej vlasti tak dojato a s takou iskrou v očiach, že sa pod jeho vedením celá trieda vybrala na okresné veliteľstvo a prihlásila sa na front. Mladí školáci pociťovali strach, no hanbili sa priznať to, aby ich nepovažovali za zbabelcov. Podobné emócie pociťoval aj bojazlivý Josef Behm. Nechal sa však prehovoriť a padol medzi prvými.
Aj pán učiteľ musel nakoniec narukovať. Ocitol sa v jednotke, ktorej velil jeho žiak Mittelstaedt. Žiak, ktorého nechal prepadnúť. Mittelstaedt sa k nemu správal rovnako ako on k celej triede.
Dej
I
Skupina Paula a jeho spolužiakov sa nachádza deväť kilometrov za frontom. Majú plné žalúdky a niečo podobné sa už dávno nestalo. Za toľké množstvo jedla ďakujú iba omylu. Pred štrnástimi dňami museli ísť dopredu na výmenu. Na ich úseku bol relatívny pokoj, no posledný deň museli čeliť ťažkým kalibrom anglického delostrelectva a zo stopäťdesiatich mužov sa vrátili iba osemdesiati. Kuchár však navaril pre celú ich skupinu. Mali skutočne „dobrý“ deň – dokonca prišla aj pošta. Kropp vytiahne dopis, je to pozdrav od učiteľa Kantorka.
Dospelí o vojne iba rozprávali a rečnili. Službu štátu označovali za to najväčšie. Chlapci si to však vyskúšali na vlastnej koži. Videli plné nemocnice, ranených i zomierajúcich. Zostali veľmi osamotení a museli sa s tým vyrovnať.
Medzi ranenými bol aj Franz Kemmerich. Mal priestrel stehna, museli mu amputovať nohu. Chlapci ho navštívia. Vedia, že sa z tej sály nikdy nedostane, no i tak ho utešujú a tvrdia, že teraz ho pošlú domov. Müller obdivoval jeho krásne anglické čižmy.
II
Paul spomína na časy pred vojnou. Zdá sa mu, akoby predchádzajúci život pre nich neexistoval. Dospelí majú vytvorené väzby s minulosťou, majú svoj základ – ženy, deti, povolania, záujmy, ktoré sú také pevné, že ich vojna nemôže narušiť. Oni však mali len rodičov a školu. A z toho nezostalo nič.
Spomína na vojenský výcvik. Trval desať týždňov, no za tento čas ich pretvorili dôkladnejšie ako za predošlých desať rokov. Rozhádzali ich do viacerých družstiev. Paul, Kropp, Müller, Kemmerich sa dostali do deviateho družstva, ktorému velil Himmelstoss – „Postrach Klostenburgu“. Veľmi nepríjemný chlap, tyran. Ponižoval ich a dával im kruté rozkazy.
Chlapci sú však húževnatí, vojenčina ich zocelila a nejaký Himmelstoss ich nepokorí. Paul ho pri súboji „náhodou“ udrie a rovnakou „náhodou“ mu oblejú špinavou vodou naleštené čižmy. Sedia pri Franzovej posteli, je s ním zle, život ho opúšťa. Franz skonal a svoje čižmy odkázal Müllerovi. Sú mu akurát.
III
Došla náhrada, nováčikovia. Mládež. Hladná a nesmelá. Kat sa ich ujme. Naloží mladíkovi porciu výbornej bielej fazule. Kat je majster v zaobstarávaní jedla. Má šiesty zmysel. Jedného dňa, keď prídu do neznámej dediny, sa Kat v noci zjaví aj s dvoma chlebmi a konským mäsom. Pochutnávajú si na koňacine a filozofujú o vojne. Neskôr spomínajú na krušné časy na kasárenskom dvore, na hodiny a hodiny cvičenia, ktorými ich Himmelstoss moril.
Tjaden prichádza s mimoriadnou správou – Himmelstoss je na ceste, príde na front. Vedeli, v ktorej krčme každý večer vysedáva. Počkali na neho v tmavej, nezastavanej ulici a dali mu poriadne tvrdú lekciu. Bola to pomsta za to všetko, čo im spôsoboval počas výcviku.
IV
Jednotka musí ísť dopredu stavať opevnenia. Dostávajú sa do delostreleckého pásma. Kat cíti v kostiach, že na nich nečaká nič dobré. Jeho predtucha je správna. Dunia výstrely, hvízdajú granáty, šľahajú plamene. To je front. V okamihu sa v nich prebúdza inštinkt zvieraťa, ktorý ich vedie a ochraňuje. Nie je vedomý, je rýchly a konanie je automatické.
Paľba zranila kone, vzduchom sa šíri ich krik, nikdy taký zvuk nepočuli. Jeden cvála s rozpáraným bruchom, črevá vlečie za sebou. Za blýskania granátov sa dostávajú do zákopov, neskôr na lúky. Paul cíti náraz, no je to iba škrabnutie na ruke. Ukrýva sa v jame po granáte, pretože verí, že tak ľahko netrafia do toho istého krátera. Uvedomí si, že je na cintoríne, rakvou sa chráni pred črepinami. V záblesku svetla zazrel Kata, ktorý ho upozorňuje na bojový plyn. Rýchlo si nasadí masku a opatrne dýcha.
Výbuchy utíchli, vojaci vyliezajú z úkrytov. Paul s Katom ošetrujú nováčika. Strát je nakoniec menej, ako sa zdalo: päť mŕtvych a osem ranených. Mlčky sa vracajú k vozom, začína pršať.
V
Chlapci sedia v teple, oddychujú, zabíjajú vši. Zhovárajú sa, čo by robili, keby vojna skončila a nastal mier. Objavuje sa Himmelstoss, kráča priamo k nim. Nevie, ako sa má tváriť, najradšej by ich prehnal, no front nie je kasárenský dvor. Chlapci mu tykajú, sú drzí, také správanie neočakával.
Zaoberajú sa otázkou, čo by robili, ak by sa dostali domov. Vedeli by sa vrátiť k svojim starým životom? Vojna ich pokazila, už to nie sú tie osemnásťročné deti chodiace do školy.
Himmelstoss zalarmoval kanceláriu. Tjaden a Kropp sa pre svoje drzé správanie voči nemu dostali do provizórneho väzenia. Paul a Kat ukradnú hus, upečú ju a spravia si hostinu. Zanesú porciu aj svojim väzneným kamarátom.
VI
Povráva sa o novej ofenzíve, idú na front o dva dni skôr ako zvyčajne. Vpredu to vrie, nálada je skľúčená, jednotka trčí v úkryte. Musia si dávať pozor na potraviny, pretože sa premnožili potkany. Sú veľmi veľké, napadli a zabili aj psa. Nalákajú ich na chlieb a potom bijú lopatami hlava nehlava.
Zem duní, úkryt sa chveje, strieľa sa všetkými kalibrami. Neostáva im nič iné, len nehybne čakať. Nováčikovia sú zelení, vracajú, psychicky to nezvládajú. Jeden z nich dostal nervový šok, chce sa dostať von za každú cenu. Starší mu v tom zabránia a usadia ho.
Prekážky sú prelomené, prichádzajú útočníci. Guľomety rapocú, pušky praskajú. Paulova jednotka ustupuje, odistené granáty hádžu za seba, aby sa kryli. Stali sa z nich nebezpečné zvery. Musia zabíjať, aby sa zachránili. Vzdávajú sa prvých zákopov, protivník utrpel veľké straty. Nerátal s takým silným odporom.
Prenasledujú nepriateľa, dorazia až k nepriateľským zákopom. Vtrhávajú do úkrytov, berú konzervy, ktoré objavia a rýchlo sa sťahujú späť pod ochranu delostrelectva. Vojaci od naproti sú lepšie zásobovaní ako nemecké vojsko.
Je tmavá chladná noc, Paul je na hliadke. Pociťuje slabosť, dolieha naňho samota a myšlienky. Má pocit, že sú stratení – suroví, smutní a povrchní. Dni sa rýchlo míňajú, mŕtve telá pribúdajú, nemajú ich kam dávať. Ukladajú ich do krátera, už ležia v troch vrstvách. Niektorí však zomierajú v dlhotrvajúcich bolestiach. Počujú kričať chlapa, no nevedia ho nájsť ani po dvoch dňoch hľadania.
Strácajú veľa ľudí, najmä nováčikov, ktorí nie sú pripravení na boj, ešte takmer nič nevedia. Na jedného starého mazáka ich padne päť až desať. Paul zazrie v jednom zákope Himmelstossa predstierať zranenie. Má záchvat strachu. Paula nahnevá, že mladí umierajú v boji a on sa tu skrýva. Skríkne naňho, aby vyliezol. Poslúchne, až keď počuje poručíka z ďalšej vlny.
Striedajú ich. Z ich jednotky prežilo tridsaťdva chlapov.
VII
Stiahnu ich dozadu, aby ich nanovo sformovali. Potrebujú viac ako sto mužov. Momentálne majú to, čo potrebuje vojak ku šťastiu: jedlo a pokoj. Chlapci stoja a vyvaľujú oči na krásnu dievčinu na plagáte, ktorý ostal visieť na plote po frontovom divadle. Celý rozhovor sa točí okolo nej.
Sú ubytovaní blízko pri rybníkoch. Večer si idú zaplávať a na druhej strane zbadajú tri ženy, ktoré si ich obzerajú a smejú sa. Dohodnú sa s nimi, že ich v noci navštívia. Musia však priniesť chlieb a pribalia im aj cigarety. Všetci sú akísi rozpačití z tejto návštevy. Paul dostáva závrat, má strach. Dievčina je však milá, nežná a on je vďačný za toto stretnutie.
Paula volajú do kancelárie, dostáva voľno – štrnásť dní dovolenky a tri dni na cestu. Cestuje vlakom. Prichádza domov, ako prvú vidí svoju sestru. Je taký rozrušený, že ostane stáť v kŕči a nemôže sa pohnúť. Potom sa však vzchopí. Mama leží, je veľmi chorá. Pýta sa ho na front, ale on jej o tom nechce rozprávať.
Ide sa hlásiť na okresné veliteľstvo. Po ceste má menší incident s nejakým majorom, pretože ho nepozdravil. Paul si ho nevšimol. V civilnom svete sa cíti akosi nezvykle. Pripadá si ako cudzinec, akoby nepatril do toho sveta. Vojna ho zmenila.
V kasárňach sa stretáva so spolužiakom Mittelstaedtom, ktorý mu oznamuje elektrizujúcu novinu – Kantorek narukoval. Mittelstaedt je jeho veliteľom a nič mu nedaruje. Karhá ho rovnako, ako to kedysi robieval on v škole.
Navštívi Kemmerichovu mamu. „Vôbec netrpel, dostal ranu do srdca a ihneď zomrel,“ to Paul povedal chvejúcej sa, vzlykajúcej žene. Posledný večer sa zhovára s chorou matkou. Ráno odchádza.
VIII
Dostáva sa do tábora, v ktorom prešli výcvikom. Všetko sa zmenilo, skoro nikoho nepozná. Sú tam aj ruskí zajatci. Sú plachí a bojazliví, žobrú o jedlo. Nemci však zjedia všetko. Nemôžu si dovoliť nechávať zvyšky. Zajatcom ostávajú len odpadky. Poslednú nedeľu pred odchodom ho navštívi otec. Rozprávajú sa o matkinej chorobe. Je to rakovina, čoskoro ju budú operovať.
IX
Vracia sa na front. Urobili z nich lietajúcu divíziu – nasadzujú ich všade, kde prihára. Blúdi hore-dolu, hľadá svojich spolubojovníkov, až ich nachádza – Tjaden, Müller, Kat a Kropp. Všetci žijú. Vo veľkom sa upratuje, má prísť cisár. Skupina sa zhovára o tom, prečo a ako vzniká vojna.
Pridáva s k prieskumnej hliadke. Je po dovolenke a hlavou mu v divokom zmätku víria myšlienky. Leží v priehlbine, dostane záchvat strachu a nemôže sa pohnúť. Navyše stratí orientáciu a nemôže sa vrátiť. Do krátera naňho padne francúzsky vojak. Nad ničím nerozmýšľa a bodá. Dúfa, že je mŕtvy. Ranený muž však chrčí a stoná. Už naňho nemôže zdvihnúť ruku. Už k nemu necíti nepriateľstvo, chce mu pomôcť. O tretej na poludnie muž zomrel.
Je to prvý človek, ktorého zabil vlastnými rukami, ktorého vidí umierať. Prihovára sa mu, myslí na jeho ženu. Paul zistí aj jeho meno, keď z náprsnej tašky vojaka vypadne niekoľko fotografií a listov.
Konečne našiel svoju jednotku. Je hladný a smädný, no cíti sa bezpečne. Vyrozpráva sa Katovi a Albertovi. Tí ho upokojujú a po niekoľkých hodinách sa už nezaoberá mŕtvym vojakom.
X
Majú dobrú službu – strážia opustenú dedinu, ktorú ostreľujú nepriatelia. Poznášali zásoby z domov a vystrojili si poriadnu hostinu. Prešli tri pokojné týždne a jednotka dostáva rozkaz vrátiť sa. Dostanú za úlohu vyprázdniť jednu obec. Spoliehajú sa, že Francúzi nebudú útočiť na dedinu, kde sú ich krajania. Opak je však pravdou. Výbuch granátu zraní Paula i Alberta. Dostanú sa do poľnej nemocnice, odkiaľ ich transportujú do katolíckej nemocnice. Celý čas sa im darí ostať spolu. Albertovi sa vedie veľmi zle, amputujú mu nohy. Je mĺkvy, takmer nerozpráva. Paul sa zamýšľa nad utrpením, strachom, smrťou a zúfalstvom, ktoré vojna prináša: Až v lazarete človek vidí, čo je vojna.
(Poznámka. – lazaret – poľná vojenská nemocnica)
XI
Paul je späť na fronte. Týždne už nepočíta. Keď prišiel, bola zima a teraz sú stromy opäť zelené. Deteringa zmohlo chvíľkové pomätenie, zatúžil po domove a opustil jednotku. Už ho viac nevideli. Müllera zasiahla svetlica do žalúdka a v bolestiach zomrel.
Na druhej strane prichádzajú čerstvé anglické a americké jednotky so zásobami jedla a modernými zbraňami. Na nemeckej strane sú vychudnutí a vyhladovaní, vojakov je čoraz menej, majú málo munície, vydraté a nepresné zbrane. Vojna však neutícha. Kat je ranený, zasiahlo mu holennú kosť, silno krváca. Nesúc Kata na chrbte k sanitárom, si Paul nevšimol, že jeho priateľa zasiahla črepina do hlavy. Bola malá, ale stačila. Kat je mŕtvy.
XII
Jeseň 1918. Paul je posledný živý zo siedmich chlapcov z jeho triedy. Sedí v malej záhrade, má voľno, lebo sa nahltal plynu. Verí, že prímerie príde čoskoro a potom sa povezie domov.
Mení sa postava rozprávača, o jeho smrti nás informuje niekto iný:
Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové…
Zdroje
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry (výber C). Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2006, 2010. ISBN 80-85471-43-4.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
- Na západe nič nové. Bratislava: Smena, 1977.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra III pre stredné školy. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-773-0.
Kategórie: Rozbory diel | Štandardizované diela
