Zvuk ako znak

Pred vznikom reči mala komunikácia predovšetkým neverbálnu formu (komunikácia prostredníctvom gest). Vznik reči súvisel s potrebou ľudí vyjadriť zložitejšie myšlienky, predstavy, úmysly ap. Reč predstavuje konkrétne využitie jazyka v komunikácii, je to schopnosť človeka vytvárať artikulované zvuky a pomocou týchto zvukov realizovať komunikáciu.

Zvukom teda dokážeme vyjadriť nejakú myšlienku, predstavu, ideu, presvedčenie – vyjadriť nejaký význam. To znamená, že zvuk funguje v jazyku ako znak. Zvuková rovina jazyka je usporiadaný systém zvukových jazykových prostriedkov (hláska, melódia, tempo, výška hlasu…) s ustálenými pravidlami a normami.

V ústnej výpovedi je zvuková stránka reči veľmi dôležitým prostriedkom, ktorý dotvára prejav hovoriaceho. Z hlasu dokážeme zistiť emočné rozpoloženie komunikanta, jeho náladu, postoj a komunikačný zámer. K správnemu pochopeniu písaného textu dochádza neraz až vtedy, keď si ho vypočujeme, napr.

Spojenie: Určite áno! môže byť vyslovené pokojným hlasom a znamenať súhlas, no môže byť povedané s dávkou irónie a znamenať presný opak.

Na to, aby bola komunikácia efektívna, si hovoriaci musia všímať zvukovú stránku reči. Zvukovou rovinou jazyka sa zaoberajú jazykovedné disciplína fonetika a fonológia.

Fonetika
Fonetika je veda skúmajúca artikuláciu a fyzikálne vlastnosti hlások (výška tónu, melódia, tempo). Artikulácia predstavuje tvorbu zvukov reči prostredníctvom rečových orgánov. Reč vzniká koordinovanou činnosťou rečových orgánov. Na produkcii reči sa zúčastňujú:

  • dýchacie (respiračné) orgány
    • pľúca, bránica, respiračné svaly
  • hlasový (fonačný) orgán
    • hlasivky v hrtane
  • upravujúce orgány
    • nadhrtanové dutiny (hrdlová, perná, nosová, ústna)
    • artikulačné orgány (pery, zuby, jazyk, ďasná, čeľusť, sánka, tvrdé podnebie, mäkké podnebie)

Základnou fonetickou jednotkou je hláska.

Fonológia
Fonológia je veda o hláskovom systéme jazyka, ktorá sa zaoberá fungovaním zvukových vlastností reči v praxi. Zaoberá sa rozlišovacou schopnosťou foném (plod – plot), slovosledom, spájaním zvukov a prozodickými vlastnosťami reči (melódia, sila hlasu, tempo…). Základnou fonologickou jednotkou je fonéma.

Ortoepia
Ortoepia je jazykovedná disciplína zaoberajúca sa spisovnou výslovnosťou. Kodifikačnou príručkou pre správnu výslovnosť v slovenčine sú Pravidlá slovenskej výslovnosti.

Zvuková rovina sa zaraďuje medzi najstabilnejšie podsystémy slovenského jazyka – k zmenám dochádza veľmi pomaly. Jednou zo zmien, ktorú zaznamenávame, je zanikanie spisovnej výslovnosti písmena ä, ktoré sa dnes vyslovuje ako e, napr. päta [peta].

Pre zachytenie zvukovej reči písmom sa využíva fonetická transkripcia – fonetický zápis textu. Každý jeden zvuk (hláska) má osobitný znak, ktorý čo najpresnejšie zachytáva príslušný zvukový jav. Vo fonetickej transkripcii:

  • musí jednej hláske zodpovedať jeden grafický znak, preto:
    • dz [ʒ], [ǯ], ch [x]
  • sa vždy označuje mäkkosť mäkčeňom
    • neprídem [ňepríďem], idem [iďem]
  • sa písmená i, y označujú znakom i
    • bystrý [bistrí]

Zdroje

  1. Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
  2. Caltíková, M. – Lábaj, Ľ – Lauková, Z. – Polakovičová, A. – Štarková, Ľ. Slovenský jazyk pre stredné školy 3. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2019. ISBN 978-80-8120-733-4.
  3. Papuga, J. Kompendium slovenčiny. Bratislava, 2019. ISBN 978-80-971287-5-3.

Kategórie: Slovenčina | Zvukové prostriedky