Dielo: Živý bič (rok vydania1927)
Autor: Milo Urban (1904 – 1982)
Narodil sa na Orave v rodine hájnika. Veľmi skoro osirel, jeho otec tragicky zahynul a s otčimom si nerozumel. Študoval na gymnáziu, no z rodinných dôvodov zanechal štúdium a pracoval ako pomocný redaktor a úradník v Trnave. Neskôr pracoval v periodiku Slovenský národ, stal sa šéfredaktorom denníka Gardista.
Pred koncom druhej svetovej vojny emigroval do Rakúska, kde bol internovaný v americkej zóne a neskôr ho eskortovali naspäť do Československa, kde bol postavený pred ľudový súd. Ten ho odsúdil na verejné pokarhanie za angažovanosť v režimistickej publicistike počas Slovenského štátu. Počas socializmu mal zakázané publikovať a jeho knihy boli vyradené z knižníc. Dlhší čas žil v Chorvátskom Grobe, venoval sa prekladom a vlastnej tvorbe. Posledné roky prežil v Bratislave, kde aj zomrel.
Zaradenie: expresionizmus
Útvar: sociálno-psychologický román
Román Živý bič je súčasťou voľného románového cyklu, ktorý pozostáva z piatich diel (Živý bič, Hmly na úsvite, V osídlach, Zhasnuté svetlá, Kto seje vietor). V cykle, ktorý nemá spoločný názov, autor zachytí svojím pohľadom spoločenské dianie od vypuknutia 1. svetovej vojny po vypuknutie Slovenského národného povstania (1914 – 1944).
Charakteristika diela
Expresionistický román Živý bič je vrcholné dielo Mila Urbana, ktoré patrí medzi najvýznamnejšie diela slovenskej medzivojnovej literatúry.
Ide o sociálno-psychologický román s témou prvej svetovej vojny. Nezobrazuje však frontovú líniu, zákopy ani boje (hoci je to dielo o vojne), ale zachytáva to, čo sa deje v hornooravskej dedine Ráztoky. Autor sa zameral na vnútorný svet civilného obyvateľstva, ktoré sa nachádza ďaleko od kánonov a pušiek, no napriek tomu je sužované vojnou, čelí ťažkým časom, bojuje s nepriazňou osudu, snaží sa vybojovať si slobodu, ktorú si tak cení.
Dielo zobrazuje, aké katastrofálne následky má vojna na civilné obyvateľstvo, ktoré je ďaleko za frontovou líniou. Obyvateľov dediny Ráztoky sa vojna spočiatku akoby netýkala. Bolo to pre nich niečo neznáme, čo im nič nehovorilo. Surová ruka vojny však schmatne každého a oni neboli výnimkou.
Pre expresionistické diela je charakteristické, že postavy majú eruptívne/impulzívne povahy – konajú pudovo. O svojom správaní uvažujú veľmi málo, pociťujú silný cit, nechajú sa poddať emóciám a konajú (napr. Ilčíčka sa nedokáže zmieriť so stratou syna a dáva to pocítiť celému okoliu, každý úradník, každý vojak patrí k tým, ktorí jej vzali syna; notár pociťuje taký silný strach, až dostane porážku).
Postava – kolektívny hrdina
Román má kolektívneho hrdinu – dedina tu vystupuje ako jedna bytosť, jedna duša (Ráztoky ich prijali… ; Ráztoky mu odpustia… ; Ráztoky zúrili.). Aj preto ide podľa niektorých teoretikov o unamistický román (z lat. una anima – jedna duša).
Odboj/vzburu (postava – burič) môžeme pozorovať u jednotlivcov (napr. Ilčíčka, Adam Hlavaj), ale aj u kolektívu – ľud ráztok koná a hovorí ako jedna postava, ktorá expresívne vyjadruje svoje pocity (Ráztoky lámali. Ráztoky neuvažovali…).
Autor sa zameral na dedinu ako celok, nie na jednotlivých ľudí. Jeho cieľom bolo zobraziť nekontrolovateľný sociálny pohyb slovenskej dediny v príslušnom období. Nosným príbehom románu síce je príbeh Evy a Adama Hlavajovcov, ale nejde o klasické hlavné postavy, ktoré by boli nositeľom deja v každej kapitole. Postavám dokonca chýba podrobnejší opis a charakteristika – čitateľ nevie, ako presne vyzerali.
Charakter vojny
Obraz vojny je veľmi krutý, o čom sa presvedčia aj obyvatelia Ráztok. Po určitom čase sa zjavia prví zranení (dokaličený Ondrej Koreň), prichádzajú oznámenia o úmrtiach (Komárovi synovia), zvyšuje sa počet tých, ktorí musia narukovať, znásobí sa bieda i hlad a najchudobnejšia vrstva sa ocitá na pokraji sociálnej katastrofy (Eva Hlavajová so synom), pribudnú choroby (červienka, ktorá pripraví o život nejedno dieťa).
Vojna so sebou priniesla aj mnohé ďalšie nepríjemnosti, ktorým muselo civilné obyvateľstvo čeliť – rekvirácie (dobytok, zvon), samovraždy (vojak „pánča“, Eva Hlavajová), vraždy (smrť čatára Rónu), alkoholizmus (Matajka), skazené mravy (Krista), tlak a moc štátnej správy (notár, žandári).
Kompozícia
Román sa skladá z dvoch častí. Ich názvy, tak ako aj názov samotného románu, sú symbolické. Kapitoly sú relatívne samostatné, každá má svoju pointu.
1. časť – Stratené ruky (24 kapitol). Názov symbolizuje chýbajúce ruky na poliach (keďže chlapi museli narukovať), ale aj fyzickú stratu končatín a rany z vojny (Ondrej Koreň sa vracia zmrzačený a bez ruky).
2. časť – Adam Hlavaj (24 kapitol). Tento názov (meno postavy) je symbolom vzbury.
Postavy
Ilčíčka (najprepracovanejšia a najdynamickejšia postava diela)
Je prítomná v deji od začiatku diela. Vdova, ktorá žije so synom Štefanom. Veľmi silná, živelná postava matky, vyznačujúca sa prudkosťou a pudovosťou. Medzi ňou a Štefanom bol krásny vzťah, ktorý sa po smrti starého Ilčíka ešte viac utužil. Jej milovaného syna odvedú na vojnu, hoci sa tomu snažila zabrániť. Neskôr ho popravia za vraždu.
Ilčíčka sa nedokázala zmieriť so smrťou syna. Premohol ju smútok a šľahala každého okolo seba. Bola síce žena, ale bola smelšia ako ostatní. Nechcela sa nečinne prizerať, chcela konať. Keď sa ľud vydal k škole, kde boli ubytovaní vojaci, postavila sa na čelo zástupu. Dostala sa až na verandu, kde ju jeden z vojakov prebodol bodákom.
Navonok pôsobila veľmi tvrdo a odbojne. Pod prísnym povrchom sa však ukrývala mierna, ľútostivá žena, ktorá bola láskavejšou matkou ako hociktorá iná.
Eva Hlavajová (jej postava vystupuje v deji až od piatej kapitoly)
Mladá vydatá žena, matka plavovlasého chlapčaťa. Milovala svojho muža Adama Hlavaja, až zamdlievala, keď musel narukovať. A odvtedy kedykoľvek čo i len spomenuli jeho meno, hneď sa rozplakala.
V jeden osudný decembrový deň prišla za notárom s prosbou na ústach – žiadala ho o oslobodenie Adama z vojenskej služby. Prišla za ním čistá a počestná. Notár však zamkol dvere a násilím ju zneužil. Plačúc zdvihla sa a odišla. Eva otehotnela, no napriek tomu trvá na tom, aby sa jej muž vrátil domov. Notár jej povie, že sa pokúsi vyreklamovať Adama z frontu, ak neprezradí, s kým čaká dieťa. Eva mu uverí, ale jeho slová nie sú úprimné.
Eva je tichou, pasívnou trpiteľkou. Mlčí a nikomu nepovie pravdu. Dedina ju odsúdi a nik jej nie je ochotný pomôcť, pretože si myslia, že manželský sľub porušila dobrovoľne. Pomocnú ruku jej poskytnú len Ondrej Koreň, Ilčíčka a dekan Mrva, ktorý sa nad ňou zľutoval a dal jej chlieb i kus slaniny.
Nevládze pracovať na poli, nemá čím nakŕmiť svojho syna a už ani listy od Adama jej nechodia. Boli pred ňou len dni plné útrap a ťažkostí, z ktorých nebolo východiska. Trápenia ju zbaví až smrť, keď sa utopí v rieke.
Eva je postava, ktorá je obeťou. Je zobraznená veľmi kontrastne oproti Ilčíčke alebo Adamovi Hlavajovi, ktorí sa nechcú len nečinne prizerať, bojujú, búria sa.
Adam Hlavaj (v deji je prítomný až v druhej časti románu)
Evin muž, známy svojou neobyčajnou prchkosťou. Tiež musel narukovať, z ruskej fronty pravidelne posielal Eve listy. Potom však listy od neho prestali chodiť.
Na vojnu odišiel ako mocný chlap, no domov sa vrátil zarastený silným strniskom, vyschnutý a bledý. Vyzeral ako človek, ktorý vyšiel po dlhých rokoch z väzenia. Krutosti, ktoré vojna prináša, zažil na vlastné oči. Mnohí boli ošarpaní, duševne zničení a zo strachu pred smrťou začali prechádzať „k susedom“ (k ruskému vojsku). Aj on ušiel, nie však k druhému vojsku, ale dezertoval a vrátil sa domov.
Vojna ho zocelila. Vracia sa podstatne smelší a sebavedomejší. Vracia sa ako muž, ktorý odmieta kruté a nespravodlivé správanie mocných. Skrýva sa, prespáva na samotách, potuluje sa po okolí a keď sa niekde objaví, všetci si o tom ticho šepkajú. Ráztočania držia s ním. Našiel sa len jeden, ktorý ho prezradil – Kúrňava.
Po určitom čase sa z neho stane pojem a neskôr sa prirodzene postaví na čelo ľudu, ktorý si chce vybojovať slobodu a skoncovať s nespravodlivosťou.
Notár Okolický
Zastupuje spoločenskú vrstvu pánov, s čím sú spojené aj jeho zvyky – pitky, poľovačky, pekné ženy. Rád sa dal obsluhovať, mal slúžku i gazdinú v jednej osobe. Od roboty sa nepretrhol, veľmi rád si pospal – po obede sa pravidelne zatváral do svojej izby a nikto ho nesmel rušiť.
Bol to nečestný a vypočítavý človek, ktorý si zvykol na svoje postavenie a rešpekt v dedine. Hľadel najmä na seba, v dedine ho nemali radi, pretože predstavoval štátnu moc, ktorá strpčovala Ráztočanom život a o všetko ich oberala. Jedného dňa sa zamkol v kancelárii s Evou Hlavajovou a zneužil ju.
Od momentu, keď sa dozvedel, že Eva pri tomto incidente otehotnela, ho začal sužovať strach. Bál sa o svoje zemianske meno. Tento čin navyše zaváňal zneužitím úradnej moci. Neskôr prišla správa o dezercii Evinho muža, čím pocit strachu ešte viac narástol. Bál sa najmä jeho prchkosti a prudkosti, o ktorých vedela celá dedina. Bál sa, že sa s ním stretne zoči-voči. Bál sa natoľko, že keď k tomuto stretnutie prišlo, od strachu ho porazilo.
V závere si uvedomí, že pred rozbesneným ľudom ho už nik nezachráni – ani vojsko, ani žandári –, preto sa snaží ujsť, skrývajúc sa pod slamou vo voze. Dav ho však objaví, ponorí ho do potoka, kde ho neskôr nájdu utopeného.
Dej
1.časť – Stratené ruky
Oravská dedina Ráztoky ležala v najsevernejšej časti Slovenska ďaleko od kanónov, pušiek a granátov. Spočiatku nechápali ani, čo vojna znamená. Považovali ju za akési dobrodružstvo, za čosi vzdialené.
Po troch rokoch však prichádza do dediny dokaličený vojak. Jeho zmrzačené telo odzrkadľovalo krvavý obraz vojny. Mal zjazvenú tvár, amputovanú ruku a stratil schopnosť hovoriť. Bol nemý. Ilčíčka ho dokonca ani nespoznala, stretnúc ho na ulici, hoci išlo o jej krstného syna.
Predvolanie na odvod dostal aj Ilčíčkin syn Štefan, ktorý dosiaľ žil život dieťaťa. Matku mal veľmi rád, preto nevidelo sa mu odísť z domu a nechať ju samotnú. Na odvode videl nepokoj a nešťastie ľudí, ktorí sa pýtali na svojich synov. Vtedy pochopil, že vojna je veľké zlo a že to, čo im hovoril kaplán Létay o vlasti, sú klamstvá. Videl, že čo sa deje, nie je žart.
Medzitým Ilčíčka doviedla Ondreja domov. Všetky tie nepokojné udalosti jej uľahli na ramenách a ona sa začala poddávať nenávisti. V dedine neradno čokoľvek povedať nahlas, pretože nejedného človeka preháňali po súdoch aj za neoverené udanie. Napriek tomu však jedna novinka obehla celé Ráztoky: Eva Hlavajová čaká dieťa, hoci jej muž Adam už dlho bojuje v zákopoch. Tieto reči nešli nikomu do hlavy, pretože Eva zamdlievala od žiaľu, keď jej muž musel narukovať.
Ondrej po celý ten čas myslel na jediné: čo je s Kristou Dominovou, dievkou, ktorú si chcel vziať za ženu. Keď mu Ičíčka škodorasdostne oznámila, že tá sa už vláči s inými, našla si lepších, ako je on, sklesol a zosmutnel.
Štefan Ilčík sa vracia z odvodu. Odobrali ho. Ilčíčkin jediný syn musí narukovať. A to práve vtedy, keď bude najviac roboty na poli.
Zvesť o Evinom tehotenstve sa dostala aj k notárovi Okolickému. V ten istý deň prichádza do jeho kancelárie Eva Hlavajová. Prišla, aby potvrdila to, čo sa v celej dedine rozpráva. Jedného dňa za ňou notár zamkol dvere, dala sa mu zneužiť a otehotnela. Eva bude mlčať, nepovie nikomu, kto je otcom dieťaťa. Notár však musí zariadiť, aby sa Adam vrátil domov. Nikto si to dieťa nebude spájať s notárom. Kúrňava však videl, kto bol v jeho izbe.
Ilčíčka nechce dopustiť, aby jej syn narukoval. Hľadá radu u dekana Mrvu, no bez úspechu. Obratí sa aj na notára Okolického. Nepochodí však ani tam. Nazve ju buričkou a ona mu vynadá do zloduchov. Bolo neslýchané, aby niekto vynadal vrchnosti, preto jej správanie rozrušilo celú dedinu.
Štefan rozmýšľa nad útekom do Piľska, aby sa vyhol vojne. Svoj plán prezradí matke, ktorá mu to nedovolí. Stal by sa z neho zbeh, čo by bolo veľmi nebezpečné.
V dedine sa popisuje dobytok na rekviráciu pre vojsko. Popisovanie prevádzajú richtár, strážmajster a obecný poskok Kúrňava. Úradná moc oberala dedinčanov. Nedalo sa však nič robiť, vlasť mala prednosť, vojsko muselo byť sýte.
Všetci lamentovali nad týmto nešťastím, len Kúrňava sa tešil, pretože sa cítil byť vyznamenaný poverením popisovať. Prehnaná aktivita sa mu však nevyplatila. Kramár, brániac svoj dobytok, zhodí Kúrňavu do močovky. Celou situáciou sa zaoberajú úrady, vyšetrovanie vedie Okolický. Ten obviní aj Ilčíčku z poburovania, hoci ani v tom dvore nebola. Bola to pomsta za jej predošlé správanie.
Štefan Ilčík sa dostane do trenčianskych kasární. Výcvik jeho čaty vedie krutý čatár Róna. Územčistý, bezcitný chlap, ktorý ich trápi zbytočnými cvičeniami a povyšuje sa nad nich. Najviac nenávidel plavovlasého mládenca, ktorý dostal prezývku „pánča“, pretože bol slabší ako ostatní. Čím viac ho čatár Róna ubíjal, tým väčšiu podporu získaval od vojakov.
V Ráztokách ozýva sa smútok. Blíži sa deň, keď bude popísaný dobytok odvedený.
Eva sa svojím stavom netajila. Hovorilo sa o tom verejne a celá dedina ju odsúdila, považovali ju za vyvrhnutú ženu. Nik jej nechcel pomôcť, nemal ju kto poľutovať, ostala na všetko sama. Ráztočania hádali, kto by mohol byť otcom, no neprišli na nič. Nevedeli si vyjasniť ani to, prečo Eva chce dostať Adama od vojska, keď sa mu spreneverila. Nazývali ju falošnicou, mysleli si, že sa pretvaruje.
Dedinu obletela správa, že Adam sa dozvedel, čo sa stalo s Evou, preto vraj nechce už ani domov prísť. Chýr, hoci mu neverila, zronil Evu poriadne. Správa neobišla ani dekana Mrvu, ktorý si dal zavolať Evu. Bol jediným, kto ju nezatratil. Dal jej chlieb i kus slaniny, aby mala čím nakŕmiť malého Adama. Kaplán Létay, dozvediac sa o tomto čine, poriadne skritizoval dekana.
Eva ešte ráz zájde za Okolickým. Prestáva sa ovládať a kričí. Ľutuje, že hneď nevykričala, čo sa vtedy stalo. Teraz je už však neskoro, teraz by jej nik neveril. Po niekoľkých dňoch sa dostavili pôrodné bolesti a na svet prišiel malý chlapček.
Ľud trpel podvýživou, chorel, no našli sa aj takí, ktorým sa darilo. Jedným z nich bol Áron, krčmár a obchodník v jednej osobe.
Vlasť nemá dosť ocele, preto sa idú rekvirovať zvony. Roztopia ich a ulejú z nich kanóny. Ráztočania nemohli uveriť, že prídu o svoj zvon. O zvon, ktorý je posvätným predmetom, ktorý je symbolom stáročnej viery a ktorý má i meno – Ondrej.
Ilčíčka každú nedeľu sadala si k stolu a písala Štefanovi dlhé listy. Čatár Róna trápi vojakov natoľko, že si pánča siahne na život. Zbytočná smrť mladého vojaka pobúri v Ilčíkovi všetok hnev. Prestane poslúchať, neplní rozkazy a odvráva. Predstavení ho trestali, zatvárali do basy, nevedeli si sním rady.
Jedného dňa pochodovali v plnej zbroji asi tridsať kilometrov. Boli hladní a na smrť unavení. Čakali, kedy im Róna zavelí na rozchod, aby si mohli odpočinúť. Namiesto rozchodu im však prikázal kopať zákopy. Vojaci dreli, no jemu to nestačilo. Neustále ich poháňal a nadával im.
Ilčík nepovedal ani slovo, chytil rýľ a urobil ním kmih. Rónovi sa na hlave otvorila strašná rana a bezvládne telo dopadlo na zem. Ilčíka za vraždu čatára popravia. Vyviedli ho za mesto, kde odzneli tri výstreli. Tri výstreli. Tri jasné smrti.
Eva mala v úmysle pokrstiť nemanželské dieťa. Podarilo sa jej nájsť krstných rodičov, Ondreja koreňa a Sivoňku, hoci to nebolo vôbec jednoduché. Kaplán Létay ju však rázne odmietol, také deti on nekrstí!
Bieda, hlad, núdza donútili Evu chodiť po žobroní. Jedného dňa zažiadalo sa jej vzduchu, nechajúc deti Sivoňke, obliekla sa a vyšla von. Vykročila a ocitla sa až v potoku. Voda sa pod ňou rozčertila a ona sa utopila.
Evina smrť prekvapila všetkých. Mysleli si, že toho bolo na ňu priveľa. Notára zaujímalo jediné, či niekomu nenechala list alebo niečo nepovedala. Nikto však o ničom nevedel, len Kúrňava naňho hľadel akýmsi zvláštnym úsmevom.
V nedeľu sa konala precesia za ukončenie vojny. Ráztočania prosili o milosť, o zľutovanie.
2. časť – Adam Hlavaj
Adam zbehol z vojenského útvaru, stal sa dezertérom. Šiel celé týždne a po dlhej strastiplnej ceste sa dostal domov. Zamieril k izbe, klopal, no nikto neodpovedal. Dom bol tichý ani hrob.
Prišlo oznámenie o Adamovom úteku. Táto správa poriadne rozrušila notára Okolického. Začal zúriť a nervózne behal po izbe. Adam zašiel k Ilčíčke, kde mu zvestovali správy o Evinom utopení i o druhom dieťati. Rozhovor ukončila žandárska uniforma. Stačilo však niekoľko sekúnd a Adama v izbe už nebolo.
Okolický má strach, Adamova prítomnosť ho znepokojuje čoraz viac, potrebuje sa ho zbaviť. Rozhodne sa podplatiť Kúrňavu, aby ho našiel. Ten pristúpi na jeho ponuku a nakoniec ho vystopuje. Prezradí, že sa skrýva u Kramára. Žandári oboch chytia, no je už noc, a preto ich nemôžu odviesť do Vranova. Zavrú ich teda v obecnom dome.
Kúrňava sa všetkým pochváli, že vypátral a udal dezertéra. Dedinčania však držia s Adamom a miestneho poskoka odsúdia ako zradcu. Opustí ho aj posledný priateľ. Rozhodne sa preto odčiniť, čo spôsobil. Podarí sa mu vyslobodiť Hlavaja a vinu za jeho útek hodí na nepozorných žandárov. Adam sa skryje u Evinho brata na samote. Pred útekom mu Kúrňava prezradil, že to notár Okolický zneužil jeho ženu.
Pravdu o Evinom tehotenstve sa dozvedeli aj dedinčania. Tí si dobre pamätajú, v akej núdzi žila Eva a on sa o ňu nepostaral, ba ani o svoje dieťa. Zahŕňali notára nadávkami a pohoršenie sa stupňovalo. Jedného večera sa Ráztočania rozbúrili a zaniesli nemanželského syna notárovi pred dvere. Nech si ho chová jeho otec! Pred jeho domom sa zišla poriadna hŕba ľudí. Boli však rozohnaní žandármi. Dieťa si vzala Sivoňka, ktorá ho opatrovala aj predtým.
Následkom ráztockého škandálu bol príchod vojenského oddielu, počítajúceho desať mužov. Notár nemohol pochopiť, ako sa Hlavaj dozvedel o jeho pomere s Evou. Toto nedostupné tajomstvo v ňom vyvolávalo šialený pocit strachu, ktorého sa snažil zbaviť alkoholom. Začal sa opíjať každý deň.
Vojaci sa usalašili vo vyprázdnenej škole. Chlapi sa strácali, nebolo ani mládencov. Preto sa ženy, väčšinou vdovy, snažili využiť prítomnosť nových chlapov v dedine. Ich príchod potešil aj Kristu Dominovú, za ktorou chodia až traja nápadníci: príbuzný velkostatkára Lányi, židáčik Grünberg a Pavel Záň. Prví dvaja jej rozprávajú to, čo chce počuť, a ten tretí ju má skutočne rád. On však nepatrí medzi smotánku, preto s nimi nemôže súperiť.
Koncom zimy prišlo sychravé počasie, ktoré uväznilo Ráztočanov v ich obydliach. Popri ničnerobení sa Ilčíčka pohrúža do svojich myšlienok. Spomína na milovaného syna, je plná smútku, žiaľu a nenávisti.
Dedinčanom ležia prítomní vojaci poriadne hlboko v žalúdku. Berú si od nich stravu, drevo i ďalšie veci. Neraz pritom používajú i násilie.
Adam sa zdržiava u svojho švagra Trnčíka, v hore i v okolitých dedinách. Z týchto miest pozoruje, čo sa deje v Ráztokách. Ľudia si o ňom šepkajú, no nezradia ho. Dedina si ho chráni.
Jedného dňa vyšiel na hole, kde natrafil na notára, ktorý bol na poľovačke. Konečne sa stretli ako chlap s chlapom. Adam ho chytil za krk, no len sa k nemu priblížil a celé notárovo telo sa vystrelo ako mŕtvola na slame. Mal čiastočne ochromené telo, odniesli ho na nosidlách.
Grünberg sa v prázdnej škole pokúsi zneužiť Kristu Dominovú. Vo dverách sa však zjaví Adam, ktorý ho poviaže a hodí na postel, kde ho neskôr nájdu ostatní vojaci. Táto návšteva v kasárňach vzbudí veľký ruch v celom okolí a vojaci sa stanú centrom posmechu. Krista sa teraz stretáva s Lányim. Neskôr však zistí, že sa nechala oklamať jeho rečami.
Ráztoky čelia ťažkým časom. Potraviny sa míňajú, žije sa len zo zásob. V dedine navyše vypukne červienka. Choroba, ktorá vezme život nejednému dieťaťu. Umrie i dieťa Evy a notára. Ochorie aj malý Adam Hlavaj. Ošetrovala ho Ilčíčka, ktorá našla v sebe znova matku. Mnoho žien prišlo o deti. Nejedna utápa žiaľ v alkohole. Vyniká medzi nimi Matajka, ktorá pije viac ako chlapi.
Čosi sa so svetom deje, vo vzduchu je čudné napätie. Čosi sa robí, no Ráztočania to ešte nevedia pomenovať. Svet sa začína meniť a mení sa i vojna. Ubehlo štyri a pol roka a po dedinách sa začali ozývať výkriky: „Nech žije sloboda!“ „Preč s vojnou!“ Vojaci z frontu sa vracajú domov.
S príchodom chlapov sa dedinčania osmelili, nechcú byť viac utláčaní pánmi. V Ráztokách sa chlapi pod vedením Adama Hlavaja rozhodli, že tú háveď v podobe vojakov vyženú preč z dediny. V celom okolí sa rabuje, plieni. Ľud sa búri.
Ráztočania sa pustia k škole, kde sú ubytovaní vojaci. Ľud sa zhromaždil okolo strážnice, viedla ho Ilčíčka. Dostane sa až na verandu, keď jeden z vojakov vyskočí a bodne ju. Je mŕtva. Ľud zhíkne, vtrhne dnu a vyženie vojakov. Potom sa vzbúrení dedinčania vyberú k Áronovi do krčmy.
Notár, snažiac sa nepozorovane ujsť z dediny, sa skryje pod slamu vo voze. Dedinčania ho však objavia a zoberú do potoka, kde ho neskôr nájdu utopeného.
Zúrenie dosiahlo vrchol v Áronovej krčme. Ľudia rabovali, rozbíjali, ničili. Brali zo skladu všetko, čo sa dalo. Adam podpálil krčmu. Vyšiel von a za ním šľahali plamene. Potom sa pozeral a smial. Smial sa. Smial sa smiechom slobody.
Zdroje
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry (výber C). Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2006, 2010. ISBN 80-85471-43-4.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra III pre stredné školy. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-773-0.
- Urban, M. Živý bič. Bratislava: Tatran, 1984.
Kategórie: Rozbory diel | Štandardizované diela
