Vznik a vývin slovenského jazyka

Počiatky slovenského jazyka siahajú až do 5. storočia. Z hľadiska existencie kodifikovanej podoby slovenčiny rozlišujeme dve obdobia:

  • predspisovné obdobie
  • spisovné obdobie
Obsah
  1. Predspisovné obdobie
  2. Spisovné obdobie
  3. Zdroje

Predspisovné obdobie

Praslovančina (do 8. stor)

Praslovančina je prajazyk, ktorým hovorili predkovia Slovanov. Z praslovančiny sa vyvinuli všetky slovanské jazyky. Obsahovala špecifické hlásky, ktoré sa v slovenčine nezachovali, napr. samohlásky tvrdý jer (ъ) a mäkký jer (ь), nosové samohlásky (ę), (ǫ), polomäkké spoluhlásky (napr. ć, ź).

Staroslovienčina (9. stor.)

Prvým spisovným, kultúrnym a liturgickým jazykom Slovanov bola staroslovienčina. V roku 863 ju priniesli na územie Veľkej Moravy učitelia a misionári Konštantín a Metod (solúnski bratia). Vytvorili ju na základe kultúrnej reči vzdelancov slovanského pôvodu, ktorí pochádzali z okolia Solúna. Bol to teda jazyk macedónskeho pôvodu.

Jej súčasťou boli jery, nosové samohlásky i dlhá samohláska ě. Prídavné mená mali menné i zložené skloňovanie, slovesá mali tvary prítomného času, budúceho času a tri tvary minulého času – imperfektum, aorist, pluskvamperfektum. Lexika obsahovala slová prevzaté z gréckeho a latinského jazyka. Prvé texty v staroslovienčine boli napísané hlaholikou, neskôr sa zapisovala cyrilikou.
Príchod solúnskych bratov je historická udalosť, ktorá sa označuje ako veľkomoravská misia či byzantská misia.

Stará slovenčina (od 10. stor.)

Po rozpade Veľkej Moravy bolo územie dnešného Slovenska postupne začlenené do uhorského štátu. Ten mal rozmanité národnostné zloženie a jeho obyvatelia hovorili viacerými jazykmi. Spisovným a liturgickým jazykom sa stal latinský jazyk. Slovenčina sa vyvíjala najmä v hovorenej podobe ako osobitý západoslovanský jazyk. Hoci sa nestala úradným jazykom, bola veľmi dôležitým stmeľovacím prvkom a znakom príslušníkov slovenského etnika.

Latinčina na území Slovenska (11. – 18. stor.)

Latinčina mala v minulosti dominantné postavenie takmer v celej Európe. Bola jazykom vzdelancov, kráľovských kancelárií, cirkevných inštitúcií, ale aj rôznych iných orgánov. V Uhorskom kráľovstve plnila funkciu úradného i liturgického jazyka. V staršom období mala slovenčina popri latinčine ľudovú formu a rozvíjala sa najmä v ústnej podobe (piesne, legendy). Neskôr sa začali objavovať prvé písané texty a preklady latinských názvov, výrazov a formulácií.

Čeština na území Slovenska (14. – 19. stor.)

V 14. storočí prenikala čeština na naše územie pôsobením českých duchovných na kapitulských školách. Významne tomu prispel vznik pražskej univerzity v roku 1348. Univerzitu navštevovali aj slovenskí študenti, ktorí si osvojovali podobu českého jazyka. Kontakt s češtinou bol umocnený v 15. storočí prostredníctvom husitských a bratrických výprav a v 16. storočí aj reformáciou kresťanskej cirkvi. Čeština bola prijateľnejšia ako latinčina alebo nemčina, a tak jej vplyv stále silnel. Slováci vkladali do češtiny domáce jazykové prvky – slovakizmy. Tieto prvky využívali zámerne alebo z dôvodu nedostatočnej znalosti cudzieho jazyka. Takýmto spôsobom sa formovala slovakizovaná čeština. Slovakizovaná čeština bola neoficiálnym jazykom. V úradnom styku sa používal najmä variant kultúrnej češtiny – biblická čeština (kralická čeština) z tzv. Kralickej Biblie, vydanej na konci 16. stor. Slovenskí evanjelici si ju zvolili za svoj liturgický jazyk.
Slovenčina sa v tomto období naďalej vyvíja, dotvárajú sa slovenské nárečia.

Kultúrna slovenčina (16. – 18.)

V 16. storočí sa v úradnom i cirkevnom styku popri latinčine a češtine začala používať aj kultúrna slovenčina. Mala nadnárečovú formu, bola primerane štylisticky diferencovaná, ale nebola uzákonená, kodifikovaná – nachádzala sa v predspisovnej fáze. Formovali sa kultúrne varianty slovenčiny – kultúrna západoslovenčina, kultúrna stredoslovenčina, kultúrna východoslovenčina. Toto obdobie sa vyznačuje prvými pokusmi o uzákonenie spisovnej slovenčiny.

Na dôležitosť existencie jazykovej normy ako prví poukázali kamaldulskí mnísi z červeného kláštora, ktorí pod vedením Romualda Hadbavného preložili bibliu do kultúrnej západoslovenčiny ovplyvnenej češtinou. V roku 1763 zostavili Slovník latinsko-slovenský. Bol to pokus o kodifikáciu kultúrnej západoslovenčiny ešte pred Antonom Bernolákom.

Otázkou spisovného slovenského jazyka sa zaoberal aj Jozef Ignác Bajza, autor dvojdielneho románuReného mláďenca príhodi a skúsenosťi. Pri písaní si zvolil vlastnú jazykovú normu. Bol to individuálny pokus o kodifikáciu kultúrnej slovenčiny, no jeho kodifikácia sa neujala.

Spisovné obdobie

Bernolákovské obdobie (koniec 18. stor. a začiatok 19. stor.)

Bernolákovské obdobie sa začalo v roku 1787, keď bola uskutočnená prvá kodifikácia spisovného jazyka. Zaslúžil sa o ňu jazykovedec, katolícky kňaz Anton Bernolák, ktorý uzákonil spisovný jazyk na základe kultúrnej západoslovenčiny trnavského typu s určitými prvkami kultúrnej stredoslovenčiny. Vypracoval kodifikačné diela opisujúce jazykový systém a lexikálnu zásobu jazyka:
Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách) s prílohou – Ortographia, Grammatica Slavica (Slovenská gramatika)

Neskôr vyšlo dielo Slowár Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (1825 – 1827). Išlo o prvý veľký slovenský tlačený výkladový slovník. Jeho autorom bol Anton Bernolák, no slovník bol vydaný až po jeho smrti. Dielo vyšlo zásluhou Juraja Palkoviča. Slovník mal 6 zväzkov a 5302 strán.

Bernolákovčina sa stala oficiálnym spisovným jazykom katolíckych vzdelancov, bola literárnym i školským jazykom. Jej výučba prebiehala v Spišskej Kapitule v období od 1819 do 1852. Evanjelická inteligencia však používala tzv. biblickú češtinu, a preto nedošlo k jazykovému zjednoteniu národa.

Znaky bernolákovskej slovenčiny:

  • diakritický pravopis – na odlíšenie písmen sa používali diakritické znamienka (napr. mäkkosť sa už neoznačovala zdvojením spoluhlásky, napr. ss, ale mäkčeňom š),
  • neobsahovala samohlásky y/ý,
  • uplatňoval sa fonematický pravopisný princíp – mäkkosť spoluhlások sa vždy označovala (aj pred samohláskami i a e),
  • spoluhláskaj sa písala ako g,
  • používalo sa dvojité w,
  • podstatné mená sa písali veľkým začiatočným písmenom,
  • obsahovala spoluhláskovú skupinu šč,
  • predložky s a z sa písali podľa výslovnosti.

Najvýznamnejšími šíriteľmi bernolákovčiny boli Juraj Fándly a Ján Hollý.

Štúrovské obdobie (polovica 19. stor.)

Po skončení 18. storočia mala dominantné postavenie v otázke jazyka Štúrova družina. Ľudovít Štúr bol slovenský národný buditeľ, kodifikátor, spisovateľ, jazykovedec, politik, filozof, publicista, pedagóg, evanjelický kňaz, historik, ktorý je považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského národa. Ľudovít Štúr sa v roku 1843 na fare v Hlbokom dohodol s evanjelickými vzdelancami Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom na podobe spisovnej slovenčiny. Základy štúrovskej slovenčiny vychádzali z kultúrnej stredoslovenčiny.

Uzákonenie spisovnej slovenčiny sa uskutočnilo vydaním kodifikačných diel:

  • Nauka reči slovenskej (1846)
  • Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846)

Znaky štúrovčiny:

  • diakritický pravopis,
  • fonematický princíp pravopisu,
  • nemala samohlásky y/ý – všade sa písalo i,
  • nemala dvojhlásku ô, zapisovala sa ako uo,
  • mala grafémy pre dvojhlásky ja, ju, uo,
  • namiesto koncovky év N sg. má koncovku uo,
  • má spoluhlásky d, t, n, ď, ť, ň,
  • hlásky ľ, ä, ô, y neboli kodifikované.

Štúrovčina sa odlišovala od bernolákovčiny. Obsahovala aj prvky z ľudového jazyka, a preto bola prístupnejšia bežným komunikantom ako bernolákovčina. Medzi bežnú populáciu sa dostávala prostredníctvom bohatej tvorby štúrovcov. Tvorba štúrovskej generácie sa zaraďuje do literárneho romantizmu. K najvýznamnejším predstaviteľov štúrovcov patrili Ľudovít Štúr, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Ján Botto, Janko Matuška, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban a iní.

Prvou tlačenou knihou v štúrovčine bol almanach Nitra II (1844), ktorý redigoval J. M. Hurban. Štúr sa usiloval získať povolenie na vydávanie slovenských novín. Toto povolenie mu bolo udelené vo februári 1845, a tak od tohto roku (do roku 1848) začali vychádzať prvé slovenské politické noviny Slovenkje národňje novini. Bol to dvojtýždenník obsahujúci literárno-náučnú prílohu Orol tatranský. Majiteľom, vydavateľom a šéfredaktorom bol Ľudovít Štúr.
Hlavným cieľom ich jazyka bolo zjednotenie jazyka katolíckej a evanjelickej inteligencie.

Hodžovsko-hattalovská reforma (1852)

Jedným z najaktívnejších kritikov Štúrovho spisovného jazyka bol jeden z jeho spolukodifikátorov Michal Miloslav Hodža. Terčom jeho kritiky bol najmä štúrovský pravopis. Hodža požadoval, aby sa do slovenčiny zaviedli také hlásky, aké sa vyskytujú aj v iných slovanských jazykoch. K Hodžovi sa pridal jazykovedec Martin Hattala a pod vedením tejto dvojice došlo v Bratislave v roku 1851 k dohode o hodžovsko-hattalovskej reforme. So zmenami súhlasil aj Ľ. Štúr. Nová slovenčina bola opísaná v diele Krátka mluvnica slovenská (1852).

Zmeny v štúrovčine po reforme:

  • ustúpilo sa od fonematického princípu pravopisu,
  • pribudli hlásky y/ý, ľ, ä,
  • dvojhláska uo sa zapisovala ako ô,
  • zapisovanie dvojhlások ja, je bolo nahradené dvojhláskami ia, ie,
  • pridáva sa dvojhláska iu,
  • pred i, í, e, ia, ie, iusa pri spoluhláskach d, t, n, l nepíše mäkčeň.

Týmito zmenami sa slovenčina výrazne priblížila k súčasnej podobe národného jazyka.

Matičné a martinské obdobie (1863 – 1875 a koniec 19. stor.)

V matičnom období sa na šírení spisovnej slovenčiny najvýraznejšie podieľala Matica slovenská, ktorá sídlila v Turčianskom Svätom Martine. Vychádzalo tu množstvo časopisov a príručiek spisovnej slovenčiny, zároveň sa starala o výskum jazyka. Toto obdobie vymedzujeme rokmi 1863, keď bola založená Matica slovenská a rokom 1875, keď bola Matica slovenská násilne zatvorená uhorskou vládou.

Martinským obdobím v dejinách spisovnej slovenčiny nazývame obdobie po zániku Matice slovenskej (1875) po rok 1918. V tom čase bola spisovná slovenčina ovplyvňovaná kultivovanou, hovorenou, ľudovou rečou z okolia Martina. Táto podoba jazyka sa stala základom martinského úzu. Martinský úzus bola podoba spisovnej slovenčiny, ktorá sa uplatňovala v textoch vydavateľstiev, redakcií, spolkov a iných kultúrne a literárne činných inštitúcií. Stal sa základom pre kodifikáciu syntaxe spisovnej slovenčiny.

Veľkým prínosom bolo dielo Rukoväť spisovnej reči slovenskej, ktoré vydal S. Cambel na začiatku 20 storočia (1902). Bola to normatívna príručka, ktorá opisovala upravenú kodifikáciu spisovnej slovenčiny. Neskôr vyšlo druhé a tretie vydanie, ktoré bolo doplnené kodifikačnými úpravami.

Medzivojnové obdobie (1918 – 1945)

28. 10. 1918 vznikla Československá republika. Z hľadiska jazyka išlo o významnú udalosť, pretože sa slovenčina po dlhých rokoch snaženia a bojov o svoju suverenitu stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom Slovákov (popri češtine – nie v sľubovanom rovnoprávnom postavení). Od tohto obdobia mala slovenčina najlepšie podmienky na rozvoj, používanie a kultiváciu.

Slovenský národ nemal dostatok vzdelancov, ktorí by dokázali zabezpečiť fungovanie štátnej správy, a preto boli nútení prijať pomoc z Čiech. Príchodom českej inteligencie, úradníkov a rôznych iných pracovníkov sa umocnil prienik českého jazyka do slovenčiny.

Kontakt s českým jazykom napomáhal hnutiu čechoslovakizmu, ktorého snahy v 20. rokoch 20. storočia vrcholili. Čechoslovakizmus je politická a ideologická koncepcia snažiaca sa o jednotný československý národ, zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka.
V duchu týchto predstáv vyšli v roku 1931 Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré boli vydané pod vedením V. Vážného. V týchto pravidlách bola lexikálna zásoba obohatená o české slová a obsahovali návrh uvádzať v slovníku slová bez dvojhlások. Hlavnými predstaviteľmi tohto hnutia boli T. G. Masaryk a E. Beneš.

Vydanie týchto pravidiel so sebou prinieslo aj vlnu kritiky. Reakciou na tieto pravidlá bolo založenie časopisu Slovenská reč (1932) v Košiciach. O jeho vznik sa zaslúžili H. Bartek, J. Škultéty, Ľ. Novák a ďalší. Slovenská reč sa pričinila o odstránenie prvkov českého jazyka a ustálenie normy spisovného jazyka.

Tieto snahy o očistenie národného jazyka označujeme ako purizmus a autori časopisu Slovenská reč dostali pomenovanie puristi (puro, z tal., špan. – čistý).

Poznámka. V súčasnosti sa za puristov označujú používatelia jazyka, ktorí sa usilujú o čistotu jazyka a odmietajú prítomnosť prvkov cudzích jazykov (najmä z anglického jazyka).

Povojnové obdobie (1945 – 1989)

V roku 1943 vznikol jazykovedný ústav (neskôr premenovaný na Jazykovedný ústav Ľudovíta štúra Slovenskej akadémie vied – toto označenie nesie aj v súčasnosti). Vzniklo teda profesionálnepracovisko zaoberajúce sa výskumom jazyka.
V roku 1953 došlo k reforme Pravidiel slovenského pravopisu, ktorá so sebou priniesla zásadnejšie zmeny pravopisnej normy, ktorých sa odborná verejnosť dlho dožadovala.

  • Došlo k zjednoteniu pravidiel o spodobovaní.
  • V tvaroch minulého času sa prestal odlišovať rod (len koncovky -li, napr. učili, a nie učily).

V rokoch 1959 – 1968 vychádzal 6-zväzkový Slovník slovenského jazyka, ktorého úlohou bolo čo najúplnejšie zachytiť slovnú zásobu spisovnej slovenčiny.

Neskôr vyšli zásadné diela slovenského jazyka. V roku 1966 vyšla Morfológia slovenského jazyka (kolektív jazykovedcov) a v roku 1984 vyšli Pravidlá slovenskej výslovnosti (od Á. Kráľa). Obe tieto diela sú kodifikačnými príručkami.

V roku 1968 bol vydaný Ústavný zákon o československej federácii – vznikla jednotná československá federácia. Po tomto roku sa slovenčina a čeština stali rovnocennými štátnymi a úradnými jazykmi.

Súčasné obdobie (od 1989)

  • 1991 – vyšli Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré priniesli výrazne zmeny v pravopise:
    • písanie veľkých písmen (Ulica mieru a nie ulica Mieru),
    • zmena pravidiel písania čiarky pred priraďovacou spojkou a, i, aj, ani, alebo, či (Peter alebo Pavol?),
    • slovenský jazyk – názov vyučovacieho predmetu na vysvedčení,
    • tvary činného príčastia prestali byť výnimkou z rytmického krátenia.
  • 1995 – vyšiel Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o štátnom jazyku slovenskej republiky;
  • 2000 – vyšli Pravidlá slovenského pravopisu, 3. vydanie (kodifikačná príručka);
  • 2003 – Krátky slovník slovenského jazyka, 4. vydanie (kodifikačná príručka – opisuje lexikálnu rovinu jazyka);
  • Medzi ďalšie súčasné kodifikačné príručky patria Pravidlá slovenskej výslovnosti (1984 – opisujú zvukovú rovinu jazyka) a Morfológia slovenského jazyka (1966 – opisuje morfologickú rovinu jazyka);
  • 2004 –slovenčina sa stala rokovacím jazykom v inštitúciách Európskej únie;
  • 2006 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (A – G);
  • 2011 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (H – L);
  • 2016 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (M – N);
  • 2021 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (O – P).

Zdroje

  1. Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
  2. Caltíková, M. – Lauková, Z. – Polakovičová, A. – Štarková, Ľ. Slovenský jazyk pre stredné školy 4 – učebnica. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2014. ISBN 978-80-8120-630-6.
  3. Kačala, J. – Krajčovič, R. Prehľad dejín spisovnej slovenčiny. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2011. ISBN 978-80-8128-006-1.
  4. Papuga, J. Kompendium slovenčiny. Bratislava, 2019. ISBN 978-80-971287-5-3.

Kategórie: Slovenčina | Jazyk a reč

Podobné článkyViac článkov od autora