Komunikácia

Komunikácia (z lat. communicare – dorozumievať, oznamovať) je proces vymieňania alebo odovzdávania informácií, myšlienok pomocou dorozumievacích prostriedkov. Môže mať verbálnu alebo neverbálnu formu.

Jazyk a reč

Jazyk predstavuje sústavu dohodnutých znakových prostriedkov a pravidiel ich používania, na základe ktorých vzniká reč. Jazyk je uložený v pamäti národa alebo určitého spoločenstva, etnika a existuje len v našej mysli. Má komunikatívnu/dorozumievaciu, poznávaciu/kognitívnu, reprezentatívnu, estetickú/expresívnu a informatívnu funkciu. Jazyk je dôležitým nástrojom myslenia a prostriedkom na vyjadrenie emócií, názorov, predstáv a pod.

Reč je konkrétna realizácia jazyka, umožňujúca komunikáciu. Reč predstavuje praktické využitie jazyka, ktorého výsledkom je konkrétny jazykový prejav. Môže mať ústnu, ale aj písomnú podobu.

Jazyková komunikácia je založená na jazykových znalostiach. Bez týchto poznatkov by jazyková komunikácia nebola možná. Cudzinec, ktorý neovláda slovenský jazyk alebo sú jeho znalosti nedostatočné, dokáže v našom jazyku do istej miery komunikovať, no prijímatelia mu často neporozumejú alebo jeho myšlienky pochopia nesprávnym spôsobom.

Komunikačný reťazec

Autor/odosielateľ (komunikant 1)je zdrojom informácie. Vytvára informáciu, spracúva ju do komunikačného kódu a následne odosiela prijímateľovi. Na autora vplývajú mnohé faktory: biologické faktory (vek, pohlavie, zdravie), životné skúsenosti, vzdelanie, charakter, komunikačná úroveň, sociálne postavenie, jeho okolie, prostredie, v ktorom žije, kultúra ap. Autor odosiela informáciu s určitým úmyslom, zámerom, tzv. komunikačným cieľom, napr. vzdelávať alebo naučiť prijímateľa (obohatiť ho o nové poznatky), presvedčiť, agitovať (zaujíma určitý postoj k veci, využíva argumenty), vzbudzovať emócie (využíva estetické a expresívne prostriedky) ap.

Komunikačný kód predstavuje jazyk, spôsob komunikácie a použitia jazyka. Je to súbor znakov a jazykových pravidiel, na základe ktorých sa jednotlivé znaky spájajú do celkov a používajú sa pri tvorbe kódu. Kódom môže byť ústny prejav, neverbálna forma komunikácie, piktogramy, posunková reč, Braillovo písmo ap. Kód je prenášačom komunikátu – informácie smerujúcej od odosielateľa k prijímateľovi.

Poznať jazyk nestačí, komunikanti musia mať približne rovnaké znalosti o realite, musia vedieť správne vyhodnotiť komunikačnú situáciu a rozpoznať, či sa slovo používa v základnom lexikálnom význame alebo ide o výraz s preneseným významom.

Pri komunikácie môže dochádzať k prepínaniu kódu (napr. na babkinej oslave sa mama zhovára so synom spisovným jazykom, no pri rozhovore so starou mamou používa nárečovú formu jazyka).

Komunikát (jazykový, príp. mimojazykový prejav, text, reč, správa, prehovor)je základnou jednotkou a zároveň i nevyhnutnou zložkou komunikácie. Komunikát môže mať formu súvislého textu (bájka, novela, anekdota, esemeska) alebo nesúvislého textu (tabuľka, graf, obrazový znak). Na základe komunikačnej situácie, využitého štýlu, postupu, použitých prostriedkov a autorského zámeru rozlišujeme vecný (napr. náučný, agitačný, spravodajský, propagačný), hovorový a umelecký komunikát. Ak si autor svoj prejav vypracuje vopred hovoríme o pripravenom komunikáte (politická reč, rámcový prejav), v prípade, že dôjde ku komunikácii náhle, nepredvídane, hovoríme o nepripravenom/improvizovanom komunikáte. Základnou komunikatívnou jednotkou jazykového prejavu je výpoveď (slovné vyjadrenie, tvrdenie – najmenšia komunikačná jednotka s komunikačnou funkciou).

Komunikačné médium alebo kanál je určité prostredie vytvárajúce spojenie medzi komunikantmi. Môže to byť vzduch, telefónna alebo internetová sieť ap.

Kódovanie je proces, pri ktorom odosielateľ spracúva myšlienku alebo informáciu do jazykovej podoby (do jazykového komunikačného kódu), v ktorej je informácia vysielaná adresátovi.

Dekódovanie je proces, pri ktorom dochádza k prijímaniu jazykového komunikačného kódu (napr. rečového, vizuálneho) a k jeho následnému spracovaniu a premene na myšlienkový obsah. Adresát príjme informáciu vysielanú odosielateľom a snaží sa ju pochopiť, objasniť, porozumieť jej obsahu.

K absolútnemu pochopenie vysielanej informácie dochádza len zriedkakedy.

Adresát/prijímateľ (komunikant 2) prijíma signál a ak porozumie kódu, dekóduje informáciu a pretvorí ju na myšlienkový obsah v mozgu. Na adresáta pôsobia tie isté faktory ako na autora (vek zdravie, vzdelanie, postavenie…). Adresát môže poznať lexikálny význam každého slova vo vete, no nemusí jej porozumieť. Musí vnímať kontext, textovú súvislosť a komunikačnú situáciu. Dekódovanie je najpresnejšie, keď prijímateľ vie odhadnúť autorov zámer (to, čo chcel autor svojím prejavom povedať). Výraz: „Určite!“ nemusí vyjadrovať len autorov súhlas, môže ísť o prejav sarkazmu a vyjadrovať autorovu nedôveru.

Komunikačný šum narúša prenos informácie alebo spôsobuje jej nesprávnu interpretáciu. Príčinou môže byť nedostatočná znalosť jazyka, zlá výslovnosť, hlučnosť prostredia, nečitateľnosť textu, výpadok internetovej siete ap. Prijímaná informácia môže byť v takomto prípade neúplná a nepresná, výsledkom čoho je defektná komunikácia.

Formou komunikačného šumu je aj neznalosť sociálnych konvencií, kultúry alebo nerešpektovanie druhého komunikanta. V prípade, že účastník komunikácie neovláda jazyk, v ktorom sa komunikuje (alebo ho neovláda na dostačujúcej úrovni), hovoríme o komunikačnej/jazykovej bariére.

Komunikačná situácia je súhrn okolností, pomerov a podmienok, v ktorých komunikácia prebieha. Zaraďujeme sem autora, prijímateľa, obsah prejavu, vzájomný vzťah účastníkov komunikácie a prostredie.

Jazyková kompetencia je schopnosť autora správne využívať všetky jazykové prostriedky (verbálne aj neverbálne) vzhľadom na komunikačnú situáciu. Zahŕňa jazykové znalosti (schopnosť tvoriť gramaticky a funkčne správne vety), sociálne znalosti (dodržiavanie určitých sociálnych konvencií – ľudia si ich osvojujú skúsenosťami a vedomosťami) a interpretačné schopnosti (schopnosť použiť primerané, vyhovujúce jazykové prostriedky, odhadnúť komunikačnú situáciu a jazykové schopnosti prijímateľa).

Jazyková kompetencia je zručnosť autora poznať, kedy a v akej situácii, aký jazykový prejav zvoliť.

Zručný komunikant vie, aký štýl komunikácie zvoliť pri rozhovore napr. s dieťaťom, manželkou, so šéfom v práci alebo s odborníkom na pracovnej konferencii.

Verbálna a neverbálna komunikácia

Verbálna (slovná) komunikáciaprebieha prostredníctvom jazykových prostriedkov. Je to komunikácia, ktorá je založená na používaní slov. Môže mať hovorenú alebo písanú formu. Rozlišujeme komunikáciu dialogickú (rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami) a monologickú (prehovor jedného hovoriaceho).

Neverbálna (neslovná, mimojazyková) komunikácianevyužíva na komunikáciu slová,je založená na používaní nejazykových prostriedkov, ktoré môžu mať rôznu vizuálnu alebo akustickú podobu. Komunikant často koná nevedomky, automaticky a túto komunikáciu si neuvedomuje. V určitých prípadoch je však využívaná cielene (napr. podanie ruky pri stretnutí, gestikulácia prednášajúceho ap.). Neverbálna komunikácia môže o človeku veľa prezradiť (napr. začervenanie tváre – prejav hanby, neistoty, neudržiavanie očného kontaktu – prejav klamstva). Hoci to môže byť prekvapivé, neverbálne jazykové prostriedky sú podstatne presvedčivejšie ako tie verbálne. Neverbálna komunikácia je primárnym dorozumievacím prostriedkom živočíchov. Mnohí chovatelia sa snažia pochopiť túto „reč“ zvierat.

Medzi najvýznamnejšie neverbálne komunikačné prostriedky patrí:

• Mimika – komunikácia výrazom tváre; pomocou nej dokážeme vyjadriť mnohé emócie a pocity, napr. usmiata tvár, vystrašená tvár, smutná tvár.
• Gestikulácia – komunikácia pohybmi rúk, napr. potlesk, palec smerujúci nahor na znak súhlasu.
• Očný kontakt – komunikácia očným pohľadom, má intenzitu (ako dlho sa na nás komunikant pozerá) a frekvenciu (ako často sa na nás komunikant pozerá).
• Proxemika – vzdialenosť medzi komunikantmi, môže vyjadrovať určitý vzťah medzi komunikantmi, (napr. pri porušení intímnej zóny sú si komunikanti blízki, ustupovanie pri rozhovore naznačuje nesúhlas, nespokojnosť).
  • Vzhľadom na vzdialenosť medzi dvoma ľuďmi rozlišujeme oficiálnu zónu (viac ako 360 cm), sociálnu zónu (120 – 360 cm), osobnú zón (45 – 120 cm), intímnu zónu (pod 45 cm) – do tejto zóny púšťa človek len svojich najbližších, akékoľvek narušenie tejto zóny vyvoláva nepohodlie a nevôľu.

• Kinetika – komunikácia pohybom, napr. rýchly/pomalý pohyb prednášajúceho; veľmi rýchle priblíženie sa môže predstavovať nebezpečenstvo alebo pokus o nastrašenie;
• Posturika – komunikácia polohou a držaním tela, je rozdiel či komunikant pri rozhovore s vami stojí, sedí, leží alebo je v nejakej inej polohe; človek, ktorý nemá záujem ďalej pokračovať v rozhovore sa môže telom odvracať, mať sklonenú hlavu.
• Haptika – komunikácia dotykmi, napr. bozk, objatie, držanie sa za ruky.

• Akustické neverbálne prostriedky (prozodické vlastnosti) – do tejto skupiny zaraďujemeprízvuk, dôraz, melódia, intonácia, tón, emfáza, hlasitosť a iné, napr. pri nahnevaní sa človek kričí, zvyšuje sa hlasitosť, sila hlasu.
• Olfaktorika – čuchové vnemy, používanie rozličných vôní ap.
• Ostatné typy neverbálnej komunikácie – celkový vzhľad, účes, oblečenie, rôzne šperky, doplnky.

V písanom texte sa neverbálna komunikácia prejavuje zmenami grafiky, napr. veľkosť, farba, typ písma; riadkovanie, odseky. Neslovná komunikácia sa v texte realizuje aj pomocou rôznych grafov, tabuliek, fotografií, ilustrácií, obrázkov ap.

Moderným spôsobom vyjadrenia neslovnej komunikácie sú emotikony. Vznikli v Japonsku pri uvedení prvých mobilných telefónov. Pri emotikonoch sa využívajú rôzne interpunkčné znamienka a piktogramy. Používajú sa na vyjadrenie autorových emócií, pocitov, rôznych činností, na vyjadrenie súhlasu/nesúhlasu ap. Svoje využitie nachádzajú najmä v neoficiálnej súkromnej komunikácií. V oficiálnej komunikácii sa ich používanie považuje za nevhodné.

Jednotlivé prvky neverbálnej komunikácie sa len zriedkavo využívajú samostatne. Väčšinou ide o kombináciu viacerých prostriedkov. Zároveň platí, že neverbálne prostriedky sú neoddeliteľnou súčasťou verbálnej komunikácie; napr. aj pri rozhovore cez telefón, keď sa komunikanti nevidia, sa využívajú rôzne akustické neverbálne prostriedky. Základným princípom je používať neverbálne prostriedky prirodzeným spôsobom. Ak je využívanie niektorých prvkov nadmerné, komunikácia sa stáva neprirodzenou, nepríjemnou a môže sa znehodnotiť jej efektivita. V takomto prípade sa nevhodné využitie komunikačných prostriedkov považuje za komunikačný šum. Príkladom je napríklad prehnaná gestikulácia, neprimerané grimasy v tvári, extravagantné oblečenie pri oficiálnej komunikácii ap.

Druhy komunikácie

Komunikácia môže byť:

• verbálna – neverbálna
• súkromná – verejná
• interaktívna
• efektívna
• asertívna – devalvujúca

Súkromná komunikácia

Súkromná komunikácia sa realizuje v súkromnej sfére. Pre túto komunikáciu je charakteristické využívanie nespisovných slov, slangových výrazov, rôznych familiarizmov, rozkazovacích, opytovacích a nedokončených viet. Z hľadiska proxemiky je medzi komukantmi malá vzdialenosť. Prvky neverbálnej komunikácie sú veľmi výrazné, najmä mimika a gestá.

Verejná komunikácia

Verejná komunikácia sa uskutočňuje vo verejnej sfére. Je to napríklad komunikácia v úradnom styku, v štátnej správe, v administratíve, v masovej komunikácii. Využíva sa spisovný jazyk, zdvorilostné výrazy, odstup, odborná terminológia atď. Gestikulácia a mimika sa využívajú len minimálne, vzdialenosť komunikantov je veľká (aj niekoľko metrov).

Interaktívna komunikácia

Interaktívna komunikácia sa uskutočňuje medzi komunikantmi v reálnom čase prostredníctvom internetu alebo akejkoľvek inej elektronickej siete. Komunikanti môžu okamžite reagovať a zapájať sa do komunikácie v tom istom čase. Takáto komunikácia môže prebiehať písomne pomocou rôznych četovacích aplikácii alebo ústne prostredníctvom internetových alebo telefonických hovorov. Pri využití videohovoru sa jednotliví účastníci môžu navzájom vidieť.

Vďaka internetu sa interaktívna komunikácia stala súčasťou nášho každodenného života. Mnohí si život bez nej nedokážu predstaviť a neraz nahrádza tú prirodzenejšiu, priamu komunikáciu.

Prístup na internet spôsobil prevrat aj vo vzdelávaní. Dostať sa k informáciám nebolo nikdy jednoduchšie; vznikli rôzne on-line databázy, internetové knižnice, kurzy, prednášky a rôzne iné materiály. S rýchlym prístupom k informáciám prichádza však aj riziko, pretože mnohé informácie pochádzajú z nedôveryhodných zdrojov a môžu obsahovať nepravdivé alebo neoverené informácie.

Na internete rozlišujeme aj neinteraktívnu (nepriamu) komunikáciu. Je to komunikácia, v ktorej komunikanti nemôžu okamžite reagovať a zapájať sa do komunikácie. Prebieha prostredníctvom elektronickej pošty (e-mail) alebo rôznych diskusií, v ktorých sa vyslané informácie dostanú k prijímateľovi až po určitom čase.

Bezpečná online komunikácia

• Neverte každej informácii, ktorú na internete nájdete.
• Ak to nie je nevyhnutné, nezverejňujte telefónne čísla, adresu alebo iné osobné údaje.
• Heslá nikomu neprezrádzajte.
• E-maily alebo odkazy od neznámych odosielateľov s neznámym obsahom, s hrubou alebo vulgárnou tematikou neotvárajte a neodpovedajte na ne.
• Nikomu neposielajte intímne fotografie ani citlivé obrazové materiály, nikdy neviete, kde môžu skončiť. Rovnako to platí aj pri videohovore, buďte opatrní pri používaní webkamery, váš rozhovor môže byť nahrávaný druhou stranou.
• V prípade, že sa idete stretnúť s neznámou osobou, informujte o tom svojich blízkych.
• Ak vám je komunikácia s určitým človekom nepríjemná, nekomunikujte s ním.

Efektívna komunikácia

Efektívna komunikácia jetaká komunikácia, ktorá jasne, zreteľne a nekonfliktne prináša očakávané výsledky, vedie k spokojnosti a k riešeniam vyhovujúcim obom komunikujúcim stranám.

Na to, aby sme dospeli k efektívnej komunikácii, nestačí len mať perfektné jazykové znalosti a bezchybne ovládať gramatické pravidlá, ale je potrebné rešpektovať princípy komunikácie a rečové normy (vhodný výber jazykových prostriedkov v závislosti od kontextu a komunikačnej situácie).

Zásady komunikácie

• Empatia – komunikanti sa navzájom rešpektujú, snažia sa byť ústretoví, snažia sa vcítiť do pocitov inej osoby a na základe týchto duševných pochodov pochopiť jej konanie a uvažovanie.
• Asertivita – hovoriaci vyjadruje svoje pocity primeraným, nenásilným a miernym spôsobom. Autor s rozhodnosťou presadzuje svoj názor (cení si ho), no rešpektuje, toleruje a akceptuje názor iných komunikantov, neuráža ich, aj keď s ich názorom nesúhlasí.
• Rešpekt – účastníci komunikácie si prejavujú uznanie, úctu, tolerujú sa. Neskáču si do reči, navzájom sa neurážajú, neponižujú a nevyvyšujú sa jeden nad druhého.
• Kooperácia – hovoriaci by mali komunikovať a reagovať tak, ako sa v danej situácii od nich očakáva. Vyjadrovať sa k téme, vyjadrovať sa jasne, zreteľne, pravdivo, nezdržovať partnera komunikácie.
• Sebakontrola – nespomínať súkromné problémy (financie, vzťahové problémy s partnerom…), neklásť osobné otázky a vyhýbať sa citlivému obsahu, ktorý by mohol byť pre druhého účastníka komunikácie nepríjemný. Byť skromný, nechváliť sa a neklamať. Ak má komunikant zlú náladu, je v nepriaznivom rozpoložení, je lepšie sa komunikácii vyhnúť.
• Udržiavanie kontaktu – udržiavaním kontaktu (napr. očný kontakt) naznačuje komunikant, že druhého hovoriaceho počúva a prejavuje záujem o informáciu, ktorú prijíma.

Neudržiavanie kontaktu (napr. manipulácia s mobilným telefónom počas rozhovoru) je rušivým elementom komunikácie a prejavom nezdvorilosti.

Devalvujúca komunikácia

Devalvujúca komunikácia (Poznámka. Devalvácia – znehodnotenie, napr. znehodnotenie meny, znehodnotenie libry) je opakom efektívnej komunikácie. Je to komunikácia, v ktorej sa nedodržiavajú základné princípy a zásady komunikácie. Často je sprevádzaná agresivitou, vyznačuje sa nedodržiavaním zdvorilostných spôsobov, neprejavovaním vzájomného rešpektu ap. V takejto komunikačnej situácii je podávaná informácia často skreslená, a preto môže dochádzať k nedorozumeniam a omylom.

---

Zdroje

1. Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
2. Caltíková, M. – Lábaj, Ľ – Lauková, Z. – Polakovičová, A. – Štarková, Ľ. Slovenský jazyk pre stredné školy 1. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2019. ISBN 978-80-8120-685-6.
3. Papuga, J. Kompendium slovenčiny. Bratislava, 2019. ISBN 978-80-971287-5-3.

---

Kategórie: Slovenčina | Jazyk a reč