Dielo: Starec a more (rok vydania 1952)
Autor: Ernest Hemingway [ernst hemingvej] (1899 – 1961)
Americký spisovateľ, prozaik a publicista, ktorému bola v roku 1954 udelená Nobelova cena za literatúru. Pochádzal z rodiny lekára. Zúčastnil sa na 1. svetovej vojne ako dobrovoľník sanitných oddielov, utrpel ťažké zranenia. Je Predstaviteľom stratenej generácie – označenie pre skupinu amerických spisovateľov, ktorí začali tvoriť v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Napísal množstvo poviedok a románov.
Z tvorby: Starec a more (novela); romány: Komu zvonia do hrobu, Zbohom zbraniam, Slnko aj vychádza.
Útvar: novela
Charakteristika a štruktúra diela
Starec a more je posledným významným dielom Ernesta Hemingwaya a zároveň aj dielom, za ktoré mu bola udelená Nobelova cena. Autor túto cenu venoval kubánskemu ľudu.
Dielo ukrýva hlbší alegorický význam – starec predstavuje človeka, more je príroda alebo životný priestor, ryba predstavuje cieľ/zámer, ku ktorému smeruje ľudská činnosť a žralok symbolizuje prekážky a ťažkosti, s ktorými sa musí človek vysporiadať počas svojej životnej púte.
Nachádzame v ňom i symboliku kresťanstva: starcovo utrpenie, skrvavené ruky, lano zarezávajúce sa do chrbta.
Novela je epickým príbehom o nezlomnej vôli, o nezdolnosti, o obrovskej statočnosti a duševnej sile človeka.Santiago zvádzal nesmierne ťažký a náročný boj s rybím protivníkom. Hoci bol vyčerpaný na smrť a celý doráňaný, nikdy sa nevzdal. „Vydržíš,“ povedal si v duchu, „vydržíš hoci aj naveky.“Aj keď mu zmrzačili rybu, hovoril nahlas: „Človek nie je stvorený na porážku… človeka možno zničiť, ale nie poraziť.“
Poukazuje na cenu priateľstva, bratstva.Starec a Manolin mali výnimočný vzťah. Počas rybárčenia prežil dlhé chvíle osamote na šírom mori. Hoci bol hladný i smädný, uvedomil si, že najviac mu chýba spoločnosť. Pre človeka je veľmi dôležité, aby sa mal s kým zhovárať. Chlapcovi zakázali chytať s ním ryby a on ostal úplne sám. Vtedy sa začal zhovárať nahlas sám so sebou.
Hovorí o láske k prírode. Je síce lovcom, no k prírode je veľmi nežný a láskavý. More nevníma ako nepriateľa alebo protivníka, s ktorým treba bojovať. Uvažuje o ňom vždy v ženskom rode, je preňho ako živý organizmus. Zhováral sa s rybou, vnímal ju ako priateľa. Ľutoval ju, bola taká prekrásna a zároveň podivná.
Rád pozoroval vtáčiky a ľutoval ich, najmä tie drobné, ktoré krúžia nad vodou a skoro nikdy nič neulovia – „Majú ťažší život než my,“ pomyslel si. Miloval morské korytnačky, ktoré ľutoval tiež, pretože väčšina ľudí k nim nič necíti.
Hovorí však aj o nekonečnom boji človeka s prírodou a o zabíjaní. Santiago je rybár – lovec. Celý život loví a zabíja ryby, aby vyžil. Je to prostý človek, ktorý zápasí s prírodou a je s ňou spojený. Je vytrvalý a nezlomný.
Prišlo mu ľúto ryby, ktorú ulovil. Jeho podvedomie mu však našepkávalo, že tú ryby nezabil len preto, aby ju predal a udržal sa nažive. Zabil ju z pýchy, pretože je rybár, a toho žraloka zabil pre potešenia. „Zabil som ho v sebaobrane… všetko sa navzájom zabíja,“ ospravedlňoval svoje činy.
Podľa slov samotného autora využil Hemingway pri písaní vlastnú, takzvanú metódu ľadovca. Zo svojich poznatkoch o rybároch, love a človeku si vybral len tie najpodstatnejšie skutočnosti – tú povestnú jednu tretinu ľadovca, ktorá trčí nad hladinou.
Zaujímavým lexikálnym postupom je využitie španielskych slov kubánskeho obyvateľstva, napr. salao, la mar, bonito, albacore, mako, galanos.
Novela má jednoduchý a skromný dej, no nájdeme v nej veľmi detailné opisy preniknuté dynamikou (napr. opisy mora a správania živočíchov, opisy autorovho konania na lodi, opis pohybu chytenej ryby). Autor sa vyhýba citovo príznakovým slovám. Nájdeme ich veľmi málo (absentujú aj v emotívnych častiach). Často využíva krátke jednoduché vety, v ktorých dominujú slovesá.
Hoci sa rybár nachádza na mori sám, pásmo reči postáv je veľmi výrazné. Dej je poprepletaný vnútornými monológmi Santiaga, prostredníctvom ktorých vnímame rybárove myšlienky a okolitý svet. Myšlienkové časti sú v texte bez úvodzoviek, napr.
Rybu si neskolil iba preto, aby si mal živobytie, ani preto, aby si ju ako potravu predal, pomyslel si.
Výrazným prvkom je aj samovrava postavy. Rybár sa nahlas zhovára sám so sebou, s rybou i s morom. Tieto časti sú označené úvodzovkami, napr.
„Človek nie je stvorený na porážku,“ povedal nahlas, „človeka možno zničiť, ale nie poraziť.“
Kompozícia
Novela Starec a more má nekomplikovaný príbeh, ktorý je jednoliatym rozprávaním bez grafického členenia na kapitoly.
Rozprávač: autorská reč je v 3. os. sg.
Dejová línia: dej novely je veľmi skromný a bez odbočení. Začína sa v chatrči, kde sa aj končí. Odohráva sa počas štyroch dní (deň pred odchodom na more, dva dni a dve noci na mori, ranný príchod do chatrče na štvrtý deň).
Postavy
Santiago
Starý kubánsky rybár. Bol chudý, vyziabnutý s hlbokými vráskami na šiji. Na lícach mal hnedé zrohovatené škvrny kože, ktoré mu siahali po stranách tváre až dole. Ruky mal zjazvené od lán. Všetko na ňom bolo už staré, až na jeho oči. Tie boli veselé a mali rovnakú farbu ako more. Keď ich však zavrel, jeho tvár bola ako bez života.
Býva v malej skromnej chatrči. Nosí košeľu, ktorá je samá záplata. Bol vdovec. Na hnedej stene kedysi visela fotografia jeho ženy, ale dal ju dole, pretože pri pohľade na ňu sa cítil príliš osamelý.
Navštevoval ho chlapec Manolin. Chlapca mal veľmi rád, naučil ho všetko, čo o rybárskom remesle vedel. Mali medzi sebou výnimočný priateľský vzťah. Napriek tomu, že Manolin bol ešte chlapec, správal sa k nemu s dôstojnosťou ako k dospelému.
Je veľmi skromný, pokorný, vlastníctvo preňho veľa neznamená. Je nežný k prírode a k zvieratám. Ryby loví, aby vyžil. Ľutoval veľkú rybu, ktorú chytil na hák. Bola preňho báječným stvorením. Hovoril o nej ako o priateľovi, no uvedomoval si, že ju musí zabiť. „Čo keby sa taký človek musel zabiť každý mesiac,“ uvažoval. Keď mu rybu zmrzačil žralok, ani sa na ňu nepozrel. Cítil, akoby bol zasiahnutý aj on.
Manolin
Chlapec, ktorý od piatich rokov chodil so Santiagom chytať ryby. Ostrieľaný rybár mu odovzdal všetky svoje poznatky a skúsenosti. Ulovili spolu už mnoho veľkých rýb. Neskôr mu však rodičia zakázali loviť so Santiagom, pretože starec nechytil rybu už štyridsať dní. Chlapec musel chodiť s iným člnom. Hoci sa im darilo, bol smutný, hľadiac na starca, ako každý deň ťahá na breh prázdnu loďku.
Chlapec ho miloval. Zakaždým mu pomáhal nosiť veci, staral sa oňho, doniesol mu sardinky a návnady. Nemôže s ním ísť loviť, tak mu chce aspoň inak poslúžiť. Starý rybár nemal už ani sieť, ale každý deň hrávali vymyslenú hru, v ktorej Manolin predstieral, že spratáva sieť a pýta sa, či si ju smie vziať.
Po starcovom návrate ho našiel v chatrči. Keď uvidel jeho doráňané ruky, hneď sa rozplakal. Vyšiel von, aby mu priniesol trochu kávy a celú cestu plakal. Nevadilo mu, že ho vidia ostatní rybári, za svoje slzy sa nehanbil. Sedel pri starcovi, až kým sa neprebral. Napriek zákazu svojich rodičov je rozhodnutý loviť opäť so starcom.
Dej
Trvalo to už 84 dní, čo starý Santiago neulovil jedinú rybu. Prvých štyridsať dní s ním chodil i chlapec, no rodičia mu povedali, že starý je už načisto salao (najhorší druh smoliara), a zakázali mu loviť s takým mužom. Chlapec začal jazdiť s iným člnom a hneď v prvý deň chytili tri veľké ryby. Chlapec bol však veľmi smutný, hľadiac na starého, ako sa každý deň vracia s prázdnou loďkou.
Priniesol mu návnady a starec vyplával osamote na šíre more. Vesloval vytrvalo, bol rozhodnutý, že dopláva ďaleko. Z pláže vyplávali aj ostatné člny. Väčšina sa plavila mlčky, bolo počuť len plieskanie vesiel. Slnko pomaly vychádzalo. Člny sa rozptýlili po belasom mori. Starec čakal so štyrmi rozhodenými návnadami.
Zahliadol fregatu a vydal sa za ňou, mysliac si, že vták určite vidí niečo pod hladinou. Veril, že niekde v tom mieste sa nachádza tá jeho veľká ryba. Vták je skvelým pomocníkom, pomyslel si rybár a v tej chvíli sa mu naplo lano spustené z kormy. Vytiahol tuniaka vážiaceho dobrých desať libier. „To bude výborná návnada,“ zvolal.
Starec sa nemýlil, tuniak zabral. Lano sa naplo a on pocítil trhnutia. Neboli ani dôrazné, ani silné. Bol to skúsený harcovník, dokonale poznal more a správanie rýb. Predvídal, čo sa bude diať.
Ryba objedala návnadu na háku. „Tak ďaleko od brehu musí byť obrovská,“ tešil sa rybár. Ucítil prudké šklbnutie a ryba ho začala ťahať. Držiac lano, cítil niečo neuveriteľne ťažkého. Bola to váha obrovskej ryby. Ryba plávala vytrvalo, a tak sa pomaly dostávali ďalej a ďalej, až stratil zem z dohľadu. „Mať tak pri sebe chlapca,“ povedal si starec nahlas.
„Nevydrží ťahať večne,“ myslel si starec, no ryba neprestajne vliekla čln ďalej do mora. Chcel, aby sa ryba vynorila do západu slnka, nech vie, s čím to bojuje. Vodný živočích sa však nevynoril a celú noc neúnavne plával, nemeniac rýchlosť ani smer. Unášal ho smerom na východ a starec si povzdychol: „Mať tak pri sebe chlapca.“
Rozvidnievalo sa a starec stále držal lano napnuté až k prasknutiu. Prihováral sa k rybe: „Vážim si ťa, no zabijem ťa, než sa skončí dnešný deň.“ Vedel, že je pred ním ešte dlhý a náročný boj, a preto, aby získal energiu, zjedol surového tuniaka. Ťah lana bol veľmi pevný, až mu zmeravela ruka. „Čo to robíš?“ prihováral sa jej starec, „maj strpenie, ruka!“ Prosil, aby ho prešiel ten kŕč.
Lano sa začalo pomaly dvíhať a ryba sa vynárala von. Celá sa zdvihla z vody. Bola obrovská, o dve stopy dlhšia ako čln. „Na slnku celá žiarila, hlavu a chrbát mala tmavofialové a pruhy na bokoch boli v slnečnom svite široké a svetlolevanduľové. Rypák mala dlhý ani bejzbalová pálka a zúžený ako rapír. (úryvok)
Starec už videl mnoho veľkých rýb, no teraz mal na háku najväčšiu rybu, akú kedy videl. Ryba bola naozaj húževnatá. Starec bol vyčerpaný. Ostré slnko a neustála námaha ho trýznili, no nesťažoval sa. Utrpenie si nepripúšťal. Modlil sa k Panne Márii, aby mu pomohla uloviť rybu. Blížila sa noc a on spomínal na príhody v krčme.
Čln začal zreteľne spomaľovať. Starec vzoprel veslá na zadnej časti lode, aby rybu ešte viac spomalil. „Je taká zrelá k odpočinku ako ja,“ pomyslel si. Navyše nejedla odkedy sa chytila na háčik. Prihováral sa rybe i sám sebe, hovoril si, že on sa má dobre. Krč poľavoval a mal čo jesť na celú noc i deň. Skutočnosť bola však iná. Do chrbta sa mu zarezávalo lano, ľavú ruku mal celú meravú a pravá bola krvavá a doráňaná. Bolesť už pomaly prekračovala prah znesiteľnosti.
Zotmelo sa, vyšli prvé hviezdy. Rozhodol sa, že teraz je vhodný čas, aby si trošku odpočinul a zdriemol. Lano držal pevne zovreté i v spánku. Snívalo sa mu o delfínoch, o svojej dedinke, o žltom pobreží, zatiaľ čo ryba neprestajne ťahala čln.
Zobudil sa na úder vlastnej päste a pálčivú bolesť v pravej ruke, cez ktorú sa mu prudko odvíjalo lano. Držal ho pevne a očakával, že ryba začne čoskoro krúžiť. Slnko už bolo na oblohe, keď sa ryba po oblúkoch približovala k člnu. Starec bojoval s vypätím všetkých síl. Ťahal lano, aby ju dostal čo najbližšie. Prosil boha, aby mu pomohol. „Musíš to vydržať,“ prihováral sa sám sebe.
Ryba sa približovala a plávala tesne pri povrchu. Už bola na dohľad, no musel ju dostať tesne k člnu. Rybár bol na pokraji svojich síl, cítil, ako pomaly stráca vedomie. Ruky mu krvácali, no bol odhodlaný vytrvať až do konca. Ryba už bola dostatočne blízko a starcovi sa podarilo obrátiť ju na bok. Zdvihol harpúnu tak vysoko, ako len vedel, pozbieral všetky zostávajúce sily a vrazil ju rybe do boka. Ryba ožila, cítiac v sebe smrť, a vymrštila sa do vzduchu v celej svojej dĺžke a kráse, akoby sa chcela naposledy popýšiť svojou majestátnosťou. Starec bol úplne vysilený, prišlo mu nevoľno a zhoršilo sa mu videnie. Keď sa mu zrak vrátil, videl rybu plávať hore bruchom. Pritiahol ju k lodi a priviazal k jej boku. Pozerajúc na ňu, nemohol uveriť jej rozmerom. Rybu už síce mal, no čakala ho ešte poriadna otročina.
Boľ veľmi skúsený, nemusel vidieť pevninu, správny smer určil podľa vetra. Po chvíli krv prilákala prvého žraloka. Zabil ho harpúnou, no povraz priviazaný k harpúne sa pretrhol a kovový oštep odplával spolu so žralokom. Tento súboj síce vyhral, no žralok vyhrýzol aspoň dvadsať kíl mäsa z ryby. Krv z rany vytekala a jej pach sa šíril po oceáne. Santiago vedel, že ho čakajú krušné chvíle a on nemá ani harpúnu.
Priviazal dýku k veslu, aby mal aspoň nejakú zbraň. Po dvoch hodinách prišli dva žraloky. Zabil aj tie, no podarilo sa im odtrhnúť z ryby aspoň štvrtinu. „Nemal som ísť tak ďaleko,“ hovoril si starec.
Zabil aj ďalšieho žraloka, ktorý sa objavil. V tomto súboji však prišiel o nôž. Ostal mu už iba kyj. Palicu využil pri boji s dvoma žralokmi, ktorí neskôr priplávali. Nezabil ich, ale aspoň odohnal. Unavený a vyčerpaný sa plavil so svojím úlovkom. Ostala z neho už len polovička.
Pomaly sa stmievalo a k rybárovi sa blížil húf žralokov. „Budem s nimi bojovať, kým nepadnem,“ povedal si. Prišli o polnoci a on síce bojoval, no vedel, že už je úplne porazený, že už nemôže nič robiť. Keď na rybe nebolo čo žrať, žraloky zmizli.
Už bolo vidieť svetlá pobrežných osád. Starec sa plavil mlčky, nič nevnímal, bolo mu všetko jedno. Vytiahol loďku na breh, obzrel sa a videl veľkolepú kostru svojho úlovku.
Ráno ho v chatrči nájde chlapec. Starec spí, bol unavený na smrť. Chlapec bol smutný, plakal, postaral sa o Santiaga. Mnoho rybárov stálo okolo jeho lode a premeriavali kostru. Mala päť a pól metra.
Manolin mu povedal, že opäť sa budú plaviť spolu. Starec spal vo svojej chatrči, snívalo sa mu o levoch. Chlapec sedel vedľa a pozeral sa na neho.
Zdroje
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry (výber C). Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2006, 2010. ISBN 80-85471-43-4.
- Hemingway, E. Starec a more. Bratislava: Mladé letá, 1990.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
Kategória: Rozbory diel | Ostatné diela
