Charakteristika (z gr. – vryté znamenie) je výstižný opis podstatných, typických znakov niekoho alebo niečoho. Pričleňuje sa k opisu ako samostatný žáner.
Charakteristika osoby (postavy) je výstižný opis, ktorý zachytáva nielen základné, typické vonkajšie znaky (vonkajšia charakteristika – vzhľad, výzor, oblečenie atď.), ale sústreďuje sa aj na vnútorné vlastnosti (vnútorná charakteristika – telesné, duševné, povahové, citové vlastnosti). Okrem charakteristiky osoby sa najčastejšie stretneme s charakteristikou prostredia (krajina, hory, lesy), času (charakteristika historického obdobia), javu (vojna, bitka, súboj, chudoba).
Pozri aj:
Ako napísať charakteristiku
Kompozícia charakteristiky
Podobne ako pri opise aj pri charakteristike si autor zvolí určitý kompozičný plán, ktorý dodržiava. Kompozícia sa volí na základe autorského zámeru. Napr. pri charakteristike osoby začne úvodom, kde napíše, o kom píše, prečo o ňom píše, spomenie nejaké základné informácie – koľko má osoba rokov, odkiaľ pochádza ap. Následne môže postupovať od vonkajšieho vzhľadu (napr. výška, farba vlasov, výrazne črty tváre) k vnútorným vlastnostiam osoby (povahové a duševné vlastnosti) alebo môže zvoliť opačný postup. Závisí to aj od toho, aký je autorov úmysel a cieľ práce.
Druhy charakteristiky
- Podľa postoja autora
- objektívna (odborná a pracovná komunikácia)
- subjektívna (bežná komunikácia, umelecká literatúra)
- Podľa výberu jazykových prostriedkov
- priama
- nepriama
- Podľa počtu charakterizovaných predmetov
- individuálna
- porovnávacia
- skupinová
Objektívna a subjektívna charakteristika
Podľa autorovho postoja rozlišujeme objektívnu a subjektívnu charakteristiku.
Objektívna charakteristika predstavuje vymenovanie vlastností. Na základe týchto údajov sa môže dospieť k určitým záverom, zaujať nejaké stanovisko (napr. v súdnych procesoch).
S objektívnou charakteristikou sa najčastejšie stretneme v oficiálnej (napr. lekársky alebo psychologický posudok na súde), odbornej (charakteristika vedeckej činnosti) a pracovnej komunikácii (napr. charakteristika motorového vozidla).
Pri subjektívnej charakteristike autor nielen vymenúva podstatné vlastnosti osoby, predmetu, javu, ale ich aj hodnotí (napr. umelecká charakteristika).
Priama a nepriama charakteristika
Priama charakteristika je vymenovanie vlastností, ktoré sú pomenované priamo, prostredníctvom podstatných mien (krása, láska, poslušnosť) a prídavných mien (krásny, láskavý, poslušný).
Pri nepriamej charakteristike vyplývajú vlastnosti postavy z jej konania. Nepriama charakteristika sa vyskytuje veľmi často v literárnej tvorbe, kde charakteristika postavy vyplýva z deja – oboznámime sa s postavou na základe jej konania, správania, spôsobu vystupovania. Využívame ju aj v bežnej komunikácia (napr. ak chceme názorne ilustrovať vlastnosť nejakej osoby, uvedieme konkrétny príklad konania osoby, často ide o negatívnu vlastnosť).
Peter bol najrýchlejší zo všetkých – priama charakteristika, pretože pomocou slova najrýchlejší priamo pomenúvame vlastnosť charakterizovaného človeka.
Peter vyhral preteky, ba dokonca prekonal školský rekord – nepriama charakteristika, pretože Petrovu vlastnosť pomenúvame nepriamo, prostredníctvom iných slov, viet.
Charakteristika je jedným z najpoužívanejších slohových útvarov v umeleckých textoch. Zároveň je aj útvarom, v ktorom spisovatelia môžu predviesť svoje majstrovstvo (napr. J. G. Tajovský v diele Maco Mlieč pri opise hlavnej postavy skvele využil nepriamu charakteristiku; v diele Ťapákovci dokázala B.S. Timrava charakterizovať postavy jediným slovom Anča-zmija, Iľa-kráľovná).
Nejeden spisovateľ využíva pri charakteristike priamu paralelu medzi výzorom a povahou (napr.krásna princezná má obyčajne samé pozitívne vlastnosti, zatiaľ čo záporné postavy odpudzujú ostatných nielen svojím správaním, ale aj nepekným výzorom).
Vzhľad teda môže prezrádzať charakterové vlastnosti postavy, no niektorí spisovatelia volia práve opačný postup – využijú kontrast výzoru a povahy(napr. v tele škaredého, zohaveného človeka sa môže ukrývať šľachetný človek s dobrým srdcom).
Druhom umeleckej charakteristiky je karikatúra – slovesný výtvor, ktorý hyperbolizuje, zveličuje určité nápadné vonkajšie črty alebo charakterové vlastnosti človeka, s cieľom vyvolať komický, humorný až satirický dojem. Pri karikatúre sa autor väčšinou sústreďuje na negatívne stránky, nedostatky, napr. uši ani satelity na prijímanie signálu (človek s výraznými ušami).
Charakteristika podľa počtu charakterizovaných osôb/predmetov
Individuálna charakteristika
V prípade, že charakterizujeme len jedného človeka, zviera alebo predmet, hovoríme o individuálnej charakteristike. V umeleckom štýle je to najčastejšie vyskytujúci sa druh charakteristiky (postavy sú obyčajne charakterizované individuálne).
Autocharakteristika je charakteristika seba samého. Súvisí so sebapoznaním, sebahodnotením a posúdením našich vlastností a schopností. Pomáha nám nájsť naše silné, ale i slabšie stránky, ktoré sa môžeme snažiť zlepšiť. Prvky autocharakteristiky využívame napríklad pri písaní motivačného listu, administratívneho životopisu, alebo beletrizovaného životopisu, ktorý je jedným z maturitných slohových útvarov.
V pracovnej sfére sa individuálna charakteristika vyskytuje aj vo forme posudku – odborná, znalecká charakteristika osoby (napr. odborné zhodnotenie psychologickej spôsobilosti osoby – psychologický posudok).
Posudok patrí medzi písané prejavy administratívneho štýlu. Využíva sa v oficiálnej komunikácii. Je to objektívny, vecný, neutrálny, komplexný útvar, ktorý má formu úradného listu, uplatňuje sa v ňom presné vyjadrovanie. Je druhom objektívnej charakteristiky osoby.
Skupinová charakteristika
Pri skupinovej charakteristike sa zameriavame na podstatné spoločné vlastnosti celej skupiny. Nesústredíme sa na charakteristiku jednotlivých členov skupiny. (charakteristika športovcov, napr. futbalisti, hokejisti ap.).
Porovnávacia charakteristika
Pri porovnávacej charakteristike porovnávame vlastnosti dvoch (niekedy aj viacerých) ľudí, zvierat, predmetov alebo javov. Vlastnosti dvoch postáv môžeme porovnávať dvoma spôsobmi:
- súbežné sledovanie oboch postáv (efektívnejší postup, vyhneme sa v ňom opakovaniu)
- sledovanie jednej postavy a následne sledovanie druhej postavy
Uplatňuje sa v náučnom štýle, napr. porovnanie dvoch literárnych diel, historických období, panovníkov ap. Stretneme sa s ňou aj v textoch umeleckého štýlu.
Zdroje
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. – Lábaj, Ľ – Lauková, Z. – Polakovičová, A. – Štarková, Ľ. Slovenský jazyk pre stredné školy 2. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2019. ISBN 978-80-8120-719-8.
- Papuga, J. Kompendium slovenčiny. Bratislava, 2019. ISBN 978-80-971287-5-3.
Kategória: Slovenčina | Štylistika
