Formy národného jazyka

Národný jazyk je prirodzený živý jazyk národného spoločenstva. Je to zložitý, územne vymedzený, vnútorne diferencovaný a sociálne rozvrstvený systém, ktorý zahŕňa veľké množstvo jazykových foriem, napr.

• spisovný jazyk s celonárodnou platnosťou,
• subštandardné formy jazyka,
• teritoriálne formy jazyka (územné nárečia – vyčleňujú sa podľa území),
• sociálne nárečia – vyčleňujú sa podľa sociálnych skupín, ktoré ich používajú,
• iné.

Spisovná forma národného jazyka

Spisovný jazyk je jedinou kodifikovanou formou národného jazyka (v písomnej i v ústnej podobe). Má celonárodnú a celoštátnu platnosť. Je štátnym, úradným, vyučovacím a vyučovaným jazykom. Má národno-reprezentatívnu funkciu – je symbolom, znakom a neoddeliteľnou súčasťou národa. Mal veľmi dôležitú úlohu pri formovaní národa spolu s ostatnými faktormi, ako sú spoločné územie, kultúra, história ap. Je dôležitou súčasťou osobnosti používateľa jazyka, je prejavom vzdelanosti, spoločenskej úrovne a národného uvedomenia.

Kodifikáciou spisovného jazyka sa zaoberajú v jazykovedných inštitúciách, napr. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied. V súčasnosti vyžaduje kodifikácia jazyka spoluprácu viacerých jazykovedcov. V minulosti však dokázal kodifikovať jazyk aj jednotlivec prostredníctvom kodifikačného diela (A. Bernolák, Ľ. Štúr).
Spisovný jazyk je kodifikovaný v písomnej i ústnej forme. Súčasná spisovná slovenčina má štyri kodifikačné príručky:

• Pravidlá slovenského pravopisu (4. vydanie v roku 2013)
• Krátky slovník slovenského jazyka (4. vydanie 2003)
• Pravidlá slovenskej výslovnosti (2. vydanie 2009)
• Morfológia slovenského jazyk (1966)

Spisovný jazyk sa využíva vo všetkých jazykových štýloch a útvaroch. Je najdôležitejšou a zároveň aj najbohatšou formou národného jazyka. Využíva sa vo všetkých komunikačných sférach (napr. v súkromnej, vedeckej, úradnej, administratívnej, oficiálnej, verejnej…).

Spisovná forma sa vyvíja spolu s jazykom, a preto nie je nemenná. Spisovný jazyk sa formuje na základe meniacich sa potrieb jeho používateľov. Napr. slovo krabica sa desaťročia hodnotilo ako subštandardné (nespisovné) slovo so spisovným ekvivalentom škatuľa. Takéto vysvetlenie nájdeme aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 2003. Nedávno však došlo k prehodnoteniu jeho nespisovnosti a v druhom zväzku Slovníka súčasného jazyka (H – L) sa slovo krabica uvádza ako spisovné štylisticky bezpríznakové slovo.

Štandardná forma národného jazyka

Štandardná forma má celonárodnú platnosť – je to jazyk bežnej, neoficiálnej alebo polooficiálnej komunikácie. Najčastejšie sa používa v ústnej forme. Na rozdiel od spisovného jazyka obsahuje aj nespisovné prvky a rozličné hovorové výrazy, ktoré však nepôsobia rušivo. Frekventované sú odchýlky vo výslovnosti alebo rôzne iné javy, napr.

• zánik mäkčeňa v písmene ľ pred písmenom e, napr. lebo [lebo].
• Porušovanie väzby v slovných spojeniach, napr. napadla ma (myšlienka) (namiesto napadlo mi).
• Prítomnosť bohemizmov, napr. klud (pokoj), rohlík (rožok), cop (vrkoč).
• Používanie jednoslovných pomenovaní, napr. minerálka (namiesto minerálna voda), zimák (namiesto zimný štadión).
• Elipsy, napr. koncoročný (namiesto koncoročný výlet), stužková (namiesto stužková slávnosť).

Subštandardná forma národného jazyka

Subštandardná forma jazyka síce má celonárodnú platnosť, no je v nej citeľná absencia spisovného jazyka. Obsahuje mnoho nárečových prvkov, a preto možno hovoriť o územnej diferenciácii na západoslovenský, stredoslovenský a východoslovenský variant. Vyskytuje sa najmä v súkromnej komunikácii.

Frekventované javy:

• zánik mäkkosti, napr. [ne]robili, [ne]mám, ľudský [lucký];
• nesprávne používanie ohýbacích prípon, napr. pozrem, nesem;
• nesprávne spodobovanie spoluhlásky v na f (oprav to [opraf to], prvky [prfky]);
• nespisovný prízvuk;
• porušovanie pravidla o rytmickom krátení;
• predlžovanie krátkej samohlásky (báger/bager, výhrať/vyhrať);
• absencia dĺžky hlások (ako sa maš/ako sa máš, prideme/prídeme);
• nárečové slová (čúl/teraz, bandurky/zemiaky, Ta čo zrobime?Choj preč).

V subštandardnej jazykovej forme sa vyskytujú výraznejšie deformácie, ktoré môžu viesť k nedorozumeniam medzi komunikantmi. Nárečia rozlišujeme územné a sociálne.

Územné nárečie

Územné nárečie je subštandardná nespisovná forma národného jazyka. Spoločným znakom hovoriacich je určitá, presne vymedzená územná oblasť – nárečie nemá celonárodnú platnosť (napr. šarišské, gemerské, záhorské). Je to najstaršia forma národného jazyka, vyskytujúca sa najmä v hovorenej forme.

Nárečia zohrali dôležitú úlohu pri prvých snahách o kodifikáciu. Anton Bernolák uzákonil spisovný jazyk, vychádzajúc z kultúrnej západoslovenčiny trnavského typu, ktorú doplnil prvkami stredoslovenčiny. Ľudovít Štúr sa pri kodifikácii opieral o základy stredoslovenčiny.

Nárečie je súčasťou osobnosti používateľa jazyka, je zložkou kultúrnej identity, pre mnohých má určitú prestížnu funkciu, je prejavom solidarity k rodine, k rodnému kraju a k histórii.
V súčasnosti neustále pribúdajú rôzne malé slovníky nárečí. Ich autormi však nie sú len jazykovedci, ale často aj rôzni nadšenci, čo svedčí o popularite nárečovej formy jazyka.
Nárečia sa tešia obľube aj v umeleckej literatúre. Niektorí autori vo svojej tvorbe zámerne využívajú prvky nárečového jazyka.

Slovenské nárečia rozdeľujeme do troch skupín: západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské nárečia. Medzi jednotlivými nárečiami nie sú presne vymedzené a nepriepustné hranice. Často obsahujú rovnaké prvky alebo dochádza k prechodu určitých znakov z jedného nárečia do druhého.

Územné nárečia

• Západoslovenská skupina
  • záhorské, trnavské, stredonitrianske, juhonitrianske, považské (aj myjavsko-breovské), dolnotrenčianske, hornotrenčianske (aj kysucké) nárečie.
• Stredoslovenská skupina
  • hornonitrianske, turčianske, tekovské, zvolenské, liptovské, oravské, gemerské, novohradské, hontianske nárečie.
• Východoslovenská skupina
  • spišské, abovské, zemplínske, užské, sotácke, šarišské.

Sociálne nárečie (slang a argot)

Sociálne nárečia sú formou jazyka, ktorá sa používa iba v určitých komunikačných sférach, situáciách alebo spoločenských vrstvách. Na rozdiel od územných nárečí nemajú presne determinovaných a stabilných používateľov. Medzi sociálne nárečia zaraďujeme slang a argot.

Slang

Slang je nespisovná subštandardná forma národného jazyka, používajúca sa najmä v neoficiálnej komunikácii, v obmedzenom okruhu ľudí, ktorí majú rovnakú profesiu, spoločné záujmy alebo sa zaoberajú rovnakými činnosťami. Napr.

• Slang zamestnancov, odborníkov, vedcov (lokálka, lumbálka, emerko, slepák),
• Študentský slang (cviko, fyziola, laborky, organa, anorgana, biofýza, deják),
• Slang fanúšikov (fucik, kanonáda, sudí, pumelica),

Slangové výrazy vznikajú deformáciou slov, skracovaním slov, univerbizáciou, preberaním slov z cudzích jazykov alebo použitím neutrálnych výrazov v prenesenom význame.
Profesionálny slang sa neraz dostáva do štandardnej formy národného jazyka (Tú pani zo štvorky pošlite na emerko. Doktor Vám podá lokálku. V dnešnom zápase strelil štyri bránky.).

Argot

Argot je sociálne nárečie, ktorého hlavnou úlohou je utajiť vyjadrované informácie pred ostatnými ľuďmi. Používa sa v uzavretej skupine ľudí, je charakteristické pre nižšie spoločenské vrstvy. Niektoré slová sa však dostávajú aj do bežného slangu. napr. lopata – kradnutý tovar, tráva – marihuana, téčko – toluén, kilo – sto, liter – tisíc, melón – milión, visí mi kilo – je mi dlžný sto eur, zašili ho na tri roky – bol odsúdený na tri roky odňatia slobody.
Nedochádza k skracovaniu ani k zmene slova, používané výrazy majú nezvyčajný lexikálny význam.

---

Zdroje

1. Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
2. Caltíková, M. – Lauková, Z. – Polakovičová, A. – Štarková, Ľ. Slovenský jazyk pre stredné školy 4 – učebnica. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2014. ISBN 978-80-8120-630-6.
3. Papuga, J. Kompendium slovenčiny. Bratislava, 2019. ISBN 978-80-971287-5-3.

---

Kategórie: Slovenčina | Jazyk a reč