O vitalizme sa najčastejšie hovorí ako o myšlienkovom prúde a spôsobe nazerania na svet. Niektorí literárni teoretici ho totiž nepovažujú za samostatný literárny smer, pretože autori nevystúpili ako skupina alebo škola s určitým manifestom (manifest – programové vyhlásenie cieľov a zámerov určitého umeleckého smeru), nikto z nich nevypracoval poetiku iba pre tento smer (poetika – súhrn umeleckých prostriedkov a zásad určujúcich štýl určitého smeru).
Názov získal z latinského slova vita – život. Súvisí s učením francúzskeho vedca, literáta a filozofa Henriho Bergsona, ktorý zastával myšlienku, že základom života a všetkých procesov v organizme je životná energia, sila, životný elán (fr. l´elan vital). Životná sila človeka, jeho schopnosť žiť, tvoriť a budovať sú hybnou silou sveta.
Vznikol bezprostredne po 1. svetovej vojne ako reakcia na ukončenie tejto globálnej katastrofy. Umelci verili v mier a obnovu vojnou zničených hodnôt. Vo vitalizme dominovali radosť, optimistické myšlienky, činorodosť, aktivita, senzualizmus (krásu sveta a života vnímali naplno – celým svojím srdcom a všetkými zmyslami), avanturizmus (dobrodružstvo, túžba po ďalekých cestách). Najčastejšími témami boli: mier, mladosť, krása, láska, priateľstvo, chuť žiť, radosť zo života, život vo všetkých podobách.
Vitalistická poézia bola poéziou všedného dňa. Autori zachytávali bežný, každodenný život ľudí, napr. zhon na ulici mesta. Každodennosť sa na prvý pohľad môže javiť ako obyčajná, všedná, nepríťažlivá. V poézii vitalistov však ide o uhoľ pohľadu – básnici boli optimisti, sústreďovali sa na radosť, snažili sa vidieť krásu, navyše po vojne aj taká obyčajná každodennosť stála za oslavu. „Každodenný“ bol aj jazyk vialistov – ich jazyk bol živý s množstvom hovorových slov, často sa v textoch objavovali aj nárečové slová, dialektizmy.
Veľmi dôležitým slovom je moment, pretože vitalizmus vychádzal z čara okamihu, z chvíľkových vnemov – zachytáva radostnú chvíľu, ktorú treba prežiť naplno.
Generácia vitalistov túžila po dynamike života, aktivite, boli plní životnej energie, odhodlaní dobyť cudzie krajiny – za svoju vlasť považovali celý svet, necítili sa byť limitovaní hranicami svojej vlasti. Typická bola pre nich zmena prostredia, pohyb, let, avanturizmus – túžili po dlhých cestách, túžili cestovať vlakom, plaviť sa po moriach. V ich tvorbe sa často spomínajú cudzie zemepisné názvy, mestá, národy, objavuje sa motív cesty, plavby.
Vitalisti sa posúvali k novšej, avantgardnejšej poézii – uvoľňovali sylabotonickú veršovú štruktúru a prikláňali sa k voľnému veršu (napr. nepresná forma veršov, chýba pravidelný rým, nedodržuje sa istý počet slabík, chýba stopová pravidelnosť), dokonca experimentovali s vonkajšou formou básne (napr. schodovité grafické usporiadanie veršov).
Najvýznamnejším predstaviteľom slovenského vitalizmu bol Ján Smrek. Jeho dielo Cválajúce dni je považované za reprezentatívnu básnickú zbierku slovenského vitalizmu.
Zdroje
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry (výber C). Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2006, 2010. ISBN 80-85471-43-4.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra III pre stredné školy. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-773-0.
Kategórie: Literatúra | Teória literatúry
