Dielo: Ťapákovci (rok vydania 1914)
Autorka: Božena Slančíková-Timrava (vlastným menom Božena Slančíková, 1867 – 1951)
Narodila sa v rodine evanjelického farára, ktorý bol spoluzakladateľom Matice slovenskej. Mala desať súrodencov, z ktorých šesť sa dožilo dospelosti. Meno Timrava [ťimrava] si dala podľa studničky vo svojom rodisku – v obci Polichno. V tej dobe sa jej ako dievčaťu nedostalo vzdelania, doma ju učil otec. Jeden rok chodila do dievčenskej školy v Banskej Bystrici. Nikdy sa nevydala, posledné roky prežila u príbuzných v Lučenci. Písala prózu a drámu.
Z tvorby: poviedky: Za koho ísť; Skon Paľa Ročku; novely: Ťapákovci; Hrdinovia.
Zaradenie: realizmus
Útvar: novela
Charakteristika a štruktúra diela
Novela zaraďujúca sa medzi najkritickejšie diela slovenskej literatúry. Dielo je napísané veľmi živým jazykom a prináša inšpiráciu aj do dnešných čias (napr. rodina Dônčovcov v diele Mladý Dônč od autora P. Pišťanka).
Autorka kriticky priblížila zaostalý spôsob života z roľníckeho prostredia, zdravotný stav roľníkov, ich hygienické návyky, zvyky. Takmer celý svoj život prežila v dedinskom prostredí v dvoch obciach – Polichno a Ábelová, preto dobre poznala život na vidieku i dedinských ľudí.
Za stav, v ktorom sa rodina Ťapákovcov nachádza, nie je zodpovedná len doba a svet, v ktorom žijú, ale do značnej miery sa do tohto životného prostredia dostali sami – sú nevzdelaní, fidélni, konzervatívni – príliš pohodlní vzdať sa tradícií; nerobotní a darební.
Ťapákovci sa pridržiavajú starých zvykov, doba síce pokročila, no oni žijú a hospodária podľa starých tradícií, presne tak, ako ich predkovia v období feudalizmu. Odjakživa sa v ich rodine začínajú práce v piatok, a preto nemôžu odísť na orbu v stredu. Žijú v špine, v neporiadku, nestarajú sa o svoje zdravie a hygienu.
Názov diela zľudovel a stal sa symbolom lenivosti, zaostalosti, konzervativizmu a neochoty čokoľvek zmeniť. V hovorovej reči sa používajú výrazy: to je taký ťapák (nešikovný človek), žijú ako Ťapákovci (zaostalým spôsobom, o nič sa nestarajú). Z týchto slovných spojení sa stali frazeologizmy.
V diele je zobrazený rozpad tradičnej feudálnej rodiny patriarchálneho typu, v ktorej je vedúcou osobou otec alebo najstarší brat. S príchodom nového ekonomického systému – kapitalizmu – je dôležité prispôsobenie sa novému spôsobu myslenia a novej životnej politike. Timrava vniesla do slovenskej literatúry netradičný prvok – osobou, ktorá sa chce vzdať ustáleného spôsobu života a opustiť tradície a zvyky, ktorými sa riadili predchádzajúce generácie slovenských roľníkov, je žena – Iľa.
Jazyk novely sa vyznačuje pestrým využitím syntaktických konštrukcií – veľmi šikovne pracuje s polovetnými konštrukciami a modifikáciami vetnej skladby (vsuvky, pripojené vetné členy, apoziopézy…).
Lexika diela je veľmi pestrá, autorka využíva ľudový jazyk, expresívne výrazy, archaizmy i historizmy.
Svoje majstrovstvo predviedla v charakterizovaní postavy jedným slovom: Anča-zmija, Iľa-kráľovná. (Rovnakú charakteristiku využil aj J. Cíger Hronský vo svojom diele Jozef Mak).
Charakteristickým znakom autorkinho individuálneho štýlu je nevlastná priama reč – vnútorný monológ postavy. Vyzerá navonok ako reč postavy, no reprodukuje ju rozprávač a je zahrnutá do pásma rozprávača. Prostredníctvom nevlastnej priamej reči zachytáva predovšetkým Ančin vnútorný svet.
Kompozícia
Novela sa skladá z piatich kapitol – sú bez názvu a bez číslovania.
Všetky kapitoly (okrem štvrtej, ktorá sa začína in medias res) sa začínajú opisom situácie.
Sú zakončené priamou rečou postavy alebo vnútorným monológom postavy (kapitoly 1.; 3.; 5. – Anča; 2. – Iľa; 4. – Jano Fúzakovie).
Postavy
Ťapákovci
Rodičia: mŕtvi.
Otec zomrel dávno, matka zomrela minulú zimu.
Deti:
Paľo – najstarší ženatý brat (žartovník), chlapi pristali, aby on bol gazdom po otcovej smrti. Iľa od Jablonckov – Paľova žena.
Druhý ženatý brat. Hagarcovka – jeho žena.
Tretí ženatý brat, Ďuro, mal prezývku Čakaj. Zuza – jeho žena, najmladšia, lenivá, nízkej postavy.
Mišo – najmladší brat, ešte mládenec. Miluje Katu, no rodina nechce odobriť tento vzťah. Má pred sebou vojenčinu.
Sestra Anča – nevydatá, chorá, tajne ľúbi Jana Fuzákovie.
Hlavné postavy
Iľa-kráľovná
Kráľovná – hrdá, myslí si, že jej náleží veslo, i drží ho v ruke, rozkazuje, no ostatné ženy s tým nie sú spokojné).
Žena najstaršieho brata Paľa, je najmodernejšia, najčistotnejšia a najvzdelanejšia v rodine – absolvovala trojmesačný kurz pre pôrodné asistentky. Je hrdá a rozkazuje. Nepáči sa jej lenivosť a nedvižnosť Ťapákovcov. Chce zrútiť staré zaužívané obyčaje tejto rodiny.
Kritizuje Ťapákovcov za ich zdravotné a hygienické návyky. Je čistotnejšia ako oni. Nepáči sa jej, že žijú v izbe, kde je dusivá spara a všetci sú upotení.
Je pracovitá, odhodlaná a vytrvalá, odchádza z domu, aby dosiahla to, po čom túži – oddelila sa so svojím mužom od Ťapákovcov. Odíde od muža, najprv býva v dome pána rechtora, neskôr v dome svojich rodičov. Na pohľad je to hrdá, sebavedomá žena, no má rada svojho muža. Čaká, že si po ňu príde a keď neprichádza, obáva sa, že ho stratí. Svoje obavy sa však snaží skryť.
V dôsledku neústupčivej povahy nakoniec dosiahne to, po čom túži. Spolu s Paľom sa oddelia a bývajú vo vlastnom. Paľo sa zmenil, je aktívnejší a pracovitejší.
Anča-zmija
Zmija – uštipačná a zlostná, bratovi Mišovi sa zdá ako zlá zmija, ktorá sama nemá radosti zo života, a preto nedopraje ani inému; nevie chodiť, preto sa plazí na dlaniach a kolenách).
Jediná sestra Ťapákovcov. Má síce krásnu tvár, ale nohy si vystrieť nemôže. Lámka jej pokazilo telo. Nechodí, len na dlaniach a kolenách. Je síce mrzáčkou, no nemusia ju živiť bratia. Vie krásne vyšívať, a tým si dokáže zarobiť na seba. Vyšíva dlho do noci pri malej lampičke. Veľkú lampu, do ktorej dáva gazda olej, vyhasila, aby jej nevesty, predovšetkým Iľa, nevyčítali, že zarába pri ich svetle.
Ochorela, keď mala desať rokov. Rodičia s ňou darmo chodili po doktoroch, nevedeli jej pomôcť. Otec Jana Fuzákovie posmešne radil jej materi, aby ju pribili na dosku, že ostane rovná.
Je platonicky zaľúbená do Jana Fuzákovie, ktorý si vzal Maru. Špatnú a vyschnutú ženu, ktorú Anča nenávidela. Tají svoju lásku a v tichosti trpí. Vie, že ju nebude nikdy nikto milovať, a keby sa aj bol našiel taký, hanbil by sa to prejaviť. Jej život je len „bodľač a tŕnie“. Ona šije svadobné čepce, ona, ktorá nikdy nebude nevestou. „A tu ešte má šiť i tejto“ – Mare, žene Jana Fuzákovie.
Stará sa do každého. Stará sa aj do brata Miša. Ten by si rád zobral dievča – Katu, slúžku u židov. Anča tomu však bráni, pretože ju považuje za „rozvírenicu“. Najväčšmi ju však dráždi Iľa – zdravá, vzdelaná, sebavedomá – je taká, akou Anča nikdy nebude.
Je spokojná s tým, ako jej rodina žije. Vyhovuje jej to. Žili tak aj predošlé generácie. Dokonca ich žilo v jednom dome viac ako dvadsať. (Poznámka. Anča nevysloví to, čo môže čitateľ vytušiť – situácia jej vyhovuje, pretože má obavu, kde a s kým by žila, keby sa každý brat osamostatnil.).
Anča je rozpaprčená na celý svet, hnevá sa na každého, oči jej horia. Trpí, závidí, zúri. Zničili jej zdravie i mladosť, omína ju smútok. V mysli sa jej rodia negatívne myšlienky: „Bodaj som bola umrela vtedy, bodaj by bola radšej …!“ „Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie …!“
Poznámka. Anča je typickou poviedkovou postavou – postava je sformovaná, v priebehu deja sa nevyvíja, zostáva nezmenená. Je rovnaká na začiatku i na konci diela.
Dej
Nastala jar, zem sa ohrieva, príroda sa prebúdza k životu. Okolie sa hýbe k činu, iba Ťapákovci postávajú na dvore a vyhutujú, či ísť na orbu, alebo nie. Role síce netrpezlivo čakajú na pluh, ale je streda. U Ťapákovcov sa práce odjakživa začínali v piatok.
V tejto rodine je národa veľa – žijú šestnásti v jednom dome. Nečinný život vyhovuje všetkým okrem Ili – správa sa, akoby mala panské korene, s ničím nie je spokojná (podľa Ťapákovcov), kritizuje bratov za ničnerobenie a neporiadok. Nepáči sa jej studňa bez zrubu – obáva sa, že do nej spadne. „Nezmoč sa, kráľovná!“ Tak zneli slová Paľa, jej muža, ktorý sa jej mal zastať, no vážne slová obrátil na žart. K Paľovým rečiam sa pridala Anča – povedala jej, že ak sa jej nepáči, má ísť tam, kde jej bude po vôli. Po týchto slovných výmenách sa medzi Iľou a Ančou strhne hádka, chlapi čušia, akoby ich ani nepočuli. Iľa kritizuje prostredie, v ktorom žijú – v tmavej, zdusenej jame.
Do izby vstupuje Jano Fuzákovie(Anča bola doňho zamilovaná), prišiel požiadať bratov, aby mu najmladší Mišo išiel pomôcť klčovať pole. Bratia sľúbili Miša a Jano sa pobral domov. Po jeho odchode Iľa pohrozila Paľovi, že odmieta žiť v takomto prostredí – buď postaví dom ešte toto leto, alebo ona odíde. Paľo však pristupoval ku všetkému žartovne, opäť raz viac mlčal, ako hovoril.
V dome zavládlo ticho, Anča v kúte smúti nad svojím nešťastným životom. Mysľou je pri Janovi a vzdychá:
„Bodaj som bola umrela vtedy, bodaj by bola radšej… !“
Zvečerilo sa, jedlo je zjedené, stôl neobriadený, umastený, plný špinavého riadu, každý je rozvalený tam, kde sa mu dostalo miesta – typický večerný obraz tejto rodiny.
Bratia sa zhovárajú o Ardieli – Paľo sa tam chystá na ovce spolu s ostatnými gazdami. Mišo je duchom neprítomný, premýšľa nad Katou, slúžkou u židov, ktorá sa mu páči. Najväčšmi tejto láske bráni Anča-zmija, nechce do domu pustiť takú „rozvírenicu“. Dúfa, že Mišo na ňu zabudne počas vojenčiny.
Prichádza Mara, žena Jana Fuzákovie, Ančina sokyňa v láske. Prišla po čepiec, ktorý doniesla pred dvomi dňami na vyšitie. Anča musela krotiť jed, pozerajúc na ňu. Nenávidela ju a navyše jej musela šiť čepiec. Po čase prišiel po ňu Jano a odišli. Vyprevádzala ich Zuza, ktorá sa vrátila s veľkou novinou.
Zuza, vrútiac sa so smiechom dnu, im oznamuje, čo sa dozvedela – Iľa sa zjednala do služby v škole. V dome nastal smiech a radosť, že sa zbavia kazára v dome. Iba Paľo a mrzáčka sa nesmejú. Paľo nepočúva babské reči. Anča skríkne na brata. Hnevá ju, akú hanbu spôsobila Iľa. Celá dedina o tom bude hovoriť.
V pozadí ženského smiechu prichádza Iľa s víťazstvom v očiach. Nikto na jej slová nereaguje, najväčšmi ju rozpáli to, že najľahostajnejší je Paľo. On však rýchlo pochopí, ako mu chýba žena, keď mu nebude mať kto prať – upokojovala sa Iľa.
Zatiaľ čo Paľo odišiel do Ardieľa na ovce, Iľa splnila to, čím sa vyhrážala – odišla z domu Ťapákovcov a išla slúžiť do domu pána rechtora. Tvári sa veľmi hrdo, sebavedomo, nahlas sa smeje, aby ju bolo počuť až k Ťapákovcom. Anču, pozorujúc jej správanie, dusí od zlosti a vyčkáva, kedy príde Paľo, aby si narobil poriadky so ženou.
Prešli už tri týždne, no Paľa nikde. Iľa čaká na jeho návrat, chodí ho vyzerať pred dom. U pána učiteľa sa cíti dobre, má síce veľa roboty a nemá žiadnu slobodnú hodinu, no s nikým sa nemusí škriepiť a nikto na ňu nehundre.
Je robotná, práce sa nebojí, no nie je zvyknutá slúžiť. Nemôže robiť to, čo chce, ale čo iní chcú. Chodí a vystáva pred bránou, aby Paľo videl, keď sa bude vracať do dediny, aká je spokojná a veselá.
Konečne prichádza kŕdeľ oviec, kde je aj Paľo účastný. Zbadá ju, no vôbec sa o ňu nezaujíma, a preto Iľa vyhlási, že nie je viac jeho ženou. Paľo príde domov a pýta si čisté oblečenie. Anča mu odpovedá, že mu ho nemá kto dať, pretože jeho žena odišla slúžiť k pánom – taká hanba, sú na posmech celej dedine. Usiluje sa o to, aby Paľo zakročil a urobil so ženou poriadok. Sú tam prítomné i ostatné domáce, všetky hľadia naňho a čakajú, čo spraví. Všetky Ančine slová sú však márne, Paľo sa umyje a odíde k susedom, aby si podelili ovce. Po príchode ho vítajú Ančine slová. Paľo jej neodpovie a zaspí.
Anča prestáva myslieť na Iľu. V myšlienkach žiali nad svojím životom. Jej milý je inej mužom a ona je kalikou – mrzáčkou. Spytuje sa, prečo práve ju pánboh tak veľmi potrestal.
Iľa netrpezlivo vyčkáva svojho muža. Náročky zabudla zamknúť dvercia, aby Paľo stade prišiel. Čaká, čaká, no Paľo neprichádza. Neukazuje však smútok, práve naopak, je vysmiata.
Iľa smúti a Anča sa jeduje. S horiacou tvárou nabáda Paľa, aby išiel narobiť poriadky so ženou. Sestra mu prezradí, čo vyhlásila Iľa – vraj nie je viac Paľovou ženou. Tieto slová už nahnevajú aj najstaršieho Ťapáka.
Anča nevie, čo si počať od hnevu, všetko ju tak katuje. Jej srdce je v rozbroji s celým svetom i so sebou. Musí počúvať Iline chachoty a nedočká sa toho, aby Paľo vstal a zobral sa po ženu. Tak veľmi ľúbi toho Jana Fuzákovie, žiali nad nešťastnou láskou.
Od zlosti jej až vyschne v hrdle. Požiada Miša, aby jej podal vodu, no ten jej odvetí: „Bodaj by si sa s ňou zadusila,“ a odíde do stajne. Anča sa mu javí ako zlá zmija, ktorá nemá radosť zo života, a preto nedopraje ani inému.
Doplaziac sa na rukách a nohách k dverám stajne, vysvetľuje bratovi, prečo nesúhlasí s tým, aby si vzal Katu za ženu. Mišo ju pošle preč a nazve ju zmijou. Zastaví sa jej dych a zbledne – každý ju považuje za nepriateľa a zmiju.
Prichádza Jano Fuzákovie. Chce ju odniesť do chyže, no ona sa bráni, hoci túži privinúť sa k jeho prsiam a umrieť tam.
Jano oznamuje Paľovi, že okolo školskej záhrady sa poneviera Ďuro Ovodovie – muž, ktorý kedysi prejavil záujem o Iľu. Táto informácia rozohnila aj flegmatického Paľa Ťapáka.
Dvercia školy ostali „náhodou“ otvorené aj dnes. Prichádza Paľo, Iľa sa tvári, že spí. Muž jej prikazuje, aby sa brala domov. Sľúbi jej, že sa oddelia od Ťapákovcov, no ona mu neverí. Nenechá sa prehovoriť a Paľo to vzdá. Je urazená, hnevá sa, že nevynaložil dostatočné úsilie, aby s ním odišla domov.
Príde jej predvolanie k notárovi. Na úrade sa dozvie, že nemôže i slúžiť, i byť babicou v dedine. Iľa je celá natešená, plná radosti. Konečne sa dostane z domu pána rechtora a nik jej nebude rozkazovať. Ostala v škole, kým si za ňu nenašli náhradu, a potom odišla bývať k rodičom.
Po týždni prišiel Paľo. Oddelil sa od bratov a presťahoval sa k nej. Na jeseň postavil dom, zafarbený na žlto, aký ešte v dedine nebol.
Iľa-kráľovná je plná šťastia a rodina Ťapákovcov je spokojná tiež – žijú štrnásti, dusiac sa v jednej izba, no nikoho nič neomína a nik nepanuje. Všetkým je dobre a po vôli. A predsa mrzáčka, keď sa večer zotmie a ostane sama, s plačom pozerá do obloka, kde vidí dom Jana Fuzákovie, a v duchu smúti: „Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie…!“
Zoznam použitých zdrojov
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry – výber B. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2017. ISBN 978-80-8133-061-2.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra pre stredné školy 2. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-772-3.
- Timrava, B.S. Ťapákovci. In: Hrdinovia. Bratislava: Smena 1956.
- https://www.youtube.com/
Kategória: Rozbory diel | Štandardizované diela