Dielo: Maco Mlieč (rok vydania 1903)
Autor: Jozef Gregor Tajovský (vlastným menom Jozef Alojz Gregor, 1874 – 1940)
Narodil sa v Tajove pri Banskej Bystrici, pochádzal z remeselníckej rodiny. Meno Tajovský si dal podľa svojho rodiska. Bol najstarší z desiatich detí, vyrastal u starého otca, ktorému neskôr venoval časť svojej tvorby. Študoval na učiteľskom ústave, neskôr na obchodnej akadémii v Prahe, kde potom pracoval ako bankový úradník. Neskôr pracoval ako administratívny pracovník v Martine a Bratislave.
Z tvorby: Maco Mlieč; Apoliena; Mamka Pôstková; Statky-zmätky; Ženská zákon
Zaradenie: slovenský realizmus
Útvar: kriticko-realistická poviedka
Charakteristika a štruktúra diela
Dielo Maco Mlieč je monografická, sociálne ladená poviedka o pracovitom, poctivom, oddanom človeku. Autor ho ľutuje, poukazuje na jeho utrpenie a biedu. Kritizuje zdieranie a zneužívanie skromného a usilovného človeka, nevšímavosť okolia a nezáujem ľudí o slabšiu alebo nejakým spôsobom znevýhodnenú či postihnutú osobu.
Poviedka sa nevyznačuje veľkým napätím, osud postavy je predvídateľný a tušíme ho už od začiatku príbehu. Autor však predviedol svoje majstrovstvo brilantným opisom postavy Maca Mlieča, pri ktorom využíval i nepriamu charakteristiku. V opise sa objavujú expresívne jazykové prostriedky a hyperbolické výrazy, čím opis nadobúda až karikatúrny charakter:
„Čela ani skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička…“
„Vlasy ako ježa a hrdzavé voľáke, uší skoro nič…“
„Oči zaliate, vlasy ako stará riečica, ruky od blata a hoja všetky dopadané… “
Autor využíval aj ľudový jazyk s dialektizmami, napr. dohán (tabak), švíbalky (zápalky), fruštik (raňajky). Opis postavy je detailný, no o prostredí, v ktorom Maco žije, sa nedozvedáme takmer nič.
Osobu Maca zobrazil prostredníctvom kontrastu – bol skromný, pokorný, ochotný, mimoriadne pracovitý, ale mal odpudzujúci zovňajšok, nestaral sa o seba a zapáchal.
Kompozícia
Poviedka má síce krátky a jednoduchý príbeh, no zložitú stavbu. Kompozične sa rozdeľuje na tri časti:
V úvode sa rozprávač (1. os. sg.) stretáva s Macom Mliečom; následne vysvetľuje, prečo sa rozpovedal o tomto stretnutí; napokon prerozpráva život hlavného hrdinu od čias, keď začal pracovať u gazdu.
Originálnym a zároveň ozvláštňujúcim prvkom Tajovského je, že ako autor vstupuje do deja a priamo, nesprostredkovane sa stretáva s postavou. Priblíži nám Macovu životnú cestu. Prerozprávaná biografia obsahuje retrospektívne pohľady (Macov život pred stretnutím) a je prerývaná opismi postavy a jej charakteristikou.
Postavy
Maco Mlieč
Plecnatý, mocný, pracovitý človek, no trocha nasprostastý a hluchý. Už štyridsať rokov mu nikto nepovedal Maco, pre každého bol Mliečnikom (hlinený hrniec na mlieko) – „už neviem, či preto, že bol krátky, široký, hrdla nič – ako by ho z pňa odťal.“
Od osemnástich rokov pracuje u gazdu. Kým boli jeho rodičia na žive, tak mu gazda platil, ale po ich smrti pracuje iba za stravu, pálenku, tabak a kúsky odevu.
Bol veľmi zanedbaný, špinavý, vôbec sa nestaral o svoj vzhľad. Nemal ani vlastnú izbu, spával v maštali so zvieratami. Služobníctvo s ním nechcelo jedávať v jednej miestnosti, pretože tam smradil.
Bol veľmi pracovitý, poctivo si plnil svoje povinnosti a často spravil i navyše. Gazda ho neplatil, ale jemu to nevadilo, bol spokojný so svojím životom. Nemyslí si, že ho gazda zdiera, práve naopak, má pocit, že s ním má veľa starostí a výdavkov.
K slabšiemu človeku sa dedinčania nesprávali ako k seberovnému – vysmievali sa mu, gazda si z neho robil žarty, paholci ho ostrihali tak, aby bol všetkým na posmech.
Hoci to nemal vôbec jednoduché, nikdy sa nesťažoval. Vo všetkom videl niečo dobré. Keď sa zranil, povedal si, že druhí dopadli ešte horšie. Nikomu nepovedal o svojich problémoch, ani keď mu bolo najhoršie. V tichosti trpel.
Keď cítil, že smrť je už za dverami, išiel za gazdom, aby sa porátali. Opýtal sa gazdu, či mu nie je niečo dlžen, i keď by to malo byť naopak. Celý život žil mimo ostatných, a tak mal jediné prianie – aby mu gazda vystrojil poriadny pohreb a aby ho pochoval na cintoríne, a nie za plot, kde boli pochovávaní tuláci.
Maco v noci zomrel a jeho prosba bola vyslyšaná – gazda mu vystrojil krásny pohreb.
Gazda
Mal aspoň šesťdesiat rokov. Bol bohatý, doprial si, nič nerobil a peši nevyšiel ani do poľa. Maco nebol ako ostatný – mal slabšie rozumové schopnosti, a preto sa k nemu gazda nikdy nesprával ako k dospelému. Neplatil Macovi, celý život ho zdieral. Avšak Macova dobrota a skromnosť nakoniec dokázala pohnúť aj s takým starým skupáňom a v závere, keď mu Maco pobozkal ruku, aby prejavil vďaku, ozvalo sa v ňom svedomie. Nemohol však už nič urobiť – Maca našli na druhý deň mŕtveho.
Dej
Rozprávač sa stretáva s Macom a vedie s ním rozhovor o jeho živote. Pýta sa ho, ako dlho pracuje u gazdu, koľko má rokov, akú má plácu – „A len tak, čo potrebujem: na dohán, švíbalky a…“ Maco si neuvedomuje, akú hodnotu majú peniaze. Nemá ženu ani deti, gazda mu navyše sľúbil, že sa oňho postará, aj keď už nebude vládať pracovať. Myslí si teda, že peniaze nepotrebuje. Rozprávač mu poradí, aby si porátal, koľko by mal peňazí, keby ho gazda za tie dlhé roky služby riadne platil – mohol by si len tak žiť, nemusel by ani kravy pásť. Maco nechcel rátať a naďalej sa zastával gazdu, že ho choval, odieval, kupoval mu tabak a pálenku. Bol celkom spokojný so službou a plácou.
Maco prišiel k majetnému sedliakovi ako osemnásťročný. Bol mocný, pracovitý, „robotný ako koník“. Kým žili jeho rodičia, bolo o Maca postarané – odievali ho, dávali mu na dohán… Gazda v tom čase dával jeho matke aj pár zlatých. Rodičia mu však pomreli a po ich smrti ho gazda prestal vyplácať. Maco však slúžil ďalej. U gazdu sa najedol, dali mu pálenky, kúpili súkna na šaty i na tabak sa vždy našlo. A takto šiel rok za rokom.
Začas sa o seba staral, držal sa ako mládenec, chcel sa aj oženiť, no o takého nasprostastého a nahluchlého ošklivca nemala záujem žiadna dievka. Prešlo mu tridsať rokov a zanedbával sa čím ďalej, tým viac. Prestal sa umývať, holiť i česať.
Žije sám u gazdu, spáva v maštali pri koňoch a vykonáva všetky možné práce. Oral, zvážal, vozil gazdu s gazdinou. Roboty bolo vyše hlavy, sotva jednu činnosť bol dokončil, už mu gazda vydal nové rozkazy aj na tri dni.
Kone mal rád, vedel ich skvele opatriť. Keď mu kone ostareli, kúpil mu gazda druhé. Jedného dňa sa hnal po gazdu do mesta. Mladé, nevycvičené kone sa mu splašili, vozík sa prevrátil a Maco si zlomil nohu.
Gazda vedel, že by bola škoda prísť o takého robotníka, a tak ho dal do nemocnice, aby sa mu zranenie poriadne zahojilo. Noha však ostala krivá, vláčil ju za sebou a stále ho pichalo v kolene. Už nebol taký ako predtým.
Gazda sa však nevzdával robotného pracovníka, vždy mu našiel nejakú prácu. Keď nebol súci ku koňom, poslali ho k volom, keď nevládal voly opatriť, gazda ho dal ku kravám.
V jeseni začal Maco polihovať. Bola mu zima, mal problémy s dýchaním, v nohe ho pichalo, no on sa nikomu nesťažoval. Nikdy. Gazda mu smiechom pripomenul, že už je pred smrťou, no viac sa nezaujímal o jeho stav. Poradili mu rôzne liečivé metódy, ale nezabrali, a preto nechal lieky tak. Prišli Vianoce a už nevládal ani okolo statku. Keď paholci videli, čo je s ním, zľutovali sa a urobili práce miesto neho.
Maco vravel sám sebe, že už ďaleko v živote nezájde. Bojí sa, že zomrie a nestihne sa s gazdom porátať. Porátanie však chápal naopak, nie tak, ako ho rozprávač navádzal – gazda sa oňho stará, i keď už nevládze pracovať, preto ide za gazdom zistiť, či mu nie je dlžen. Gazda mu odvetí, že to on ho musí ešte vyplatiť a urobí vyúčtovanie – samozrejme, iba za jeden rok. Maco odmietne prijať peniaze od gazdu. Záleží mu len na tom, aby mu gazda vystrojil poriadny pohreb. Prosí, aby ho pochovali, ako sa patrí, „nie ako koťuhu, dakde pod plot. Veď kým som vládal, robil som ako druhí…“
Maco poďakoval gazdovi i gazdinej, že ho chovali, šatili a všetko ostatné. „Maca našli ráno studeného v telienci.“ Gazda mu vystrojil krásny pohreb. Nechýbal kňaz ani odobierka a na truhle naposledy bolo napísané Macovo meno i to, kedy sa narodil a zomrel. Gazdu pochválila celá obec za tento pohreb, iba sluhovia si povrávali: „Však ho mal za čo pochovať…“
Zdroje
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry – výber B. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2017. ISBN 978-80-8133-061-2.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra pre stredné školy 2. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-772-3.
Kategórie: Rozbory diel | Štandardizované diela
