Jozef Mak – Jozef Cíger-Hronský

Dielo: Jozef Mak (rok vydania 1933)
Autor: Jozef Cíger-Hronský (1896 – 1960)

Narodil sa vo Zvolene, do školy chodil v Krupine, absolvoval učiteľský ústav v Leviciach, aktívne sa zúčastnil na prvej svetovej vojne. Po návrate z frontu pôsobil ako učiteľ a neskôr sa stal tajomníkom a správcom Matice slovenskej.

Po skončení druhej svetovej vojny emigroval z obavy pred politickou perzekúciou do zahraničia. Cez Rakúsko a Taliansko sa dostal až do Argentíny, kde sa venoval literárnej tvorbe len sporadicky. Po páde režimu v roku 1989 bol občiansky, politicky i umelecky rehabilitovaný. Jeho telesné pozostatky boli prevezené do Martina a sú uložené na Národnom cintoríne.

Písal prózu pre deti a dospelých. Pomenovali po ňom námestie v Martine i v Prievidzi.
Z tvorby: romány Chlieb, Andreas Búr Majster, Pisár Gráč, Svet na Trasovisku; zbierka noviel Sedem sŕdc; humoristicko-zvieracie rozprávky pre deti Smelý Zajko, Budkáčik a Dubkáčik, Tri múdre kozliatka.

Zaradenie: expresionizmus
Útvar: sociálno-psychologický román

Charakteristika diela

Dielo Jozef Mak predstavuje fatalistický román s prejavmi expresionizmu, ktorý sa stal vrcholným dielom slovenskej medzivojnovej literatúry. Zobrazuje príbeh o obyčajnom človeku z prostredia dediny. Vyznačuje sa silným sociálnym akcentom.

Dej románu časovo spadá do konca 19. a začiatku 20. storočia, keď bol svet komplikované miesto a slovenský národ sa nachádzal v neľahkej situácii. Musel čeliť biede, hospodárskej kríze, bezpráviu či dôsledkom maďarizačnej politiky.

Presne to bol však svet, v ktorom mal šancu prežiť len človek-milión (Jozef Mak) – drobný, húževnatý človek, ktorý sa vyrovná so všetkým, čo príde. Človek, ktorý svoj mimoriadne náročný, až tragický osud, nevedomky, bezprostredne prijíma a po každej náročnej skúške, ktorú mu život pripraví, sa otrasie a pokračuje ďalej.

To, čo sa deje vo svete, je však nepodstatné. Dôležité je, čo sa deje vo vnútri postavy – ako to postava pociťuje. Ide o jeden z hlavných znakov expresionizmu. Prejavy tohto umeleckého smeru sú prítomné v celom diele, napr. lyrizácia prózy, kontrastné postavy, eruptívne/impulzívne povahy (postavy konajú pudovo, nekontrolovane), expresionistický pocit hrôzy a zhnusenia, ktorý postavy pociťujú, napätá atmosféra, výrazné časti diela (napr. Marušino opíjanie sa, vábenie Jozefa, smrť pri vyváraní bielizne).

V diele sa objavujú prvky, ktoré vytvárajú silný dojem fatality – osudovej predurčenosti. Spočíva v tom, že Jozef Mak má ťažký osud vopred určený – narodí sa ako nemanželský syn (zrodený len zo „živočíšnej lásky“) do sveta, kde ho nik nečakal. Odsúdila ho dedina, brat ho nenávidel, ostala mu len láska jeho matky, ktorá však pociťovala aj zahanbenie a strach, bála sa o dieťa i o seba.

Nemanželskému synovi sa len ťažko hľadala krstná mať. Keď sa však našla (Hana Meľošová), nedodržala všetky zvyky, ktoré sa v dedine po narodení dieťaťa vykonávali, a preto nebude môcť žiť šťastný život.

Jeho osud plný útrap sa naozaj napĺňa – nič, čoho sa Jozef Mak chytí, sa neskončí šťastne. Príbeh človeka, ktorý postupne o všetko prichádza, no napriek tomu sa nedá zlomiť a pokračuje ďalej (je naplnený vnútornou silou – heroizmom), je dielom, ktoré dokáže osloviť aj dnešného čitateľa. Autorovi prinieslo veľké literárne uznanie nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Štruktúra a forma

Dielo sa svojou jedinečnou formou zaradilo medzi najlepšie slovenské romány. Zdôrazniť treba predovšetkým nezvyklý a unikátny spôsob, akým Hronský pracuje s pásmom reči postáv a pásmom reči rozprávača.

Autor v diele vystupuje ako vševidiaci a všadeprítomný rozprávač, ktorý vstupuje do deja, hovorí za postavy, pretože veľakrát nedokážu medzi sebou komunikovať, domýšľa, čo chceli povedať, čo by bolo vhodné, aby povedali, radí im, čo majú robiť.

Prihovára sa hlavnej postave, zhovára sa s ňou a oslovuje ju celým menom – Jozef Mak. Tým, že osobu, ktorá je stelesnením toho najobyčajnejšieho, najjednoduchšieho človeka, akých je na svete milión (mak), oslovuje celým menom – prihovára sa jej ako k majestátu –, sa autor snaží čitateľovi naznačiť, že nejde len o človeka z mäsa a kostí, ale o symbol.

Meno Jozef Mak je symbolom človeka, vďaka ktorému slovenský národ prežil. Symbolizuje jednoduchého slovenského človeka, ktorý prijíma beh dejín tak, ako prichádza. Nezaoberá sa celonárodnými či celosvetovými otázkami. Uvedomuje si, že v tomto prípade ide o márny boj, ktorý nemožno vyhrať, a preto žije ďalej svoj poctivý život, hoci je mimoriadne náročný.

Prihováranie sa Jozefovi Makovi celým menom predstavuje kontrast, ktorý v tomto prípade prechádza až do paradoxu. Ide o kompozičný prvok, s ktorým autor pracuje v celom diele (napr. Jozef čakal, že ho väčší brat zbije, no to sa nestalo, a preto ho Jozef prestal milovať).

J. C. Hronský (rovnako ako B. S. Timrava vo svojom diele Ťapákovci) charakterizuje postavu prostredníctvom jedného slova za spojovníkom (človek-milión, obor-brat, Jula-tieň). V tomto diele však autor rozšíril túto charakteristiku aj na veci, napr. dom-kasáreň, húsatá-oneskorky, hosť-zlodej, závoj-inovať.

Dielo je charakteristické kultivovaným ľudovým jazykom, ktorý je veľmi expresívny. Autorovi sa výrazne podarí zachytiť niektoré javy, napr. nežnosť, zlosť či opitosť.

Postavy málo rozprávajú alebo hovoria nepodstatné veci, často nedopovedia vetu, odmlčia sa. Veľakrát nedokážu medzi sebou komunikovať, a preto za nich hovorí rozprávač alebo sa ozýva vnútorná reč postáv, ktoré v deji mlčia.

V románe je množstvo lyrických pasáží. Autor je jedným z prvých slovenských spisovateľov, ktorý začal v próze používať umelecké prostriedky lyriky (lyrizuje prózu). Využíva epitetá, personifikácie, metafory, prirovnania, pleonazmus (hromadí synonymá), oslovuje čitateľa, hyperbolizuje (zveličuje).

Kompozícia

Dielo sa skladá zo 75 kapitol označených číslom. Na ich začiatku sa často objavujú lyrické pasáže, ktorými autor opisuje prírodnú scenériu.

Hlavným kompozičným prvkom je kontrast, často prechádzajúci až do paradoxu, s ktorým autor veľmi účinne pracuje. Kontrastné sú hlavné postavy (Jozef má protipól v Janovi; Maruša a Jula sú kontrastné vo svojom vývine, v tom, ako sa menia; pozri postavy).

Kontrast však nenájdeme len pri postavách, ale aj v citoch a činoch (napr. matka miluje Jozefa, no zároveň pociťuje hanbu a strach, pretože je nemanželské dieťa; Jozef úmorne pracuje, aby dokončil svoj vysnívaný domec, neskôr sa doň nasťahuje Jano, ktorý mú v ňom dovolí bývať, no a nakoniec zistí, že nie je ani len majiteľom toho domu).

Ozvláštnením diela je motív príchodu inovate v 63. a 75. kapitole. Autor prirovnáva inovať k nevestinmu závoju, ktorý utkala sama príroda. Na konci však, keď inovať pokryje Julinu tvár, neohlasuje radosť, ale smrť – Jula umiera.

Ďalším výrazným kompozičným prvkom je oneskorené vysvetlenie javu, prípadne oneskorená reakcia postavy na nejakú otázku alebo udalosť. Niektorí teoretici tento Hronského kompozičný znak označujú ako retardáciu. Prostredníctvom nej sa autor snaží navodiť expresionistickú atmosféru plnú napätia.

Okrem hlavnej dejovej línie, v ktorej sledujeme hlavné postavy, sú súčasťou diela aj krátke epizódne, dotvorené línie s ďalšími postavami. Pri niektorých vedľajších postavách sledujeme aj ich vývoj (napr. Cigán Imro, ktorý sa v diele objaví niekoľkokrát, ujde od oviec a stane sa prvým muzikantom), iné sa zasa objavia a potom z ničoho nič zmiznú – nesledujeme ich cestu (napr. liečiteľ Aduš).

Postavy

Jozef Mak

Nemanželský syn vdovy Evy Makovej, ktorý má dopredu určený veľmi ťažký osud. Nič, čo v živote začne robiť, sa neskončí šťastne. On však nemá taký pocit. Myslí si, že mnohí sú na tom aj oveľa horšie (napr. niektorí drevorubači nemali ani domov).

Pred matkou a bratom je síce ústupčivý, ale napriek tomu je činorodý, pracovitý, húževnatý a poctivý človek. Pociťuje silný cit, no nie je schopný ho vyjadriť. Biela postava – hosť (Boh) mu podarovala ukrižované ruky, ale ústa k nim nemá hľadať (výrečnosť teda nedostal).

Zažije množstvo utrpenia, ale je to človek-milión – ten, ktorý vydrží všetko. Niektoré pramene označujú Jozefa Maka za pasívnu postavu. Nie je to pravda, pretože Jozef vždy koná. Vždy koná, aj keď podľa svojej povahy, no niekedy príde s činom, ktorým prekvapí celú dedinu (napr. vezme si Julu za ženu bez nároku na truhlicu a veno).

Spočiatku nevedel, čo všetko v Jule získal. Keď si to však uvedomil, bolo už neskoro.

Jano Mak

Jano je Jozefov protipól. Manželský syn, ktorý má veľmi prudkú a ťažko ovládateľnú povahu. Jeho správanie sa mení v závislosti od toho, či je s rodinou alebo s chlapmi. Zatiaľ čo Jozef je pracovitý a činorodý, Jano hľadá jednoduchšie cesty, ako žiť život (láka chlapov do pochybnej práce v Amerike, neskôr chodí po svete ako Adušov nástupca). Jozef je poctivý, no Jano nie (predá polovicu domu, ktorý postavil Jozef; opustí ženu i dieťa). V niektorých častiach diela úplne mizne a potom sa opäť vráti, prípadne sa objaví len na chvíľku. Kým je však preč, nič o ňom nevieme.

Maruša

Maruša je najexpresionistickejšia postava v diele, prekoná drastickú zmenu.

Na začiatku diela je to krásne, starostlivé dievča, pekné tvárou i dušou. Mocná, hrdá dievka, ktorá sa dokáže postarať o celé gazdovstvo i o otca. Zažije s Jozefom krásnu, nežnú lásku.

Po Jozefovom odchode na vojenčinu sa však všetko zmení. Choroba, alkohol a manželstvo s Janom Makom, ku ktorému necíti žiadnu náklonnosť, ju zmenia na nepoznanie. Stane sa z nej nevľúdna žena s nepeknou rapavou tvárou. Jej duša sa však skazí ešte viac – je akoby bez duše, nedokáže prejaviť žiaden cit, je nevšímavá dokonca aj k vlastnému dieťaťu, opíja sa, sľúbi Julu Hiriačkovi a láka Jozefa, hoci si uvedomuje, že je ženatý.

Umiera drastickou smrťou, keď sa opitá utopí v kotle, v ktorom vyvára bielizeň.

Jula

Objavuje sa v diele až v 38. kapitole. Je Marušiným protipólom – taktiež zažije zmenu, no inú ako Maruša.

Nízke, jednoduché dievča nevýraznej tváre, ktoré malo chromú ľavú ruku. Bola prostá, ústupčivá a hoci jej mnohí nadávali do mrzákov, usilovne pracovala a urobila roboty aj za viac ľudí. Ľudia ju vnímali tak, že je na svete len preto, aby jej rozkazovali.

Jozefa má úprimne rada a láska k nemu ju mení – jej tvár opeknieva, nežnie, ale na jej peknej duši, poslušnosti a pokore to nič nemení – tieto vlastnosti jej zostávajú.

Má strach, že Maruša odvábi Jozefa, ale nepovie nič. V tichosti trpí a sleduje Marušino správanie, ktoré ju sužuje. Je síce ústupčivá, no ani jej srdce nedokáže odpustiť všetko. Pocit strachu a nepokoja trvá príliš dlho, a tak postupne chladne, až sa Jozefovi úplne odcudzí.

Na konci diela má však úsmev na tvári, pretože konečne vidí, že Jozef ju má naozaj rád. Jej srdce je však slabé – oslabené od bolesti, od toho, že ju nemal rád. Hoci sa jej chce žiť, jej srdce prestáva biť.

Dej

Noc sa začínala spretrhávať, keď prišiel na svet Jozef Mak v chalupe vdovy po Jánovi Makovi, zatiaľ čo ich manželský syn Jano čakal pod šopou.

V dedine bol taký zvyk, že po narodení dieťaťa krstná matka vyložila do okna misu s krúpami do kúpeľa. U Makov sa narodil chlapec, prešli tri dni, no miska sa v obloku doposiaľ neobjavila. Išlo o nemanželské dieťa, ľudia Makovku vysmievali, že sa prespala, preto sa krstná matka pre jej druhého syna hľadala len veľmi ťažko. Napokon Hana Meľošová zanesie misku a stane sa Makovke kmotrou.

Po návrate sa naľakala pod perinou a zhíkla. Uvedomila si, že nedodržala všetky zvyky, ktoré správny krst vyžadoval. Pomyslela si, že pre jej nedôslednosť nebude mať Jozef Mak v živote šťastie a bude ju kliať, keď dorastie.

Matka bola nútená ťažko pracovať, aby sa postarala o svojich synov. Opatera Jozefa preto pripadla Janovi. Musel sa starať o svojho nechceného brata, ktorého nenávidel. Mlátil ho hlava-nehlava, bil ho celých šesť rokov, no Jozef ho mal napriek tomu rád. Mal ho rád, pretože mu rozprával príbehy o strigách a mátohách.

Keď chlapci podrástli, chodieval Jano do vrchov stínať horu a onedlho bol na nerozoznanie od ostatných drevorubačov. Často chodil zasmolenou päsťou okolo Jožkovej hlavy a obviňoval ho, že ho vyjedá, že: „Žerie z jeho.“ Zato sa Jozef bál jesť a snažil sa prácou zaslúžiť si stravu – kosil do úmoru, hoci ešte nedočiahol ani na ostrie kosy.

V jeden deň sa v dome prihodilo čosi zvláštne. Matka nechala Jožka dlhšie spať, ba dokonca ho nakŕmila veľkým kusom čerstvého posúcha. Potom mu oznámila, že mu chce dojednať službu u baču Augusta Kubandu. Vraj mu tam bude lepšie ako doma.

Jozefovi Makovi sa na holiach naozaj páčilo. Zháňal jalovice, nebol nikomu na obtiaž a uvedomil si, že nepotrebuje on žiaden dom, nech si ho Jano má! Raz v noci bača zobudil Jožka a poslal ho dediny, nad ktorou sa objavila červená žiara. Požiar sa rozrástol, až sa celý dolný koniec dediny obrátil na popol. Zničený bol i Makov dom.

Krstná mater Hana Meľošová vystavila novú chalupu a pojala do nej Makovku a onedlho i Jozefa. Spával v maštali, kde mu bolo dobre. Bolo mu dobre, pretože každé ráno otvárala dvere Maruša Meľošová, ktorá sa mu páčila. Pomáhal jej dojiť, nachovať i napojiť a keď boli veľké mrazy, prikryl ju a zahrial jej oziabajúce nohy na svojom lôžku. Sympatie boli obojstranné, Jozef sa jej páčil. Bol to „parobok ako jedľa“, a preto nejedna Maruši Meľošovej závidela.

Jozef poctivo slúžil, no pláca o tom nenasvedčovala. Kubanda nedodržal podmienky, ktoré boli dohodnuté. „Aj žobrákovi by sa bolo viac ušlo,“ povedal mu Jozef, keď sa v ňom rozpínal vzdor. Preto sa zvrtol a odišiel do dediny.

Kráčajúc po chodníku, našiel konopnisko, kde Maruša vytrhávala steblá. Už nepasie, matke však o tom nepovedal, preto ju požiadal, aby ani ona nikomu nič nepovedala. Dohodli sa, že sa večer stretnú. Prvýkrát sa stretli spolu osamote a rozlúčili sa až na svitaní. V tú noc sa medzi nimi zrodila mladá láska a zaľúbili sa.

Jozef pracuje s drevorubačmi, ktorí ho prezývajú popelúchom. V jeden deň mu skĺzla noha, vletel medzi dve brvná a zranil si členok. V sobotu sa tackajúc vybral spolu s ostatnými do dediny. Jediný, kto mal trpezlivosť s jeho pomalou chôdzou, bol Gregor Biaľoš – muž s pošarpaným lícom, s ktorým sa zoznámil v hore. Vojdúc pred vráta, započul pohrebný spev. V kuchyni mu matka oznámila, že zomrela jeho krstná mať Hana Meľošová.

Mocná myšlienka prišla na um Jozefovi Makovi – postaví si chalupu na mieste, kde predtým stál ich dom. Jano stavať nebude, veď niet po ňom ani chýru, a navyše veril, že ľudia mu pomôžu. Vracajúc sa do koliby, stretol matku. Pýtala sa na Gregora Biaľoša. Vraj, keď bude niečo potrebovať, môže sa naňho obrátiť.

Jozef sa zdôveril Gregorovi Biaľošovi, že sa v zime chystá stavať chalupu a dúfa, že mu ľudia pomôžu. Ľudia mu pomôžu, no Biaľoš mu povedal, že s jeho pomocou nemôže rátať. Jozefa táto odpoveď zamrzela, no rozumel jej. Jozef totiž tušil, že ide o jeho otca, ktorý by takýmto činom priznal pred svojou rodinou otcovstvo.

V jedno ráno, keď sa nedeľa vtiahla do hory, vybral sa Jozef po vodu pod rúbanisko, kde stretol Marušu. Jej nečakaný príchod ho veľmi potešil. Vybrala sa na maliny a priniesla mu košeľu. Maruša sedela pri samom Jozefovi s úsmevom na tvári, zatiaľ čo Jozef rozprával o svojej chalupe. Deň utekal, až sa pomaly zvečerilo.

Ráno zazrel chlapov, ako dovliekli čosi pred kolibu a postavili sa do zhluku. Uvidel, že ide o zakrvaveného Gregora Biaľoša. Vysoký chlap oznámil Jozefovi: „Jožo, dorazilo ti Biaľoša.“ Drevorubač zámenom „ti“ naznačil, že všetci vedeli o jeho otcovstve.

Jozef zašiel za matkou, keď doniesli Gregorovo telo. Matku trochu trhlo, počúvajúc správy o jeho smrti, ale Jozef tomu nevenoval pozornosť a ponáhľal sa do chyže. Namiesto svojej milej Maruše, na ktorú sa tešil, zazrel len Meľoša.

Pozorujúc celú situáciu v dome, si v duchu hovoril: „Niečo musí byť zle, veľmi zle…“ Niečo je zle, Jozef však nevie čo. Jozef nevie, aké sú spoločenské pomery v dome a nevie ani to, že jeho matka je vydaná na milosť a nemilosť starého Meľoša aj ako žena. Matka mu to síce skryto naznačuje, ale pomoc od neho nežiada, ba práve naopak. Presviedča ho, aby sa pre ňu neplašil. Ona je už privyknutá a vydrží všetko.

Maruša však o otcovom vyčíňaní vedela všetko. Meľoš sa opíjal, začal si nárokovať na Makovku, nadával jej i kričal na ňu. Neskôr Eva Maková začala spávať v šope s Marušou. Tá sa veľmi hanbila za otcovo správanie. Vyvolávalo to v nej hnus. Myslela na svoju matku, či sa v hrobe neobracia. Neskôr ju prešla trpezlivosť, stratila úctu k otcovi a začala sa starať o chod hospodárstva sama.

Jozef sa dal do stavania chalupy a na to treba mnoho brván. Vysočizné smreky váľal a po celé leto robil aj za troch chlapov, až napokon nový biely domec stál pred jeho očami. Svoju milú však doň nedovedie, pretože musí odísť na vojenčinu. Keď opúšťal svoju vysnenú chalupu, bolo mu tak, akoby mu polovicu srdca odštiepili.

Odviezli ho veľmi ďaleko. „Tak ďaleko, že sa to nedá ani vypovedať.“ Dostal sa do Viedne, kde naňho pokrikovali v cudzej reči, neskôr ho poslali kdesi za more do Hercegoviny. Po roku prišiel čas, keď mal prísť list. Jozef netrpezlivo čakal, no list neprichádzal. Jozef však vytušil, čo sa prihodilo – matka mu zomrela a Maruša sa vydala. Neskôr pracoval v Komárne v prístave i v Ostrihome, kde pomáhal rozbíjať pltníkom plte.

Vracajúc sa do rodnej dediny, v Brezne stretne Cigána Imra, od ktorého sa dozvie, že Maruša sa vydala za jeho brata Jana. Táto správa ho šokuje, až stratí reč. Tú celkom nenachádza ani vtedy, keď vo dverách na prahu svojho domu nájde bledú, vychudnutú ženu s rapavou tvárou. Marušu. Zohavenú do nepoznania. Ostane zhrozený nad tým, ako ju choroba poznačila.

Jano oznámi Jozefovi, že mu milostivo prepustí polovicu chalupy – rozdelí chalupu na polovicu a dovolí bratovi bývať v jeho dome. V dome, ktorý Jozef Mak vlastnoručne postavil. Neskôr sa dozvie, kedy matka umrela.

Jozef Mak prišiel o všetko – neostalo mu nič. Smrť mu zobrala matku, jeho láska sa vydala za Jana a keďže sa nasťahovali do jeho chalupy, stratil aj svoj vysnívaný domec.

Pracuje s Janom v hore, keďže drevorubačov je teraz málo. Jedného dňa, keď sa vrátil z hory, našiel na prahu domu Julu Petriskovú, ktorá často vypomahála Maruši a opatrovala jej dieťa. Jula poslúchala všetkých, ktorí jej rozkazovali. A rozkazovali jej mnohí.

Spočiatku necítil k Jule žiadnu náklonnosť, no to sa postupom času menilo. Zozačiatku si k nej našiel cestu len preto, lebo mu chýbala žena, no neskôr si ho svojimi vlastnosťami získavala. Jula bola láskavá, starostlivá a všetkým pomáhala.

Jozef Mak by si Julu možno nikdy nebol vzal za ženu, ale v jednu nedeľu vlietla do chalupy Julina sestra, ktorá mu vyčítala, že nemá svedomie a že balamutí hlavu mrzáčke. Petriska ho vyprovokuje a on jej povie, že si Julu vezme za ženu.

Petriska sa jedovala, pretože sa bála o majetok. Sestrám by sa v dome najviac páčilo, keby sa Jula nikdy nevydávala, pretože nechceli jej hotoviť truhlicu s výbavou. Navyše otec dal napísať dom na jej meno a keby sa vydala, ona by rozhodovala, kto bude bývať v dome. Preto žiadala od Jozefa, aby pred svedkami povedal, že chce mať všetko po svojom a na ich majetok si nebude robiť nároky.

Po svadbe žili spolu s Janom a Marušou v spoločnom dome. Neskôr však povolali Jozefa do Komárna, kde sa dozvedel, že to nie je len tak bezdôvodne. Čakal ho totiž súd za politizovanie na vojenčine, po ktorom ho väznili päť mesiacov.

Jedenásťkrát, toľkokrát ho bola Jula vyčkávať, až sa jedného dňa objavil v Brezne. Tento raz ho čakala aj s dieťaťom. Jozef vidí svoje dieťa prvýkrát, no neprejavuje žiaden cit – nesvedčí sa mu nápadne ukazovať radosť zo synka. Cestou hovorili málo, brodili sa v snehovej kaši, Jozef niesol dieťa na rukách.

Po návrate domov nájde vychudnutého Jána Maka, ktorý polihuje, pretože opitý zamrzol. V dome s nimi býva aj Aduš, ktorý sa stará o Janovu liečbu. Maruša menej pije a pokúša sa byť blízko pri Jozefovi. Opäť začala chodiť opatrovať slepého otca do Meľošovskej chalupy. Jozef sa tam dobre vyzná, preto ho požiada, aby prišiel poopravovať, čo treba. Jule sa však tento nápad vôbec nepáči, bojí sa, že jej odvábi muža. Je plná strachu, pozoruje Marušino správanie, ktoré ju sužuje.

V dedine začínajú podpisovať hárky za záchranu obecnej školy, kde sa vyučuje po slovensky. Namiesto nej má byť postavená štátna škola – maďarská. Jozef to považuje za daromnice. Už vie, čo znamená zapliesť sa z úradmi, preto sa o to nezaujíma a dáva si pozor.

Jozef Mak odišiel rúbať do liptovských hôr. Jula ho odprevadila a dohodli sa, že sa vráti na Jakuba. Počas jeho neprítomnosti sa Jano začal živiť z ľudskej biedy – pre cudzích pánov zháňal zdravých, mocných chlapov, ktorí by išli pracovať do Ameriky. Nikto však nevedel, kam tých chlapov odvádzajú a kde vlastne sú. Ani príbuzní o svojich blízkych dlho nič nevedia. Vtedy si Jula vydýchne a je naozaj spokojná, že jej muž nie je doma, hoci netrpezlivo čakala na jeho príchod.

Jozef sa vrátil až po Jakube. Jano si stále vodí agentov a besedy po nociach nemajú konca-kraja. Maruša si odniesla veci do Meľošov, tam aj spáva teraz. Jula sa naďalej trápi, bojí sa, že jej Maruša odvábi muža. Nepovie však nič, trpí v tichosti.

Maruša je náruživá, vábi Jozefa a stráca kontrolu i zábrany. Jedného dňa, keď išiel Jozef Mak naprávať podmostnice do Meľošov, ich prichytil Jožko Hiriačok. Videl, ako sa k sebe túlia, no Maruši to už bolo jedno. Uvedomovala si, že Jozef je ženatý, no nezáležalo jej na tom, nechcelo sa jej rešpektovať verejnú mienku.

Inovať pokryla Makovu dedinu. Jano mal ísť s ostatnými do Ameriky, no nik nevie, kde je. Maruša vari ani nedbá, že šiel. Jula si privykla na svoj strach i hrôzy a chlad jej čoraz viac zaplavoval srdce. Rozhodla sa, že naberie dosť odvahy a vysloví prosbu, aby Jozef nechodil viac do Meľošov. Bola ochotná vykonať pre to čokoľvek, no nakoniec ju len odkladala zo dňa na deň. Odhodlala sa však navštíviť starého Meľoša, aby sa opýtala, či jej muž chodí k nim, hoci vedela, že nebude počuť zápornú odpoveď.

Sú Vianoce, malý Jožko sa prvý raz rozbehol po chalupe – začína stáť na nôžkach. Jozef by sa chcel vyrozprávať, rád by sa priblížil k svojej žene, ale nevie. Tá jeho nemota mu to nedovolí. Jula prestáva mať v sebe ťažoby, prestáva sa báť vysloviť Marušino meno pred Jozefom. Hovorí, že sa k nej ide poradiť. Jozef sa zhrozil a vybehol von. Nechcel počuť to meno.

Vrelo to v ňom dva týždne, až Julu nakoniec zbil. Vrelo to v ňom aj preto, lebo Jula hneď po Štedrom dni naozaj išla za Marušou. Julu však Jozefove údery neboleli, boleli iba jeho. Nechcela ho ani nahnevať, ani ponížiť. Začína sa vnútorne oslobodzovať. Prestáva to byť tá ustupujúca Jula a začína byť silná. Povie Jozefovi, aby ju nebil. Chce len jeho dobro a ak ju chce vyhnať, odíde sama aj s chlapcom.

Jozef chodil celé týždne ako mračno. Preklial Meľošovie chalupu aj s Marušou. Prišlo to však neskoro. Julino srdce naplnil chlad a vnútorne sa mu odcudzila. Objímal ju neraz, ale jediné, čo cítil, bola hrôza, chlad, tupota a neúčasť.

Jozef Mak dlho nevedel, prečo Joťko Hiriačok natoľko poslúcha Marušu. I Maruši sa pýtal, no tá sama vraj nevie. Jedného dňa mu to však Joťko sám všetko vyrozprával, plačúc, že ho Maruša oklamala. Povedala mu, že keď bude mať Maruša Jozefa, tak Joťko získa Julu. Jozefovi stemneli oči, rozčertil sa, až ofialovel. Keby bol vtedy stretol Marušu, bol by ju klial pred celým svetom.

Maruša sa zasa opila. Spitá sa dotackala k ohňu, chystala sa vyvárať v kotle bielizeň. Vo dvore ju stretla Jula, keď sa s malým Jožkom vybrala do Kľáčov obzerať bôb. Odchádzajúc videla, ako sa Maruša prehla cez okraj zvárky a zmizla do pása. Keď sa však vracala, zatrhol sa jej zrak – Maruša bola presne v tej istej polohe, ako keď Jula odchádzala. Našli ju utopenú. Jozef Mak ju odniesol do Meľošov.

Jozef je medzi rubármi, kde sa od cudzích ľudí dozvie, že Jula čaká druhé dieťa. Mala mu to povedať! Prvému! Jula to však nepovedala ani jemu, ani nikomu inému. Pôrodná baba v dedine však prišla na to, čo sa u Makov deje. Jula sa mu to bála povedať, lebo by sa mohol nazlostiť, bála sa, že nevyžijú s ďalším dieťaťom. Jozef je však presvedčený, že nebudú hladovať, vždy sa niečo nájde.

Do Makovej chalupy prichádza Bánoci. Oznamuje rodine, že Jano mu predal polovicu domu. Polovicu domu, na ktorý sa Jozef Mak tak veľmi nadrel. Mal však na to právo, pretože dom bol postavený na Janovom pozemku, a tým mu ho mohol predať i celý. Druhú polovicu však Bánoci nechcel. Navrhol Jozefovi, aby u neho robil ako kočiš a postupne tak splatil dlžobu za polovicu chalupy.

Jozef už slúžil u Bánoci určitú dobu, keď raz v Tekovskom Sv. Kríži zazrel Adušovu truhličku. Tú, ktorá jedného dňa zmizla a nikto nevedel, kam sa podela. Visela na chrbte Adušovho nástupcu – Jana Maka. Maruša by ho bola vraj umučila, preto musel odísť. Jozef povedal, že bude mlčať a o tomto stretnutí nikomu nepovie, no Janovi to bolo jedno.

Drevorubači sa smiali Jozefovi, pretože vymenil sekeru za menší zárobok. V zime však, keď je zárobku menej, mu tvrdia, že je múdry a závidia mu.

Bol štvrtok popoludní, keď Bánoci oznámil Jozefovi, že sa mu narodil syn, a poslal ho domov. Jozef sa placho so slzami v očiach nakláňa nad posteľ. V srdci má dosť tepla, mäkkosti i lásky, a to nielen pre tento jeden okamih. Hoci sa jeho láska k Jule rodila len ťažko, o to je čistejšia a bezpečnejšia. Jula to vie, Jula mu rozumie.

Toto sa stalo vo štvrtok a v pondelok Jula umrela. Umrela však s úsmevom na tvári, pretože si uvedomila, ako ju má Jožko rád.

V závere sa ešte autor prihovorí Jozefovi a povie mu, aby trpel. On je totiž človek-milión, ktorý vydrží všetko. To, že kameň je najtvrdší a oceľ je najmocnejšia, nie je pravda. Je však pravda, že najviac na svete vydrží obyčajný Jozef Mak.


Zdroje

  1. Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
  2. Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry (výber C). Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2006, 2010. ISBN 80-85471-43-4.
  3. Hronský, C. J. Jozef Mak. Bratislava: Tatran, 1969.
  4. Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
  5. Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
  6. Polakovičová, A. a kol. Literatúra III pre stredné školy. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-773-0.