Rečnícky štýl je subjektívno-objektívny štýl využívajúci sa v súkromnej i verejnej komunikačnej sfére. Prostredie môže byť oficiálne (napr. politická reč), polooficiálne (napr. zhromaždenie v práci) i neoficiálne (príhovor na otcovej oslave). Aj v súkromnom rečníckom prejave sa zachovávajú znaky verejnosti, spoločenské pravidlá a odstup. Autorom je rečník. Adresát je verejný, prítomný, tvorí ho väčšinou skupina prijímateľov – publikum. Narozdiel od iných jazykových štýlov (napr. hovorového štýlu) neprechádza rečnícky štýl výraznými zmenami. Aj dnes má podobné znaky, a využíva podobné postupy, ktoré boli súčasťou verejných prejavov antických rečníkov.
Rečnícke umenie a náuka o verbálnom prejave sa nazýva rétorika, rečník – rétor. Schopnosť prehovoriť pred publikom sa dá trénovať. Byť rečníkom sa dá naučiť.
Funkcia prejavu závisí od toho, či ide o agitačný, náučný alebo príležitostný rečnícky prejav. Cieľom prejavu môže byť, napr. informovať, presviedčať, ovplyvňovať, agitovať, vysvetľovať, prezentovať, citovo zapôsobiť…
Každý rečník by sa mal snažiť podať efektný, logický a jasný rečnícky prejav.
Znaky rečníckeho štýlu
Verejnosť
Realizuje sa najmä vo verejnej komunikačnej sfére, no využíva sa aj v súkromí. Používa sa výlučne spisovná forma jazyka. Ak je prejav určený širokej verejnosti, používajú sa všeobecne známe cudzie slová, aby bol prejav zrozumiteľný pre všetky kategórie osôb.
Pri počtoch sa nehovoria celé čísla, využíva sa zaokrúhľovanie (napr. nepovieme dvetisíc päťstodvadsaťosem, ale dva a pól tisíc).
Zjednodušujú sa aj dátumy, pracuje sa desaťročiami (napr. udalosti na začiatku deväťdesiatych rokov).
Používajú sa kratšie a jednoduchšie vety, aby poslucháč nestrácal pozornosť.
Ústnosť/písomnosť
Prejav má ústnu formu, no väčšina prejavov sa vopred pripravuje písomne a následne sa prednesie (bez písomnej prípravy sa reční podstatne ťažšie). Autor zámerne pracuje s akustickými jazykovými prostriedkami. Dbá na prednes, dôraz, melódiu vety, pauzy apod. Zvukové prostriedky sú významnou zložkou prejavu, niekedy dokonca dôležitejšou ako samotný obsah prejavu. Autor pracuje s publikom, sleduje reakcie poslucháčov, podľa ktorých prispôsobuje lexiku a štýl prejavu; využíva neverbálne jazykové prostriedky (mimika, gestá, používa rôzne názorné pomôcky, môže sa pohybovať, meniť vzdialenosť medzi ním a poslucháčmi).
Sugestívnosť
Rétor sa snaží zapôsobiť na city publika, zaujať poslucháčov, presvedčiť ich. Autor viackrát oslovuje publikum, používa rečnícke otázky alebo otázky, na ktoré následne odpovedá. Pracuje s tempom reči, robí dramatické pauzy, mení hlasitosť (stíši alebo zosilní hlas); zdôrazňuje určité slová alebo výrazy, opakuje slová a vetné konštrukcie; používa umelecké jazykové prostriedky, vsuvky apod.
Adresnosť
Adresátom rečníckeho prejavu je vždy skupina poslucháčov – publikum (Vážení prítomní! Drahí zhromaždení!). Niektoré prejavy sú síce venované jednotlivcovi (Milá naša mama!), no aj tak je prítomných viac príjemcov (rodinná oslava). Autor sa niekedy zámerne radí medzi poslucháčov (Dnes sme sa tu zišli, aby…).
Názornosť
Využíva sa v prezentáciách projektov, produktov, prednáškach, interpretáciách atď. Autor argumentuje, uvádza príklady, ukážky, používa pomôcky, ktorými sa snaží presvedčiť poslucháča. Uľahčuje vnímanie a pochopenie poslucháčov pomocou prezentačnej techniky a rôznych predmetov (tabuľky, štatistiky, grafy, modely, počítačové prezentácie…).
Žánre rečníckeho štýlu
- Agitačné
- politická reč
- súdna reč
- Náučné
- monologické
- prednáška
- prezentácia
- náboženský prejav/kázeň
- referát
- koreferát
- dialogické – situačné
- diskusný príspevok
- polemický príspevok
- debatný príspevok
- monologické
- Príležitostné
- rámcový prejav
- informačný prejav
- slávnostný prejav
- súkromný prejav
Slohové postupy v rečníckom štýle
- Výkladový slohový postup
- dominantný slohový postup v rečníckych prejavoch;
- prvky výklady: napr. prezentácia, prednáška, vedecký príspevok ap.;
- prvky úvahy: napr. súkromný prejav, príhovor ap.
- Opisný slohový postup
- vyskytuje sa len v niektorých častiach textu, napr. opis života a charakterových vlastností oslávenca v slávnostnom prejave.
- Rozprávací slohový postup
- menej častý výskyt, napr. rozprávanie príbehu v náboženskom prejave.
- Informačný slohový postup
- využíva sa napríklad v agitačných žánroch (politická reč a súdna reč)
V rečníckom štýle dochádza k hybridizácii slohových postupov – využíva sa v nich naraz viacero slohových postupov.
Zásady tvorenia rečníckeho prejavu
Tvorba rečníckeho prejavu pozostáva z piatich základných fáz:
1. vyhľadávanie a príprava – autor vyhľadáva fakty, informácie, dôkazy; vždy zhromažďuje viac materiálu ako použije; celá príprava závisí od viacerých okolností – kto je adresátom prejavu, v akom prostredí, situácii prejav zaznie, čo je hlavnou úlohou prejavu (agitovať, vysvetliť, presvedčiť, pobaviť…). Rétor musí poznať miestnosť, v ktorej bude prednášať, a čas prednesu. Autor má síce určený obsah prejavu, no tému si volí sám. Prejav si treba napísať a precvičovať niekoľko dní pred prednesom.
2. usporiadanie, kompozícia prejavu – klasická kompozícia pozostáva z troch častí – úvod, jadro, záver. Prejav začína oslovením, autor musí vedieť koho osloviť ako prvého, dbá na hierarchiu oslovených! (Vážená pani riaditeľka, drahí učiteľský zbor, milí študenti, dovoľte mi…)
3. štylizácia – Autor prispôsobuje svoj celkový prejav, štýl prednesu, spôsob reči na základe žánra rečníckeho prejavu (oslavný, smútočný, politický…), pričom prihliada na publikum (deti, dospelí, vedci, ap.), prostredie, aj obsah prejavu.
4. zapamätávanie – najvhodnejší je prednes spamäti. Umožňuje autorovi udržovať lepší kontakt s publikom a pôsobí omnoho autentickejšie ako čítanie z papiera. V prípade dlhšieho rečníckeho prejavu môže mať autor na papieri napísané oporné body svojho prejavu. Ak prejav pripravoval niekto iný, autor sa oboznámi s obsahom prejavu a dôkladne si ho naštuduje.
5. prednes – prednes je mimoriadne dôležitou zložkou, niekedy dôležitejšou ako samotný obsah prejavu. Rečník dbá na správne využívanie akustických prostriedkov reči (zreteľná artikulácia, spisovná výslovnosť, správna melódia viet, dôraz, prestávky…). Rovnako dôležité sú vizuálne neverbálne prostriedky (mimika, gestá, celkový výzor…).
Verbálne výrazové prostriedky rečníckeho štýlu
V rečníckom štýle sa využíva množstvo prostriedkov z iných jazykových štýlov. V príležitostných útvaroch sú súčasťou prejavu figúry a trópy z umeleckého štýlu. V rôznych náučných a agitačných útvaroch sa preberá množstvo prvkov z publicistického a náučného štýlu. Žánre rečníckeho štýlu sa označujú ako hybridné – obsahujú prvky z viacerých jazykových štýlov a slohových postupov.
Verbálne prostriedky rečníckeho štýlu delíme na:
- lexikálne – spisovné slová, knižné slová, citovo zafarbené slová, cudzie slová, frazeologizmy, eufemizmy, synonymá…
- syntaktické – krátke vety, opytovacie vety (rečnícke, básnické otázky), zvolacie vety…
- zvukové – melódia viet, tempo reči, pauza, dôraz,
- trópy – obrazné pomenovanie, slová s preneseným významom (perifráza, hyperbola, metafora, metonymia, personifikácia…),
- figúry – opakovacie (paralelizmus, anafora, epifora, epizeuxa, aliterácia…), vetné a rečnícke (gradácia, elipsa…).
Rečnícke trópy a figúry
- Nepriame pomenovanie – perifráza: večný spánok = smrť.
- Zveličenie – hyperbola: Ctení poslucháči! Používaním plastov zabíjame prírodu, a tým aj seba.
- Paralipsa – autor sa zdanlivo vyhýba určitej téme, no aj tak o nej bude hovoriť: Vážení poslucháči! Hoci nie som lekár, ani iný odborník v tejto oblasti, nedovolí mi nereagovať na vyjadrenie pána profesora….
- Autorská vsuvka – parentéza – udržiava kontakt s publikom: Jeden vyspelý štát, a to so mnou určite budete súhlasiť, potrebuje oveľa lepšiu organizáciu ako…
- Rečnícka otázka – je iba formálnou otázkou, na rečnícku otázku autor obyčajne očakáva zápornú odpoveď; autor si na ňu môže, ale nemusí sám odpovedať: Vari nechceme zachrániť naše lesy?
- Voľná citácia – Šťastie praje odvážnym, ako sme mohli počuť neraz, a tak…
Neverbálne výrazové prostriedky rečníckeho štýlu
Neverbálne jazykové prostriedky sú neoddeliteľnou súčasťou každého rečníckeho prejavu a spolu s verbálnymi prostriedkami vytvárajú jeden celok. Medzi najdôležitejšie neverbálne prostriedky patrí:
Mimika – výrazy a pohyby obočia, očných viečok, lícnych svalov, vrások na čele a v okolí úst. Mimické prejavy sa špeciálne nenacvičujú ani netrénujú, každý človek ich má prirodzené a používa ich nevedomky. Môžu však pôsobiť rušivo, a preto by ich mal každý rečník poznať a študovať pred zrkadlom. V prípade, že pôsobia neprirodzene by sa mal snažiť korigovať ich.
Gestá – rečník musí svoju prácu s gestami dobre ovládať. Správne pohyby rúk počas prejavu robia problémy aj skúseným rečníkom a moderátorom. Najväčšou hrozbou pre rečníka sú synsémantické gestá (nenaznačujú žiaden význam slova), to sú tie, ktoré rečník robí mimovoľne a neuvedomuje si ich (napr. otáčanie dlaní, nápadné pohyby prstov, otáčanie prsteňa, kmitanie nohou, podvihovanie sa na prstoch nôh…).
Autosémantické gestá (pomocou nich dokážeme naznačiť význam slova) si rečník uvedomuje a využíva ich vedome a cielene. Môžu byť ukazovacie, názorné (napr. zobrazovať vlastnosti predmetu, rozmer…), zobrazujúce (rozum – ukazovanie smerom k hlave), symbolické (priložený ukazovák k perám ako výzva k utíšeniu sa), posledným typom sú kontaktové (zdôrazňovaciu funkciu má zdvihnutý ukazovák, toto gesta sa však v prejavoch neodporúča využívať).
Rovnako ako s mimikou, tak aj s gestami by mal rečník pracovať pred zrkadlom pri príprave prejavu. Gestá by nemali byť príliš nápadne, musia sa využívať s mierou.
Posturika – celkové držanie a postoj teľa sú dôležitou súčasťou rečníckeho prejavu.
Proxemika – vzdialenosť medzi rétorom a publikom závisí od žánru prejavu (napr. Pri verejnej oficiálnej reči je vzdialenosť rečníka podstatne väčšia ako pri blahoželaní príbuznému k narodeninám.
Celkový výzor – celkový vzhľad rečníka dotvára atmosféru prejavu. Pred rečou si skontroluje oblečenie, úpravu tváre, rôzne doplnky (ak sú súčasťou), pripraví si poznámky k prejavu, prípadne predmety potrebné na názorné ukážky. Publikum ocení dôkladný a bezchybný výzor rečníka.
Ak ľudí niečo na výzore autora zaujme, alebo naopak vyrušuje, neraz si to pamätajú viac, ako samotný prejav.
Akustické neverbálne prostriedky – Správny rečník musí vedieť artikulovať, pracovať s melódiou, dôrazom, robiť pauzy na správnych miestach a dôkladne narábať so silou hlasu (v niektorých pasážach hovoriť tichšie, čím pritiahne poslucháčov, pretože sa musia sústrediť na text, napr. na začiatku prejavu). Zafarbenie hlasu sa určuje podľa charakteru udalosti (smútočná, oslavná…).
Súčasťou niektorých prejavov je aj hudba (napr. hudba pred začiatkom smútočného prejavu na pohrebe).
Rečnícky prejav a tréma
Tréma môže mať mnoho psychických i fyzických prejavov. Môže spôsobovať zvieranie žalúdka, sucho v hrdle, potenie rúk, očervenanie alebo oblednutie, nervozitu, strach, u niekoho vyvolá až paniku a osoba sa celkom roztrasie. Stretávajú sa s ňou začiatočníci, ale aj skúsení rétori, a zaručená metóda ako sa jej zbaviť neexistuje.
Niekomu pomáhajú rôzne dychové cvičenia charakteristické hlbokým nádychom nosom s následným zadržiavaním dychu.
Iným pomáha, keď pred začiatkom reči silno pritlačia vnútornú stranu ramien k trupu. Metód, ktorými sa rečníci zbavujú trémy je mnoho a každému môže vyhovovať nejaká iná technika.
Veľmi dôležité je byť pripravený a dobre oboznámený s problematikou prejavu. Pred rečou si treba sadnúť, upokojiť sa a uvoľniť.
Chyby v rečníckom prejave
Medzi najčastejšie rečnícke chyby patrí:
Výstredný alebo nevhodný výzor – výzor je úplne prvá vec, ktorú si publikum všimne ešte pred začatím samotného prednesu.
Nevhodné lexikálne prostriedky – nespisovné slová, vulgarizmy, ale aj príliš odborné slová, ktorým publikom nerozumie.
Floskuly – prázdne frázy, výrazy bez obsahu používajúce sa na vypĺňanie prestávok alebo na predĺženie prejavu, napr. vlastne; takpovediac; proste; je to o tom; prišlo mi; ako hovorím…
Opakované oslovenia – použité na vyplnenie prázdnych miest v prejave. Prílišné využívanie oslovení v nevhodných častiach prejavu pôsobí rušivo a kontraproduktívne.
Nevhodný charakter reči – vždy sa volí na základe situácie a publiku (napr. prejav na oslave tridsiatych narodenín nebude mať pochmúrny a vážny charakter).
Defektná pauza – vzniká pri zlom hospodárení s dychom, spôsobí prerušenie reči na niekoľko sekúnd a poslucháč môže stratiť pozornosť.
Nevhodné tempo reči – tempo reči závisí od dôležitosti prejavu, všeobecne platí, že čím je prejav závažnejší, tým je jeho tempo pomalšie (napr. smútočný prejav nesmie mať rýchle tempo).
Nesprávna intenzita hlasu, napr. tichý hlas pri slovách alebo vetách, ktoré treba zdôrazniť.
Nesprávna melódia otázok – najčastejšie k nej dochádza vo vetách s opytovacím zámenom na začiatku, napr. Kto si to zoberie na zodpovednosť? – správna melódia je klesavá).
Monotónna reč – rečníkov prejav pôsobí nezaujímavo a neatraktívne bez ohľadu na obsah.
Neudržiavanie očného kontaktu – prejav sa neprednáša pohľadom hore k stropu, ale ani dole k zemi – rečník prednáša prejav publiku, preto s nimi musí udržiavať kontakt,
„Suché“ čítanie z papiera – pri čítaní textu rečník nedokáže udržiavať taký kontakt s publikom ako rečník prednášajúci spamäti.
Neprimeraná dĺžka prejavu – rozsah sa určuje podľa rečníckeho žánra (prejav, príhovor, prívet).
Zdroje
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. – Lauková, Z. – Polakovičová, A. – Štarková, Ľ. Slovenský jazyk pre stredné školy 4 – učebnica. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2014. ISBN 978-80-8120-630-6.
- Papuga, J. Kompendium slovenčiny. Bratislava, 2019. ISBN 978-80-971287-5-3.
Kategória: Slovenčina | Štylistika
