Dielo: Kolíska (rok vydania 1956)
Autor: Alfonz Bednár (1914 – 1989)
Narodil sa v Neporadzi v okrese Trenčín. Po maturite na gymnáziu v Nitre študoval jazyky na univerzitách v Prahe a Bratislave. Pracoval ako stredoškolský profesor, redaktor a dramaturg. V jeho torbe nájdeme poviedky, novely, romány, cestopisy i scenáre.
Z tvorby: romány: Sklený vrch; Hromový zub; zbierka noviel Hodiny a minúty (dielo Kolíska); scenáre k filmu Slnko v sieti.
Zaradenie: Socialistický realizmus
Útvar: Novela
Charakteristika a štruktúra diela
V novele Kolíska autor približuje strach, utrpenie a hrôzy, ktorým muselo čeliť civilné obyvateľstvo počas druhej svetovej vojny. Autorovým zámerom však nebolo zachytiť dramatické situácie počas tohto ťažkého obdobia, sústreďuje sa na psychológiu ľudí – ich myslenie, duševný stav, správanie, pocity, výčitky svedomia a spomienky. Práve prostredníctvom spomienok nám retrospektívne zobrazuje udalosti z minulosti.
Autor pracuje s časovými líniami, ich striedaním obsiahol veľmi široký záber. V spomienkach postáv sa dostávame do časov 1. ČSR, keď ľudia pochádzajúci z vidieka bežne odchádzali za prácou na české majere.
V spomienkach nám priblíži aj obdobie SNP – príchod Nemcov, ich kruté praktiky, vypaľovanie a ničenie dedín, ktorých obyvatelia pomáhali partizánom. Zachytáva postavy aj po skončení vojny.
Priblíži situáciu partizánskej skupiny skrývajúcej sa v bunkri ukrytom v horách. Autor sa ako prvý prozaik v slovenskej literatúre snaží zrušiť čiernobiely obraz povstaleckých hrdinov, ktorý bol typický pre normy socialistického realizmu. Predstavil typ vypočítavého a zbabelého prospechára.
Novela nám priblíži súdnické praktiky v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Výpovede svedkov boli cenzúrované a ovplyvňované, ľudia boli nútení svedčiť tak, ako sa od nich očakávalo.
V diele je viackrát spomenutý zvuk kolísky – kolíska je kulisou deja. Zároveň však naznačuje labilnosť, nestálosť charakterov postáv – činy mužských postáv nie sú hrdinské v pravom slova zmysle, striedajú sa so zradou, zbabelosťou i vypočítavosťou.
Len Zita – hlavná postava ostáva mravne zachovaná, no stratí lásku, uvedomí si, že sa vydala z núdze.
Kompozícia a forma
Autor v kompozícii diela predviedol svoje majstrovstvo. Charakteristickým postupom autora je striedanie časových pásiem.
Súčasne pracuje s
- prítomnosťou
- Zita Černeková po vojne počúva prenos zo súdu obžalovaného Majerského a hnevá sa na svojho muža Miša Černeka, pretože svedčil proti nemu. Po návrate Černek Zite všetko vysvetľuje, odôvodňuje svoje konanie.
- Minulosťou
- Obdobie 1. ČSR – Zita so svojou matkou odchádzajú za prácou na velkostatok v Radotíne. Stretne sa s Majerským, začnú sa stýkať, neskôr ju vyženie aj s matkou. Vydá sa za Ragalu, no manželstvo sa končí chvíľku po svadbe. Neskôr sa vydá za Černeka, ktorý sa v horách stretne s Majerským.
- Obdobie Slovenského národného povstania – Situácie zo života partizánskej skupiny, ktorej veliteľom bol Černek. Skrývajú sa v bunkri ukrytom v horách. V tomto úkryte sa nachádza aj vypočítavý Majerský, ktorý ochorie, utečie do dediny a vstúpi do prvého domu, kde ešte svietia, vediac, že ak ho chytia, ohrozí všetkých partizánov a dedinčanov.
Postavy
Zita Černeková (Furková zaslobodna) – hlavná postava
Jej otec zomrel, staršie sestry boli vydaté, ostala jej len matka – Furková, s ktorou sa zamestnali na veľkostatku v Radotíne, kde varili robotníkom. Šafárom v Radotíne bol Majerský. Len čo ho Zita prvý raz videla, hneď sa jej zapáčil. Začali sa vídať, no po troch týždňoch sa dozvedela, že Majerský má ženu a dve deti. Matka jej zakázala, aby pokračovala ďalej v tomto vzťahu. Zita oznámila Majerskému, že je v druhom stave. Po tejto správe za ňou Majerský prestal chodiť, okríkol Furkovú, že varí ako pre svine, obvinil ju i Zitu, že kradnú a odnášajú jedlo z kuchyne.
Majerský našiel Jána Ragalu a šikovne ho prostredníctvom stávky naviedol, aby začal chodiť za Zitou. Začala chodiť s Ragalom, mysliac si, že zabudne na Majerského, no nevedela naňho prestať myslieť. Potom, ako ju aj s matkou Majerský vyhnal, sa Zita vydala za Ragalu, no manželstvo nefungovalo. Jano bol násilník, bíjal ju, kričal na ňu a takmer hneď po svadbe sa rozišli. Jano sa pridal k zlodejskej bande, pri jednej prestrelke ho poranili a zraneniam podľahol v nemocnici.
Spolu s matkou opäť odišla do Čiech za prácou, kde sa vydala za starého mládenca Černeka. Černek si ju potom doviedol do chalupy v Lieskove. Do tej chalupy, do ktorej v jeden večer vbehol Majerský. Napriek všetkým činom, ktoré jej vykonal, ho podrží a ukryje vo svojej posteli.
Vo svojej kuchyni musí čeliť krutému nemeckému správaniu. Smejú sa jej, urážajú ju, nútia ju rýchlo kolísať malé dieťa. Správanie Nemcov je čoraz horšie, až sa to nedá vydržať. Skočí do dverí, zvolá na majerského, no izba je prázdna. Po zaznení výstrelu Nemci nosia do kuchyne telá vojakov a po chvíli privedú aj Majerského, ktorý sa vzdal bez zbrane.
Zita uvažuje nad mužovým svedectvom. Nevie, či mu má veriť, či sa Majerskému nepomstil. Vynárajú sa jej otázky, či nestihla Majerského nakoniec pravda za to všetko, čo vykonal.
Uvedomí si, že sa za Miša vydala z núdze, z núdze s ním aj teraz žije a Mišo to vie.
Majerský
Štíhly, vysoký, chudej tváre, urastený a v páse tenký. K Zite a jej matke sa zachoval veľmi nepekne, okrádal robotníkov na strave, s každým novým týždňom im dával menšie a menšie porcie a obvinil z toho nevinnú Zitu a jej matku. Nájde Jana Ragalu, staví sa s ním, že si nedokáže získať Zitu. Stávku prehrá a Ragalu vyplatí.
Je vypočítavý a sebecký. Myslí len na seba, na ostatných neberie ohľad. V ťažkých podmienkach v horách ochorie a utečie do dediny, hoci si je vedomí toho, že svojím činom všetkých ohrozí.
Ukrývajúc sa v Zitinej posteli, naňho dolieha jeho minulosť, rozmýšľa nad hanebnými činmi, ktoré vykonal. „Chudera Zita! Nezaslúžila si to od nikoho – Kristebože na nebi…“ Takéto myšlienky vírili mu hlavou, skrývajúc sa pod perinami a strachujúc sa o Zitu.
Poznámka. Nedobrý charakter šafára spĺňa kritéria socialistického realizmu.
Mišo Černek
Veliteľ partizánskej skupiny, Zitin manžel. Zobral si Zitu za ženu a doviedol ju do chalupy v Lieskove. Nikoho z partizánov nechcel pustiť do Lieskova, pretože tam mal ženu a chlapca. Bál sa o nich, keby vedel o niekom, kto sa chce vydať do Lieskova, nedbal by ho odstreliť. V horách sa stretol s Majerským, od Zity vedel, čo je to za človeka.
Sediac v kuchyni, vysvetľoval Zite svoje svedectvo. Hovoril jej o súdnických praktikách, tvrdil, že v rozhlase neodvysielali celú reč. Ľutoval Majerského, pretože ho odsúdili na dvanásť rokov a tvrdil, že druhý raz by sa už nedal prinútiť k takému svedectvu.
Ján Ragala
So zámerom vyhrať stávku s Majerským sa začne stýkať so Zitou. Mal ju veľmi rád, aj napriek tomu, že sa mu mládenci smiali a hovorili mu, že sa ešte stále stretáva s Majerským. V štyridsiatom roku na veľkostatku pri Kolíne si zobral Zitu za ženu, no nebolo to šťastné manželstvo. Rozišli sa krátko po svadbe, Jano ju zvykol biť a kričať na ňu. Pridal sa k zlodejskej skupine, ktorá okrádala ľudí. Jedného dňa sa dostali do prestrelky, pri ktorej sa zranil a zomrel.
Nemci
Sú zobrazení klasicky – krutí, nemilosrdní (Zita je pred nimi polovyzlečená, no nedovolia jej obliecť sa. Nútia ju rýchlo kolísať jej dieťa, hoci je choré a práve zaspalo. Vypálili sedemnásť chalúp – prečo sedemnásť? Lebo bolo sedemnásteho. Keby bolo osemnásteho, vypálili by ich osemnásť. Vyháňali ľudí z chalúp do ohňa, do ktorého nahádzali aj deti. K Zite sú hrubí, neslušní, majú oplzlé a nemravné reči. Jej syna chcú pokrstiť podľa nich „svätenou vodou“ – močom.), no v kontraste s ich krutosťou je sentimentálnosť (pri pohľade na kolísku veliteľ Obmann spomína na detské časy, ako sa hrával za mlynom s kamarátmi a so starším bratom. Biely otcov mlyn, ktorý kúpili, keď mal Obmann tri roky. Spomína na ten chlieb, na tie dobré časy, na to krásne detstvo).
Dej
Zitav kuchyni počúva v rádiu večerný program, prenos zo súdu obžalovaného Majerského. Počúvajúc ako prokurátor číta výpoveď svedka Černeka, jej muža, sa chvela ľútosťou k Majerskému a hnevom na svojho muža, meniacim sa na hlbokú nenávisť.
Bolo to pred siedmimi rokmi. Bola tichá, studená, zatemnená noc v Lieskove, v obci plnej nemeckých vojakov. Hliadku mal práve Hans Moeller, keď sa do Černekovej chalupy ticho vkradol muž. Hľadiac na ženu kolísajúcu svojho chorého syna, stŕpol a ostal stáť pred dverami, celý prekvapený. Ženu dobre pozná, je to Zita.
Zita je veľmi nepokojná, Nemci sú v dedine, dostane strach a žiada ho, aby odišiel z jej domu. Majerský povie, že je hladný, strašne ho bolia oči. Zita sa naňho díva vydesenými a zlostnými očami, no nakoniec ho uloží v prednej izbe. Položí naňho podušky, periny, zastelie, akoby pod nimi nik nebol.
Majúc Majerského ukrytého pod perinami, si vyčíta, že sa neopýtala na svojho muža. Nepokojne chodiac po kuchyni, si spomína, ako Nemci po vytlačení partizánov z Lieskova podpálili sedemnásť chalúp. Nemecké vojsko bolo ubytované v škole a bývalej kúrii, kde bolo miestne veliteľstvo. Hliadkovali po obci v šesťčlenných skupinách.
Majerský skrytý pod perinami počúvajúc buchot kolísky, spomína na bunker v horách, kde sa skrýval s ôsmimi partizánmi. Počuje, ako Zita niečo ohrieva alebo varí. Pri zvukoch kolísky a ohňa zo sporáka sa ponára do svojho dávneho života. Vynárajú sa mu spomienky z majera v Čechách, kde sa spoznal so Zitou a s jej Matkou.
V dedine bolo ticho, no obersharführer Ernst Obmann považoval toto ticho za podozrivé, a preto chodil po dedine, postupoval odo dvora ku dvoru.
Zita pripravuje praženicu. Hľadiac do kolísky na dieťa, spomína na Radotín, na Majerského, ako sa jej zapáčil už pri prvom pohľade. Spomína aj na to, ako sa jeho zapríčinením dostala až pred súd.
Búchajúcu kolísku začujú Nemci a vstúpia do kuchyne, mysliac si, že ten zvuk vydáva akýsi stroj. Pozerajúc na deväť nemeckých vojakov, Zitu drví náhly chlad. Oblečená len v bielej košieľke sa vyberie k posteli, chce sa obliecť. Obmann ju zastaví a ukáže na kolísku, naznačí jej, aby sa vrátila ku sporáku.
Majerský potichu leží pod perinami, počúva, čo sa odohráva v kuchyni, utápa sa v strachu a ľútosti. Spomína na svoje nepekné činy, ľutuje, ako sa zachoval k Zite a jej matke, spomína na stávku s Ragalom.
Nemci, sediac v kuchyni, si obzerajú Zitu, pozerajú na jej telo, prikazujú jej, aby ďalej kolísala dieťa, zaujímal ich ten búchajúci zvuk. Zita, pozerajúc na dve schnúce mláčky pred dverami do izby, dúfa, že si ich nikto nevšimne. Chveje sa od strachu, bojí sa o chlapca, o seba a je odhodlaná vykonať všetko, čo jej prikážu, len aby nenašli Majerského.
Majerský sa v posteli trasie chladom, strachom o seba, o Zitu a jej chlapca. V hlave sa mu vynára jediná myšlienka: „Nemal to vykonať! Ostať mal, kde bol…!“ V mysli má obraz ôsmich kamarátov, ktorí ostali v bunkri, medzi nimi aj Mišo Černek, Zitin muž. Prepadne sa do svojej minulosti. Opäť sa mu vynárajú spomienky na Radotín, na Zitu a Ragalu. Na Ragalu sa ho pýtal aj Černek v horách. Už pri tomto rozhovore uvažoval o úteku.
Zitou na chvíľku otriasol strach, ale nový, iný. Rozmýšľa nad hrôzami, ktoré Nemci vykonávajú partizánom, ktorých chytia. Uvažuje, kde len môže byť chudák Mišo.
Pri zvukoch búchajúcej kolísky a nemeckom rehote sa Majerský rozhodol, že ujde. V tichosti uhladí Zitinu posteľ a poberá sa k oknu. Cesta sa mu zdá nekonečná, má pocit, že k oknu je strašná diaľka. Kratučkými krokmi sa dostal až k obloku, otvoril ho a pomaly vyšiel von.
Nemci si vypýtajú od Zity hrniec, chystajú sa močom pokrstiť jej syna. Chcú jej dať upiť, ich rehot sa ozýva po celej kuchyni. Zita skočila ku kolíske, schytila dieťa a zrevala na Majerského: „Majerský, ratuj, Majerskýýý!“ Rozbehne sa, vrazí do dverí, tie sa otvoria, no izba je prázdna. V tom zaznie výstrel.
Zita pritisla svojho chlapca na prsia a sledovala, ako jej z kuchyne utekajú Nemci, držiac svoje pušky. Pribehli naspäť a v kuchyni na podlahu uložili mŕtvych a ranených. O chvíľu privádzajú aj Majerského, ktorý sa im vzdal bez zbrane. Zajatca nebudú týrať, potrebujú ho na vyšetrovanie.
Tichým monotónnym hlasom, vychádzajúcim z rádia, odznievajú rozsudky nad Majerským a jeho ďalšími siedmimi spoluvinníkmi. Po vypočutí prokurátorových slov sa Zite búri krv a s hnevom sa díva na svojho muža.
Hnevá sa, že jej muž svedčil proti Majerskému. Černek povedal, že svedčil, aby nemusela ísť na súd ona, vraj ho lepšie poznala. Zita tvrdí, že by nebola svedčila a nemal tak urobiť ani on! Mišo vysvetľuje, že jeho konanie nebolo zapríčinené pomstou, ale bol k tomu prinútený. Bál sa o ženu a o dieťa. V rádiu navyše neodvysielali všetko, čo im Černek povedal.
Zdroje
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry – výber E. ENIGMA PUBLISHING, 2017. ISBN 978-80-8133-062-9.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra pre stredné školy 4. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-774-7.
Kategórie: Rozbory diel | Štandardizované diela
