Citoslovcia sú neohybné a neplnovýznamové slovné druhy vyjadrujúce cit, vôľu alebo napodobňujúce zvuky. Nie sú vetnými členmi, vetnočlenskú platnosť majú iba v prípade, že zastupujú iný slovný druh (napr. sloveso – A tanier bác na zem.). Môžu fungovať ako samostatné vety (Ach! Bŕŕ!).
Podľa významu ich rozdeľujeme na vlastné citoslovcia a zvukomalebné slová. Podľa pôvodu sa členia na prvotné (primárne) a druhotné (sekundárne).
Medzi citoslovcia zaraďujeme aj zdvorilostné výrazy (vitajte, nech sa páči), pozdravy (dovidenia, ahoj, dobrý deň, zdravím, čau), a rovnako aj zahrešenia (dofrasa, dočerta).
Vlastné citoslovcia
Rozdeľujeme ich na:
- citové citoslovcia
- vôľové citoslovcia.
Citové citoslovcia
Vyjadrujú spontánne pocity hovoriaceho. Majú minimálnu komunikačnú hodnotu – nič nepomenúvajú ani nemajú konkrétneho adresáta. Ich význam poznáme len vtedy, ak sme oboznámený s celým kontextom vety. Pomocou citosloviec dokáže autor vyjadriť veľmi široké spektrum emócií. Môžu vyjadrovať pozitívne alebo negatívne pocity hovoriaceho.
Pozitívne pocity
- Mňam, tá vanilková zmrzlina je vynikajúca. (chuť)
- Juchuchú, získali sme zlatú medailu! (radosť)
- Ó, to je krásny západ Slnka. (obdiv)
Negatívne pocity
- Au, to je bolesť! (bolesť)
- Fuj, to je odporné. (nechuť)
- Ach, to sme teda dopadli. (smútok)
Vôľové citoslovcia
Vyjadrujú vôľu hovoriaceho. Majú vyššiu komunikačnú hodnotu ako citové citoslovcia, pretože sú zacielené na konkrétneho prijímateľa. Hovoriaci pomocou nich vyzýva adresáta, aby niečomu venoval pozornosť, alebo mu rozkazuje. Delia sa na: upozorňovacie a imperatívne.
Upozorňovacie citoslovcia
Sú to výzvy, ktoré autor využíva s cieľom upútať pozornosť adresáta. Niektoré sú veľmi blízke ukazovacím zámenám, napr.: hľa, hej, haló, aha…
- A hľa, tamto hora vysoká.
- Hej, otvorte nám!
- Haló, ste v poriadku?
- Aha, pozrite na tú vlnu.
Imperatívne citoslovcia
Majú rozkazovaciu funkciu, podobajú sa imperatívu slovies, napr.: pst, čit, heš, hijo, hajde, hajs, marš…
- Pst, ihneď sa utíšte!
- Heš, hnusoba jedna!
- Hijo, Hidalgo! (kôň)
Zvukomalebné slová (onomatopoje)
Onomatopoické citoslovcia transponujú zvukové javy do podoby jazykového prejavu – napodobňujú zvuky. Nazývajú sa aj zvukomalebné. Napodobňujú:
- ľudské činnosti: ťap-ťap, dup, plesk, fľask, švác, prask…
- zvieracie zvuky: mňau, hav, krá-krá, haf-haf, kvík, vuf-vuf, kvak, kikirikí,mé, bé…
- zvuky predmetov: bim-bam, čim-čam, tik-tak, cingi-lingi, píp…
- prírodné živly: čľup, čľap, kvap, šplech, chrst, žblnk…
- zvuky pri pohyboch: bác, tresk, bum…
Prvotné (primárne) citoslovcia
Sú to citoslovcia, ktoré nie sú a neboli iným slovným druhom, napr.:
- ach, eh, hí, hoj, ó, och, oj…
Druhotné (sekundárne) citoslovcia
Druhotné citoslovcia vznikajú zo slov (najmä zo slovies a podstatných mien), slovných spojení, poprípade z celých viet. Pri prechode k citoslovciam tieto slovné druhy strácajú lexikálny význam a morfologické členenie.
- citoslovcia zo slovies: hľa, hja, ľa, ľaľa, pich, myk…
- citoslovcia z podstatných mien: bože, beda…
- citoslovcia vetného pôvodu: prisámvačku, prisámbohu, bisťuže svetu…
Z pravopisu citosloviec
- Mnohé citoslovcia môžeme písať viacerými spôsobmi:
- hihi/hi-hi, haha/ha-ha/há-há…
- Vety obsahujúce citoslovce sa obyčajne zakončujú výkričníkom:
- Ach, len to nie!
- Citoslovce môžeme zvýrazniť výkričníkom aj uprostred vety:
- Zrazu len bam! a koleso bolo prederavené.
- V citoslovciach sa často píše mäkké –i/-í aj po tvrdých spoluhláskach:
- hihi, chi-chi, tik-tak, kikirikí…
- Citoslovcia sú zakončené tvrdým -y, keď majú podobu podstatného mena:
- čáry-máry, cupy-lupy…
- Citoslovcia stojace vo vete samostatne oddeľujeme čiarkou:
- Bŕŕ, to je zima! – Ó, to je nádhera!
- Ak plnia funkciu vetného člena, čiarkou ich neoddeľujeme:
- A hrniec bác na zem. – Kameň žblnk do vody.
Funkcia citoslovca vo vete
- podmet: Hlasné hijó vychádzalo z úst džokeja.
- prísudok: A žaba čľup do vody.
- slovesno-menný prísudok: Vždy bol hajde do roboty.
- predmet: Počas Silvestra sme počuli len buch, buch.
- príslovkové určenie: A netvár sa tak chi-chi-chi!
- vetný základ: Hej!
Štylistické využitie citosloviec
Citoslovcia zaraďujeme medzi expresívne slová, preto by sa nemali vyskytovať v jazykových prejavoch objektívnych štýlov. Nájdeme ich najmä v hovorovom a umeleckom štýle.
Často sa s nimi stretneme v bežnej komunikácii, kde prostredníctvom citosloviec dokážeme vyjadriť najrôznejšie pocity a emócie (napr. radosť, prekvapenie, strach, bolesť, údiv ap.). Sú prvkom, ktorý ozvláštňuje jazykový prejav, a navyše ekonomizuje text – skracuje, jedným citoslovcom dokážeme vyjadriť to, na čo by sme opisom potrebovali rozvitú vetu, alebo dokonca súvetie.
Sú základnými komunikačnými prostriedkami najmladších používateľov jazyka – deti0, ktoré sa učia rozprávať používajú citoslovcia (napr. mňam-mňam).
Zdroje
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. – Lábaj, Ľ – Lauková, Z. – Polakovičová, A. – Štarková, Ľ. Slovenský jazyk pre stredné školy 2. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2019. ISBN 978-80-8120-719-8.
- Kolektív autorov. Gramatika súčasnej slovenčiny. Bratislava: Lingea, 2016. ISBN 978-80-8145-117-1.
- Kolektív autorov. Morfológia slovenského jazyka. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1966.
- Papuga, J. Kompendium slovenčiny. Bratislava, 2019. ISBN 978-80-971287-5-3.
Kategórie: Slovenčina | Morfológia
