Dielo: Nox et solitudo (dátum vydania 1909)
Autor: Ivan Krasko (vlastným Ján Botto, 1876 – 1958)
Ivan Krasko sa narodil v Lukovištiach, po maturite v Rumunsku išiel na chemickú fakultu v Prahe, kde vyštudoval chemické inžinierstvo. Väčšinu svojej mladosť prežil ďaleko od domova a matky, s ktorou mal veľmi vrúcny vzťah. Toto odlúčenie sa nakoniec odrazilo aj na jeho tvorbe. Pracoval ako chemický inžinier v Čechách a zúčastnil sa aj na prvej svetovej vojne. Po návrate z frontu sa zamestnal v štátnej správe v Bratislave, bol poslancom a senátorom.
Ivan Krasko bol básnik, prozaik, prekladateľ (prekladal najmä z rumunčiny, ale aj z nemčiny), ktorý je považovaný za zakladateľa modernej slovenskej lyriky a popredného predstaviteľa slovenského symbolizmu a literárnej moderny.
Z tvorby: zbierky Nox et solitudo (Noc a samota), Verše, Sentimentálne príbehy
Zaradenie: symbolizmus (literárna moderna)
Charakteristika a obsah diela
Nox et solitudo je prvá básnická zbierka Ivana Kraska, ktorá vyšla prvýkrát v roku 1909. Názov zbierky je v latinčine a v preklade znamená noc a samota – dve slová, ktoré charakterizujú základné motívy nielen tejto zbierky, ale aj celej autorovej tvorby. Ako naznačuje samotný názov, ide o zbierku s melancholickým vyznením, v ktorej dominujú depresívne nálady, pocity smútku, samoty, nenaplnenej lásky a beznádeje. Zbierka sa skladá z intímnej, predovšetkým ľúbostnej lyriky.
Symbol noci
Stav skľúčenosti a depresie je ukotvený aj v obrazoch prírody – najmä v počasí. Noc v Kraskovej tvorbe nepredstavuje len časopriestor, ide aj o symbol. Autor prostredníctvom symbolov noci, tmy, súmraku, zmrákania, hmly, studeného dažďa vyjadruje svoje pocity, atmosféru doby i postavenie národa.
Noc je prítomná akoby aj počas dňa – dni sú sychravé, daždivé, ponorené do sivej hmly. Toto prostredie vytvára šedivú, depresívnu náladu, ktorá zodpovedá smutnému naladeniu celej zbierky.
Smútok a samota
Lyrický subjekt sa cíti opustený, je plný smútku, pociťuje samotu. Samota, ktorá charakterizuje nielen lyrického hrdinu, ale aj predmet básní, pramení z odlúčenia od domova, od svojich blízkych, najmä od matky (napr. báseň Vesper Dominicae). Tieto pocity vyvierajú zo skutočného Kraskovho života – väčšina básní vznikla v období, keď žil autor v Čechách, kde bol čiastočne odtrhnutý od domova a národného diania.
Pocit osamelosti vychádza aj z neúspešných vzťahov a z nešťastnej lásky. V básni Prší, prší… je smútok natoľko silný, až prechádza do beznádeje. Básnik naznačuje, že je zle, no bude ešte horšie.
Národná téma
V niektorých básňach do pocitov opustenosti a samoty vstupuje myšlienka národnej témy – postavenie slovenského národa na konci 19. storočia bolo deprimujúce, preto slovenskí symbolisti smútili nad osudom národa, nad neslobodou, národným útlakom, nerovnoprávnym postavením, ale aj nad pasivitou slovenského ľudu. V básni Jehovah sa obracia na starozákonného Boha, privoláva kliatby a žiada ho o pomstu na vlastný národ, pretože je pasívny a nečinný. Táto báseň patrí do spoločenskej lyriky.
Štruktúra a forma
Hudobnosť a piesňovitosť
Jedným z prejavov symbolistickej poézie je hudobnosť verša. V zbierke Nox et solitudo sú časté hudobné motívy (melodickosť, akordy, spevy), ktoré sa objavujú aj v názvoch básní (Moje piesne, Plachý akord, Pieseň, Pieseň, Stará romanca). Básne sa vyznačujú piesňovitosťou, sú inšpirované hudbou – prítomné sú refrény, opakovania motívov či spájanie kontrastných motívov. Nájdeme v nich spevný verš, ktorý pripomína ľudové piesne. V skladbe sa dokonca objavuje parafráza na ľudovú pesničku Prší, prší (v básni Chladný dáždik).
Pri pohľade na piesňovú formu Kraskových veršov sa hovorí aj o ľubozvučnosti, ktorá má však často oxymorný charakter – príjemný, harmonicky znejúci verš je svojou formou v kontraste s obsahom básne. Na jednej strane je eufónia (výberom hlások sa dosahuje ľubozvučnosť), no na druhej strane je smutná téma s bezútešnou atmosférou. Týmto spôsobom sa umocňuje isté vnútorné napätie celej zbierky.
Opakovanie
Opakovanie – či už slov, motívov alebo symbolov –, je jedným s charakteristických znakov symbolistickej poézie. Opakovanie je prítomné v celej Kraskovej tvorbe. Prostredníctvom neho sa vytvára atmosféru a umocňuje sa napätie básní – má teda náladotvornú a intenzifikačnú funkciu. Zároveň je prostriedkom, pomocou ktorého sa ustanovuje význam a rodí symbolika.
V zbierke Nox et solitudo sa opakujú symboly (napr. topoľ, havran, pútnik, dážď či hmla), prítomné sú umelecké prostriedky založené na opakovaní – paralelizmus prvého verša, refrén, epizeuxa ap.
Neverbálne prostriedky
Krasko často používa neukončenú výpoveď – pracuje s nevypovedaným. Využíva pri tom neverbálne jazykové prostriedky – tri bodky, pomlčky, výkričníky. Nájdeme ich najmä na miestach, kde je napätie v básňach najväčšie. Teda tam, kde lyrický subjekt akoby už nedokázal prostredníctvom slov vyjadriť svoje vnútorné pocity.
Prírodno-psychologický paralelizmus
Prírodno-psychologický paralelizmus predstavuje isté previazanie medzi lyrickým subjektom a prírodou. Lyrický hrdina neodhaľuje svoje vnútro priamo, neopisuje svoje pocity priamo, ale prostredníctvom lyrických opisov krajiny, prírody či počasia (symbolických obrazov prírody), ktoré korešpondujú s jeho psychickým naladením (napr. Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli.). Autor vytvára paralelu medzi obrazom prírody a vnútrom človeka.
Prvky impresionizmu
V tvorbe symbolistov možno pozorovať vplyv impresionizmu – zachytávanie zmyslových vnemov a dojmov. V básňach sa objavujú opisy krajiny, prírody, autor opisuje to, čo vidí, čo si predstavuje – farby, tvary, zvuky. Zatiaľ čo impresionisti zachytávali dojmy z vonkajšieho sveta, symbolisti sa prostredníctvom obrazov prírody snažia vykresliť svoj vnútorný svet.
Náboženské prvky
Autor využíva kresťanskú symboliku, motívy z Biblie, ale inšpiruje sa aj inými náboženstvami. Môžeme to pozorovať nielen v obsahu básní, ale aj vo výbere jazykových prostriedkov. V básňach sa objavujú citácie a parafrázy z náboženských textov a spevníkov, viacero básní má latinský názov, napr. Solitudo (Samota), Quia pulvis sum (Pretože si prach – citát z Biblie, Luk. XVIII.), Vesper dominicae (Nedeľný večer).
Viaceré básne sa svojou formou podobajú na modlitbu či hovor s Bohom (napr. Jehovah). V niektorých básňach sú prítomné slová či spojenia ako kríž, Kristus na kríži, Božie muky, ktoré symbolizujú viacero vecí – napr. niekde sú výstrahou či upozornením, niekde zasa symbolom utrpenia či obety.
Kompozícia
Básnická skladba Nox et solitudo sa skladá z 27 lyrických básní, ktoré boli primárne vydávané časopisecky v rokoch 1906 až 1908. Počas autorovho života bola zbierka vydaná ešte štyrikrát, pričom platí, že skladba básní sa v nich mierne menila. Preto niektoré pramene môžu udávať iný počet básní.
Básne sú z formálneho hľadiska jednoduché, vyznačujú sa piesňovitosťou, spevným veršom a prítomnosťou hudobných motívov. Zbierka je jednoduchšia aj čo sa týka výberu lyrických foriem, obsahuje žánre, ako sú pieseň, modlitba, balada ap.
Hoci ide o skladbu, ktorá je lyrická, v niektorých básňach môžeme pozorovať akýsi náznak deja, napr. v básni Balada. Ide však o lyrické básne, preto v nich, samozrejme, dej chýba. Taktiež v nich nenájdeme „postavu“, ale lyrický subjekt, ktorého pocity, myšlienky, city sú vždy osobnou skúsenosťou autora.
Miešanie literárnych druhov – v tomto prípade lyriky a epika –, sa označuje ako synkretizmus.
Báseň Topole
Báseň topole zaraďujeme do osobnej/intímnej lyriky. Ide o dielo, v ktorom autor zachytáva vnútorný svet lyrického hrdinu, jeho psychologické naladenie. Vnútorné stavy duše nezachytáva priamo, ale veľmi originálne pri tom využíva symbol z prírody – topole.
V obsahu básne je výrazná predstavivosť a obrazotvornosť – na základe nich autor vytvára atmosféru. Tvorba textu je založená na asociatívnosti – združovaní predstáv, pri ktorom jedna predstava vyvolá druhú na základe podobnosti, kontrastu alebo predchádzajúcej skúsenosti, napr. pohľad na topole vyvolá rad predstáv a autor zachytí, čo všetko v ňom obraz topoľov vyvoláva.
Topole sa v minulosti vysádzali mimo obydlí – popri poliach, kde slúžili ako vetrolamy. Nachádzali sa osamotene na otvorenom priestranstve a navyše museli čeliť všetkým nepriaznivým vplyvom počasia (silnému vetru, mrazu ap.).
Obraz topoľov rozprestierajúcich sa na šírom poli v básni symbolizuje smutných ľudí, ktorých trápi pocit osamelosti a opustenosti. Ľudí, ktorí musia čeliť nepriaznivému osudu a podobne ako tie topole-vetrolamy, aj oni sú vystavení náporu. V tomto prípade však ide o nápor zlých ľudí.
Okolo topoľov nie je nič len „šíre pole“, sú „bez lístia, nemo stoja v úzkom kole, pozerajú v prázdno dole“. Prostredníctvom tohto prírodného obrazu a atmosféry vyjadruje duševný stav ľudí, ktorí sú na všetko sami – okolo nich nie je nikto, kto by im pomohol. K týmto duševným stavom sa navyše pridáva pocit rezignácie – nielenže im nemá kto pomôcť, ale možno ani nie je nič, o čo by sa oplatilo bojovať. V obsahu básne nájdeme aj motívy strachu (bez lístia, bez žitia, ošarpané, v mraze, nahé, holé…).
Spočiatku sú v básni prítomné motívy neurčitosti (čiesi, čísi, prízraky), básnik hovorí o topoľoch v 3. os. pl. (tie topole). Neskôr sa však s nimi z ničoho nič identifikuje a neurčitosť lyrického subjektu sa premieňa do konkrétneho pocitu autora (Duch jak čísi špatnej vôle – Ako vzhľad ich duch môj mizne…). Od všeobecného prechádza k individuálnemu.
Odhodlanie jeho ducha, chuť bojovať, žiť, pokračovať mizne, tak ako vzhľad topoľov – koruna topoľa sa s rastúcou výškou zužuje a pripomína sviečku, akoby smerom nahor mizol. Kam však mizne? Kam smeruje básnik? Dočká sa šťastia a blaženosti? Nastane uňho stav pokoja alebo naopak padne a prejde do stavu zabudnutia. Autor položí sériu úvahových otázok a následne na ne odpovedá – Ako havran ošarpaný do noci… Havran a noc predstavujú symbol smrti a ničoty.
Neverbálne prostriedky (tri bodky; apoziopézy) umocňujú pocity zúfalstva toho človeka. Lyrický subjekt akoby už nedokázal slovne vyjadriť svoju situáciu, svoje vnútorné prežívanie.
Kompozícia básne je veľmi originálna. Autor v nej experimentuje s grafickou úpravou veršov.
Báseň je rozdelená na štyri 5-veršové strofy, respektíve štyri 4-veršové strofy (11-slabičný + 8-slabičný + 8-slabičný + 11 slabičný verš). Posledný verš je graficky rozčlenený na dve časti – 8 slabík je v jednom (štvrtom) verši a v závere každej strofy sa opakuje trojslabičné slovo, ktoré je akoby v osobitnom (piatom) verši.
Podobne ako v celej zbierke, aj tu autor využíva opakovanie – výrazný je paralelizmus a refrén prvého verša v troch strofách. Všetky tri sa začínajú slovami „Hej, topole, tie topole…“ a odlišujú sa na konci verša. Výrazným kompozičným prostriedkom je básnické zvolanie „Hej“, ktorým sa začína každá strofa. Nechýbajú ani ďalšie umelecké prvky a prostriedky, napr. symboly (topole, havran, noc), epizeuxy či kontrast (majestátnosť a hrdosť topoľov je v básni v kontraste s veľmi negatívnymi a smutnými pocitmi človeka).
Báseň sa vyznačuje nezvyčajne pestrou modalitou viet s množstvom neverbálnych prostriedkov (pomlčky, výkričníky, otázniky aj tri bodky). Opakovaným využitím troch bodiek (apoziopéz) v sérii úvahových otázok autor dosahuje reflexívnosť poslednej strofy.
Zdroje
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry – výber B. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2017. ISBN 978-80-8133-061-2.
- Krasko, I. Nox et solitudo, Verše. Bratislava: Tatran, 1975.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra III pre stredné školy. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-773-0.
- https://www.youtube.com/watch?v=yi03DSSWc7w&t=398s.
