Dielo: Kým kohút nezaspieva (rok vydanie 1969)
Autor: Ivan Bukovčan (1921 – 1975)
Narodil sa v Banskej bystrici v rodine lesníka. Po štúdiu na gymnáziách v Prešove a v Prahe vyštudoval právo v Bratislave. Po štúdiu pracoval ako novinár, neskôr ako scenárista a dramaturg Československého štátneho filmu v Bratislave.
Z tvorby: drámy Pštrosí večierok, Zažeň vlka! Scenáre k filmom: Medená veža, Šťastie príde v nedeľu, Statočný zlodej, Tango pre medveďa
Útvar: psychologická dráma s prvkami existencializmu
Charakteristika a štruktúra diela
Dielo Kým kohút nezaspieva je protivojnovo ladená dvojdejstvová dráma s prvkami existencializmu z obdobia SNP, keď bolo na Slovensku prítomné nemecké vojsko.
Autor vytvára hraničnú situáciu – postavy sú rukojemníci nemeckého dôstojníka a musia spomedzi seba vybrať jedného, ktorý bude popravený. Čas na rozhodnutie sa kráti, napätie sa stupňuje, pod obrovským psychickým tlakom nie je priestor na masky a pretvárky, postava odkrýva svoj skutočný charakter, zabúda na ľudskosť. Pod hrozbou smrti je nútená riadiť sa pudom sebazáchovy, konať inštinktívne a účelne, aby si zachránila život za každú cenu.
V druhom dejstve dochádza k polarizácii postáv. Rukojemníci sa delia na charakterných – takých, ktorí sa nechcú stať spoluvinníkmi vraždy a bezcharakterných – takých, ktorí podľahnú panike, chcú zachrániť svoj život za každú cenu a konajú sebecky.
Dej trvá len niekoľko hodín. Postavy, ktoré sa ocitli v zavretej pivnici, sú rozličného pohlavia, veku a pôvodu, čo umožnilo Bukovčanovi individualizovať charaktery.
Názov diela je parafrázou na známy výrok Ježiša Krista o Petrovej zrade. Ježiš riekol Petrovi: „Skôr, ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“
Postavy
V diele vystupuje desať postáv, ktoré ostali nedobrovoľne zavreté v pivnici ako rukojemníci po zabití nemeckého vojaka. Je ich desať v duchu zásady: za jedného desiati. Sú odlišní, no všetci majú niečo spoločné – nedodržali stannú vyhlášku, podľa ktorej sa po siedmej nesmie chodiť po meste. Zdržiavali sa vonku po tomto čase, pričom každý na to mal určitý dôvod. Jedenástou postavou je Fischl.
Fanka (gymnazistka, 16 rokov) a Ondrej (študent, 20 rokov) – mladý zaľúbený pár. Príliš dlho sa zdržiavali na lavičke v parku. Ondrej síce chcel odísť, no Fanka ho presviedčala, aby ešte ostali. Ondrej si vyčíta, že ju ohrozil. Vo vypätej situácii stratí nervy, rozhodne sa vyjsť von, aby ho zabili, čím by ochránil Fanku.
Starec (Terezčák, bývalý horár) – smrti sa nebojí, je pripravený zomrieť. Už si požil, už sa mu viac nežiada. Zomrieť sa však nechystá, má ešte robotu. Nemci prezreli spis jeho syna a došli na to, že nespolupracoval s fašistami, aj keď ho celé mesto považuje za zradcu. Starec chce očistiť pamiatku svojho syna a potom zavrie oči.
Babjaková (babica, pôrodná asistentka) – tvrdí, že ju zadržali pri vykonávaní svojho povolania, deti si vraj nevyberajú, kedy prídu na svet. Mohla by byť prepustená, ale musí povedať meno matky, ktorej pomáhala s pôrodom. Nakoniec vyjde najavo, že si celý pôrod vymyslela a v skutočnosti vykonala nezákonnú interrupciu, aby pomohla žene v ťažkej situácii. Túto skutočnosť zatajovala.
Dr. Šustek (zverolekár) – prichádza v mierne opitom stave, bol u brata na zabíjačke. Je si vedomí svojho postavenia, čaká, že mu všetci vyjdu v ústrety. Chce sa zachrániť za každú cenu, je sebecký, myslí hlavne na seba. Žiada okamžité prepustenie, nie je obyvateľom mesta a v jednej obci sa vyskytla slintavka – jeho osobná prítomnosť je preto nevyhnutná. V tejto chvíli však jeho slová neznamenajú nič, major ho neprepustí.
Tulák – mladý zarastený chlapík. Nikto o ňom nič nevie, nakoniec prezradí, že je utečenec z transportu do koncentračného tábora. Takéto situácie dobre pozná, má skúsenosti aj s prenasledovaním, vedel presne, čo sa bude diať. Stane sa obeťou Uhríkovho nehanebného činu.
Uhrík (holič) – on pozná všetkých a všetci poznajú jeho. Spomína pána Severínyiho, svojho prominentného zákazníka. Spolieha sa, že práve on ho dostane z tejto nepríjemnej situácie. Ten však odkazuje, že má úplne iné starosti, ako starať sa o nejakého holiča. Slovíčko „nejakého“ ho zaskočí a uvedomí si, akú cenu má ich priateľstvo. Uhrík je najnegatívnejšia postava. Pre záchranu svojho života je schopný urobiť čokoľvek, zradiť a obetovať iných. Nezvládne vypätú situáciu a zavraždí tuláka. Nakoniec si však uvedomí, na aké dno klesol, aký ohavný čin vykonal a dobrovoľne vyjde von (na smrť).
Pani lekárnikova – najmenej výrazná postava (postava do počtu). Je pyšná, povýšenecká, pohŕda Marikou.
Tomko (učiteľ) – starší chlap nižšieho vzrastu, s okuliarmi, v staromódnom kabáte. Mal rozbité okuliare, dotrhaný kabát a odtrhnuté gombíky. Spočiatku všetko zahovára, zatajuje, no potom vysvitne, že ho zbili. Učiteľ bol milý láskavý človek, hneď vytušil v akej sú situácii, že im hrozí smrť, no snažil sa zachovať chladnú hlavu, všetkých upokojoval, nechcel vyvolávať paniku. Usiloval sa o to, aby sa aj vo vypätej, hraničnej situácii správali dôstojne, ohľaduplne, tak, ako sa na ľudí patrí.
Marika (prostitútka) – napriek svojmu povolaniu má srdce na správnom mieste. Vedela o vražde vojaka, počula aj jeho krik. Najväčší problém s ňou majú Šustek a pani lekárnikova. Považujú jej život za menejcenný. Šustek jej vysvetľuje, aké sú následky pri syfilise. Marika im odpovie, že ak by mala syfilis, musela by ho mať aj Pani, pretože lekárnik bol jej zákazníkom.
Fischl (obchodník s drevom) – jedenásta postava, prostredník medzi rukojemníkmi a nemeckým majorom.
Dej
1. dejstvo
Do pivnice privedú mladú dvojicu Fanku a Ondreja. Obaja majú strach, vyčítajú si, že ich zavreli do pivnice. Fanka zvalí vinu na seba, pretože ona chcela ešte ostať v parku, zatiaľ čo Ondrej chcel odísť. Myslia si, že sú v pivnici sami, no po chvíli zbadajú vo foteli tmavú mužskú postavu, je ňou Starec – Terezčák. Aj on sa zdržiaval po siedmej vonku, bol na cintoríne uctiť si hrob svojho syna.
Po istom čase sa v pivnici zjaví babica a trochu napitý zverolekár Šustek. Babica je rozčúlená, tvrdí, že deti si nemôžu vyberať, kedy sa narodia. Šustek bol u brata na zabíjačke. Chytili ho pred stanicou, keď sa vracal na vlak. Všetci sa pomaly, udivene zahľadia ku schodom a zazrú tam mladého zarasteného chlapíka v ošúchanom kabáte, vyzeral ako Tulák.
Po chvíľke začujú buchot, úder pažbou a vzápätí pred ich očami letí človek schodmi do pivnice. Tým zhodeným človekom je Uhrík. Má zranenú nohu, no babicu mu ju napraví a už je schopný chôdze. Do podzemnej miestnosti prichádzajú ďalší – pani lekárnikova a učiteľ Tomko.
Učiteľ sa snaží konať s rozvahou, upokojuje ostatných, aby nepodliehali panike. Ondrej si však všimne, že okrem rozbitých okuliarov má aj roztrhaný kabát a vzadu pri uchu krvavú ranu. Hoci sa snažil všetko zamaskovať, ukázalo sa, že ho zbili.
Do miestnosti privádzajú poslednú rukojemníčku – Mariku – prostitútku. Pani lekárnikova sa k nej správa povýšenecky. Marikine vyjadrovanie nie je úplne v súlade s mravnými spôsobmi, a preto ju učiteľ napomína, aby bola slušná, nie sú tam iba dospelí!
Marika všetkým rozpráva o vražde vojaka. Jeho krik vraj muselo počuť celé okolie. Počul ho aj Tomko, ktorý vybehol pred dom, kde ho Nemci surovo zbili. Vediac, že nemecké vojsko hľadá vraha, sa začnú všetci vyhovárať, že oni nemôžu byť vrahmi vojaka a majú aj svedkov, ktorí to dosvedčia.
Počúvajúc alibistické debaty ostatných, ozve sa Tulák. Nie je náhoda, že ich je tam práve desať, vraj je to taký starý zvyk – za jedného cudzieho – desať našich.
Za rukojemníkmi prichádza pán Fischl, aby celú situáciu ozrejmil. V jeho dome bol ubytovaný major von Lucas, ktorého osobný strážca bol zavraždený. Ako odvetu za atentát na jeho príslušníka vydal rozkaz na zaistenie desiatich obyvateľov tohto mesta. Spočiatku všetci nerozumejú, no Fischl to vysvetlí: Ak sa vinník nájde, budete prepustení, ak sa nenájde, tak… „nás obesia“, dokončil vetu Tulák. Lehota je do zajtra rána, do svitania. (Kým kohút nezaspieva)
Po Fischlových slovách začína stúpať nervozita, postavy sa prekrikujú jedna cez druhú, kričia na pána Fischla, aby sa prihovoril za nich. So svojimi slovami sa naňho obrátia všetci okrem Tuláka, ten sa neprosíka. Celú situáciu sa snaží upokojovať učiteľ. Fischl odchádza so slovami, že sa ešte vráti.
2. dejstvo
Napätie sa stupňuje. Fischl poslal rukojemníkom chlieb a vodu. Tulák sedí na schode, konzumuje chlieb a v tom si Uhrík všimne nôž, ktorý drží v ruke. Vidí v jeho ruke lovecký nôž. Tvrdí, že je to ten istý nôž, ktorým bol zavraždený nemecký vojak. Nervozita stále narastá, chcú, aby im tulák povedal, čo robil v meste. Učiteľ sa opäť snaží vyriešiť celú situáciu s rozvahou a upokojiť ich.
Opäť prichádza Fischl, ktorý sa snažil prihovoriť za väzňov. Snažil sa im pomôcť, tlmočil ich ospravedlnenia majorovi, no nepomohlo to. Nikto nesmie opustiť pivnicu.
Fischl má však aj iné správy: zistilo sa, že nemecký vojak bol opitý, čo veľmi nahnevalo majora. Rozhodol sa zmierniť trest za jeho vraždu – namiesto desiatich bude potrestaný len jeden.
Počúvajúc Fischlove slová, Uhrík sa chytil šance a okamžite udal Tuláka. Tvrdí, že on je ten vrah, lebo má pri sebe lovecký nôž. Podozrenie sa však nenaplní, Fischl im oznámi, že vražedná zbraň ostala v tele vojaka. Požiadajú o jednu hodinu na rozmyslenie.
V pivnici sa strhne hrmavica. V hraničnej situácii niektorí, snažiac sa zachrániť svoj život, vymenúvajú dôvody, prečo oni nemôžu byť kandidátmi na smrť. Následne sa snažia vybrať toho najvhodnejšieho podľa rozličných kritérií. Návrhov je niekoľko:
– nech umrie prostitútka, má nízke spoločenské postavenie, podľa Šusteka to nie je ani žena, je to ženská nula. K tejto možnosti sa prikláňa aj pani lekárnikova.
– nech umrie starý muž, už je dosť dlho na tomto svete.
– nech umrie mladý tulák, nepoznajú ho, nič o ňom nevedia. Podľa Uhríka jeho život nemá nijakú cenu, je stratený a pohŕda životom.
Ondrík podľahne zúfalstvu a s úmyslom zachrániť Fanke život sa prihlási, že sa chce obetovať. Uhrík stráca nervy, konflikt medzi ním a Tulákom sa vyostruje. Bleskovo vytiahne britvu a sekne Tuláka do krčnej tepny. Tulák umiera.
Prichádza Fischl nesie kľúč a hovorí, že páchateľa ešte nenašli. Deviati budú prepustení, no ten desiaty nie. Ten, kto si zoberie kľúč a vyjde z pivnice, bude musieť len utekať a nič viac. Nikto ho nebude vypočúvať, nebude sa konať verejná poprava, jednoducho ho zastrelia na úteku.
Oznámia mu, že už netreba vyberať žiadne meno, pretože už je medzi nimi jeden mŕtvy. Fischl v tom vidí možné riešenie – podmienka je totiž splnená, major má jedno mŕtve telo. Uhrík žiada, aby všetci mlčali, aby povedali, že to bola samovražda, no to by boli všetci spoluvinníkmi a s tým nemohli súhlasiť. Nechcú žiť s takou ťažobou po zvyšok života, nechcú byť slobodní za každú cenu. Starec podáva Uhríkovi kľúč, ale učiteľ ho zastaví. Uhrík si ho musí vziať sám.
Uhrik neunesie ťarchu viny, schytí kľúč a rýchlo odchádza. Tomko naňho kričí, aby sa vrátil, no Uhríka už nevidno. Kľúč zaškripoce v zámke a popri zvuku utekajúcich krokov zaznie dávka samopalu. Nastane ticho.
Zdroje
- Bukovčan, I. Kým kohút nezaspieva. In: Päť súčasných hier. Bratislava: Tatran, 1987.
- Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
- Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry (výber A). Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2018. ISBN 978-80-8133-077-3.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
- Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
- Polakovičová, A. a kol. Literatúra pre stredné školy 4. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-774-7.
Kategórie: Rozbory diel | Štandardizované diela
