Ako chutí moc – Ladislav Mňačko

Dielo: Ako chutí moc (rok vydania 1968)
Autor: Ladislav Mňačko (1919 – 1994)
Prozaik, básnik, dramatik a publicista. Narodil sa na Morave vo Valašských Kloubukoch. Jeho otec dostal výhodnú pracovnú pozíciu poštmajstra na Slovensku, a preto sa s rodinou presťahovali. Detstvo a mladosť prežil v Martine. Vyučil sa za obchodníka s liekmi a neskôr pracoval ako pomocný robotník na stavbe.

Po vzniku Slovenskej republiky sa pokúsil ujsť do Sovietskeho zväzu, neskôr do Holandska, no Nemci ho chytili a umiestnili ho do pracovného tábora. Po dvoch rokoch sa mu podarilo ujsť a stal sa členom partizánskej skupiny.
Po vojne pracoval ako novinár, neskôr sa stal kritikom režimu. Je jedným z najprekladanejších slovenských prozaikov. Zomrel nečakane v Bratislave v roku 1994.
Z tvorby: Ako chutí moc (1968); Smrť sa volá Engelchen (1959)

Zaradenie: socialistický realizmus
Útvar: román – politický pamflet (Poznámka. Pamflet– hanopis, ostrý útočný spis, výsmech, satira)

Charakteristika diela

V roku 1948 sa uskutočnil politický prevrat, ktorý od základu zmenil literárnu situáciu v našich podmienkach. Literatúra prestala mať prioritne estetickú funkciu a posilnila sa jej agitačno-propagačná (až propagandistická) funkcia. Jediným štátom podporovaným umeleckým smerom sa stal socialistický realizmus. Umelci museli dodržiavať predpísané, dopredu určené princípy (napr. kladný hrdina = člen komunistickej strany, zástanca komunistickej ideológie; záporný hrdina = súkromní roľníci, buržoázia, inteligencia ap.).

Šesťdesiate roky 20. storočia boli politicky umiernenejšie a na krátky čas priniesli oslabenie cenzúry umeleckej literatúry a publicistiky. Vďaka tomu mohol byť román Ako chutí moc vydaný.

Jeho vydanie vyvolalo búrlivé reakcie a dielo bolo zakazované. Mňačko v ňom totiž porušil predpísané schémy. Zameral sa na najmocnejších (šéf kabinetu, šéf štátnej bezpečnosti), ktorých zobrazil v negatívnom svetle. Ukázal, že aj kladná postava (podľa normy socialistického realizmu) má neželané, záporné vlastnosti.

Prostredníctvom brilantnej analýzy mravného rozkladu vysokopostaveného štátneho funkcionára zobrazil deštruktívnu povahu akejkoľvek totalitnej moci. Ukázal, že moc má vždy rovnaký charakter, je všade taká istá, aj v socialistickej spoločnosti, kde „mocný“ vyjde z „obyčajného ľudu“.

Moc má obrovský vplyv na charakter človeka a treba byť na ňu pripravený, inak napácha viac zla ako dobra. Mňačko o nej hovorí ako o droge. Kto raz zistí, ako chutí moc, začne ju zhromažďovať, chcieť čoraz viac. Chce čoraz viac a stráca zábrany, je pre ňu ochotný spraviť čokoľvek. Neskôr začne mať strach, že o ňu príde.

V románe Ako chutí moc sme svedkami toho, ako moc znetvorí vnútro človeka, zničí ho. Honba za mocou však nezničí len život hlavnej postavy, spôsobí utrpenie mnohým ďalším ľuďom.

Cez život práve zosnulého štátnika nám autor osvetľuje štruktúru totalitného systému. Štruktúru politického systému, ktorý zverejňoval len to, čo bolo vhodné a mnohé bolo utajované a tabuizované. Dozvedáme sa o charaktere a praktikách najvyšších predstaviteľov štátu.

Autor sa zameral na viacero javov, zobrazil špinavé politické hry, cenzúru, nekompromisné rozhodnutia a činy, falšovanie oficiálnych informácií, všadeprítomné zložky tajnej polície, sledovanie a odpočúvanie osôb, ničenie životov a kariér ľudí, ktorí z nejakého dôvodu prekážajú mocným.

Román Ako chutí moc je unikátnym, nadčasovým dielom. Nájdeme v ňom množstvo myšlienok a úvah, ktoré sú živé a aktuálne aj dnes. Preto aj súčasný čitateľ môže nájsť v diele mnoho paralel s terajším svetom.

Kompozícia a forma

Román sa skladá z 18 kapitol označených číslicou (1 – 18). Dej sa odohráva počas troch dní, v úvode a závere je rámcovaný oficiálnym štátnym pohrebom.

Do deja vstupujeme bez úvodu, rozprávačskou technikou in medias res. Celý príbeh má charakter pokojného reportážneho rozprávania reportéra Franka, ktorý sa ocitá na pohrebe mŕtveho štátnika. Mŕtveho dokonale poznal a ako fotograf dokumentoval celý jeho život.

Frank je rozprávačom príbehu – rozprávač je personálny (takmer vševidiaci) v 3. os. sg. – všetky udalosti a veci vnímame z pohľadu Franka. S mŕtvym sa zoznamujeme prostredníctvom retrospektívy cez jeho spomienky. Svojimi zážitkami z minulosti odkrýva celý štátnikov život, jeho rast, dozvedáme sa o osobách v jeho živote, o jeho činoch. V diele sa neustále strieda prítomnosť a minulosť. V rozprávaní je zastúpená priama a nepriama charakteristika postáv, ale aj rôzne úvahy (napr. o moci). Hoci rozpráva celý príbeh, nie je hlavnou postavou. Tou je mŕtvy štátnik.

Postavy

Mŕtvy
Ani raz nezaznie jeho meno. Frank o ňom hovorí pod označeniami: mŕtvy, štátnik, veľký muž, priateľ. Frankov blízky priateľ. Kamarátili sa od školských lavíc. Bol tým, kto vždy stál na čele skupiny. Vodcovská osobnosť. Vedel organizovať ľudí, vedel ich získať na svoju stranu. Viedol štrajky, poburoval ľud na námestí. Takmer nechodil domov, všetok jeho čas zaberali funkcie.

Počas Slovenského národného povstania bol veliteľom jedného z najlepších partizánskych oddielov. Bol odvážny, uvážlivý, rozhodnutý a panovačný. Vyžadoval železnú disciplínu, no nehrnul sa bezhlavo do akcie, neriskoval životy ľudí. Bol aj nemilosrdný a krutý. Chlapca, ktorý zaspal na stráži, namieste zastrelil. Túto popravu mu mnohí zazlievali, no neskôr, keď k nim vpadli Nemci zato, že zaspala stráž, sa presvedčili, čo taký spánok môže spôsobiť.

Stal sa prvým mužom v kraji. Dostal dôveru. Jeho úlohou bolo vyčistiť kraj, v ktorom všetko viazlo. Očakávali od neho určité výsledky a on čistil, čistil a čistil. Objavoval záškodníkov, nepriateľov strany i vlády. Bol neúnavný, mocný, tvrdý, bdelý, vo dne v noci v činnosti. Nepodplatiteľný a kde bolo treba i neúprosný. Osvedčil sa. Jeho moc rástla a s ňou i jeho možnosti a prostriedky. Ale už to nebol ten istý chlap.

Bol ženatý so ženou, ktorú prebral Frankovi. Volala sa Margita, mal s ňou syna Martina. Napriek manželským záväzkom si počas povstania užíval lásku mladej Judky, na ktorú neskôr bez váhania zabudol. Stúpal čoraz vyššie a Margita mu prestala vyhovovať. Nemala reprezentatívnu postavu ani reprezentatívne spôsoby. Vymenil ju preto za mladú sekretárku s plavými vlasmi. Bola naozaj krásna, páčila sa aj Frankovi.

Jeho moc rástla a Frank to ako fotoreportér všetko zdokumentoval. Stúpal vyššie a vyššie, až sa vypracoval na šéfa kabinetu. Vždy chcel byť prvý v čele. To, čo ho hnalo, neboli peniaze, majetky, láska ani šťastie. Bola to moc. Moc bola cieľom jeho snaženia. Štátnik zistil ako chutí moc a chcel čoraz viac. Nezneužíval ju, ale využíval na získanie ešte väčšej moci. Neskôr sa začal báť, že o ňu príde. Začal sa triasť o svoje postavenie. Bál sa každého, všetkých. Nikomu nedôveroval.

Všetkých od seba odohnal a ostal úplne sám. Rozviedol sa s Margitou, stratil syna Martina, Judke mimoriadne skomplikoval život. Jeho druhá žena nedostala chlapa, manžela, ale funkcionára, zanedbával ju a ona začala vyhľadávať spoločnosť milencov. Nakoniec ochladol aj jeho vzťah s Frankom.

Frank
Fotoreportér, ktorý dokumentuje oficiálne stranícke a štátne udalosti (oslavy, bankety, otváranie fabrík atď.). Patrí k hŕstke vyvolených, ktorí majú otvorené všetky dvere. Stále sa pohybuje medzi mocnými a oni ho poznajú, zvykli si naňho. Už dávno si nerobí o sebe a s svojej práci nijaké ilúzia. Pravdaže, vždy a všade, kde sa objaví, sa naňho usmievajú, no v skutočnosti ho považujú za pliagu, za niečo nepríjemné, bez čoho sa však nemožno zaobísť. Kariéra a vzostup nie sú bez fotografa možné. Ešte sa nestretol s človekom, ktorý by odmietol dať sa fotografovať.

Frank cvakal a cvakal, veľa cestoval, zanedbával rodinu, no nezbohatol, nepriživoval sa na sláve svojho priateľa. Manželka mu vyčítala, prečo nefotografuje prírodu a nevydáva knihy ako iní fotografi.

Bol vlastníkom dokumentácie, akej na svete niet. Tam bol každý, tam bolo všetko. Mal totiž tajnú záľubu – vyhotovoval také snímky, ktoré nesmeli byť nikdy zverejnené. Vyfotografoval mocných v takých situáciách a pózach, ktoré by im dokázali zmeniť životy, ak by sa o nich verejnosť dozvedela (nevery, akcie spojené s veľkým množstvom alkoholu ap.).

Kamarátil sa s mŕtvym štátnikom od prváckej lavice. Zdokumentoval jeho kariérny rast, ale aj jeho problémy, zostup a kariérny koniec. Zdokumentoval život štátnika, život svojho dlhoročného kamaráta, ktorého zmenila moc.

Galovič
Šéf štátnej bezpečnosti, ktorý mal absolútnu moc. Bol to muž s absolútnou morálkou, ktorý sa za celý čas svojho úradu nedopustil nijakej chyby. Bol nepodplatiteľný, bdelý a tvrdý. Horlivo, vynachádzavo a vytrvalo vyhľadával, zneškodňoval, likvidoval triedneho nepriateľa. Bol permanentným revolucionárom pracujúcim vo dne v noci.

Bol bez slabosti, bez vášní, možno bez túžob. Nepotreboval priateľov, drahý dom, nemal slabosť v ženách, nemal milenky, nepil alkohol, nepotrpel si na cennosti, uskromnil sa aj s málom.

Moc preňho nebola cieľom, ale prostriedkom. Netúžil po nej a nikdy ju nezneužíval na osobný prospech. Nikdy neurobil nijaký krok motivovaný osobnými záujmami. Konal podľa predpisov, vyhlášok, nariadení, podľa vtedy platného práva.

Mŕtvy Galoviča nenávidel, spočiatku s ním súperil, no neskôr sa ho bál. Galovič sa postaral o štátnikov koniec, o jeho politickú smrť – ak by nebol umrel, prišiel by o svoju funkciu, stratil by postavenie i vilu. Nemohol ho odsúdiť ako triedneho alebo politického nepriateľa, mal však dôkazy o vážnom porušení funkcionárskej a občianskej disciplíny zo súdruhovej strany – mŕtvy zastrelil srnu. Srny chránil zákon a poľovať na ne v čase hájenia (ochrannej doby) bolo zakázané. Išlo teda o surové pytliactvo, odsúdeniahodný čin.

Paradoxne práve Galovič na pohrebe vysoko postaveného štátnika prednesie smútočnú reč. Reční nad truhlou mŕtveho, ktorého zničil.

Dej

Do deja vstupujeme bez prípravy spolu s Frankom, ktorý sa pohrúža do svojich myšlienok, pozerajúc sa na lesklú, čiernu truhlu. Na katafalku leží jeho dlhoročný kamarát, mŕtvy štátnik.

Prípravy na štátny pohreb sú v plnom prúde. Všetko musí výborne fungovať. Príchody, odchody aj nástupy. V tej chvíli to mal na starosti jeden človek – tajomník. Pobehoval, dirigoval, rozkazoval, riadil aj tých, ktorí boli na rebríčku moci oveľa vyššie ako on. Bol to jeho veľký deň. Túto funkciu si tak užíval, že úplne zabúdal na mŕtveho. Ten bol vedľajší. Frankovi to prichodilo celé ako jedna nechutná komédia.

Celý pohreb riadil jeden dôležitý človek, no Frank nevedel, kto je tento tajný muž. Nevedel ani to, čo robí, keď sa žiadny štátny pohreb nekoná. Určoval poradie jednotlivých zložiek, delegácii a ostatných ľudí. Musel myslieť na všetko. V zložitej organizácii, akú si štátny pohreb vyžaduje, sa vyznal perfektne.

Bronzové dvere sa otvorili, prichádzajú členovia kabinetu. Sú vážni. Ani jeden z nich nemal mŕtveho úprimne rád. Strachujú sa o svoju budúcnosť. Nevedia, kto zaujme jeho miesto. Niekto z nich? Niekto nový? Niekto mocný? Čo sa stane s nimi? Sú pesimisti, myslia si, že je koniec.

Frank sa kamarátil s mŕtvym od prváckej lavice. Od tých čias prešli spolu dlhú cestu. Prehrýzli sa dokonca aj cez skutočnosť, že obaja milovali tú istú ženu, s ktorou sa mŕtvy nakoniec oženil.

Až donedávna boli neprestajne spolu. To sa však skončilo. A Nevedno prečo. Ich rozchod bol pokojný a tichý. Nejaký čas sa ešte stýkali, no potom už ani to. Neskôr sa mŕtvy začal Franka báť. Asi preto, že o ňom vedel priveľa.

Hudba začala hrať prvé takty a pohybujúci sa zástup vchádzal do siene. Celý pohyb je organizovaný, had ľudí postupuje plynule. Prišiel dokonca aj učiteľ, ktorý so sebou priniesol svoju triedu, šesťročné deti. Frank práve vyfotografoval šesticu pionierov pri striedaní šestice generálov, keď ľudia zmeraveli a všetky pohľady sa upreli ku vchodu. Vstúpila ona – vdova. Dav stíchol, všetci si ju obzerali. Teda toto je ona? Šéfova bývalá sekretárka s nedobrou povesťou. Všeličo o nej natárali a teraz ju všetci tí zvedavci konečne vidia na vlastné oči. Vdova prišla, no syn Martin sa neukázal.

Bola to žena, ktorá prišla do štátnikovho života akoby odnikiaľ. Odrazu sa zjavila. Frank jedného dňa prišiel do kancelárie a vo dverách sa objavila krásna žena ani lasička, štíhla s dlhými nohami. Kedysi mu v kancelárii pomáhala perfektná osobná tajomníčka. Túto šikovnú, staršiu, nenápadnú ženu však preložili, pretože sa dopustila nejakej indiskrétnosti. Nová tvár bola krásna, jej vzhľad učaroval aj Frankovi. Mal však podozrenie, že ju na štátnika nasadil Galovič. Sekretárka, milenka a nakoniec i žena. Mŕtvy sa rozviedol s Margitou, s ktorou mal syna Martina, a oženil sa druhýkrát. Rozprávalo sa o tom široko-ďaleko. Zväčša odsudzujúco. Utrpela tým jeho povesť čestného funkcionára, no v tej dobe nemal ešte také vysoké postavenie a mohol si to dovoliť.

Frankovi sa vynárajú rôzne spomienky na časy, ktoré prežili spolu so zosnulým. Premietajú sa mu zážitky z povstania. Mŕtvy priateľ býval veliteľom jedného z najlepších partizánskych oddielov. Spomína, ako utekali pred Nemcami, ako natrafili na čudnú ruskú skupinu partizánov. Na jej čele bol nepríjemný Rus, ktorý jedného dňa prikázal mŕtvemu, aby zabil nevinného sedliaka. Mŕtvy odmietol, zvalil Rusa na zem a prebral velenie nad skupinou. Vtedy v horách bola s nimi i jedna mladá žena – Judka. Ani manželstvo s Margitou nezabránilo mŕtvemu užívať si s mladou dievčinou. Počas povstania bola jeho milenkou. Keď sa však povstanie skončilo, veľmi rýchlo na ňu zabudol.

Pravidelný rytmus organizovanej rozlúčky s mŕtvym naruší neplánovaný rozruch. Pri dverách sa objaví muž v ťažkej pracovnej obuvi, špinavý od asfaltu, neupravený, s popraskanými rukami – Martin. Pracoval ako asfaltér, neďaleko robili cestu. Odbehol odtiaľ len na chvíľu, aby sa rozlúčil s otcom, hoci to dopredu neplánoval. Frank ho mal rád, Martin ho oslovoval strýko.

Frank sa zamýšľa nad životom zosnulého, nad vrcholom, na ktorý sa dostal. Na prvý pohľad mal závideniahodný život – býval v stráženej vile nad mestom, vozil sa vo veľkom aute, mal aj služobníctvo. V skutočnosti však nebolo čo závidieť. Jeho pracovné vypätie bolo obrovské, nemal ani chvíľu pokoja. Zapodieval sa stovkami vážnych i menej vážnych problémov. Mnohým vôbec nerozumel. Frank zaznamenával, ako sa so stúpajúcou mocou menil jeho charakter.

Frank sa dostáva v spomienkach na jeden banket, na ktorom fotografoval. Bol tam aj štátnik, ktorý ho v podguráženom stave pozval k sebe do vili. Mlčky cestujúc autom, uvažoval nad ženou svojho priateľa – prvou dámou v krajine. Čo dnes môže tá dáma? Nič. Jej život nie je môžem, jej život je musím, smiem, mám.

Dostali sa do vili. Frank, štátnik a jeho žena. Potom, ako štátnika zmohlo alkoholové opojenie, ostali iba vo dvojici a dlho sa zhovárali. Milovala ho a napokon sa aj zosobášili. Sekretárka a šéf. Manželstvo však nebolo také, aké si predstavovala. Často sa hádali, štátnik ju zanedbával, dokonca bil. Neskôr sa začal utápať v alkohole. Pil čoraz viac. Zmrákalo sa nad ním a ona si uvedomovala, že je koniec.

Fyzicky síce žil, no politicky bol už mŕtvy. Uvedomoval si to aj Frank. Stalo sa to vtedy, keď do všetkých redakcií prišlo upozornenie, že sa jeho meno a fotografia nemá nikde objavovať. Vtedy verejne zomrel.

V šume rozličných hlasov sa objavila veta, ktorá okamžite pritiahla Frankovu pozornosť: „Zomrel na urémie.“ Štátnik však nemohol umrieť na problémy s močom. To by bolo nedôstojné. Veľkému mužovi to nepristane. V oficiálnej správe sa preto písalo, že zomrel na leukémiu. Postaral sa o to Galovič. Zariadil, aby tri vážené, vedecké, lekárske kapacity sfalšovali skutočnú príčinu smrti. Chceli to utajiť, no predsa sa to šepká medzi ľuďmi. A bude sa šepkať, od ucha k uchu.

Frank navštívil Margitu, mŕtveho prvú ženu. Margitu rozvod zasiahol, no nakoniec bola rada. Bývala síce v starom práchnivom dome, no cítila sa tam lepšie ako s bývalým mužom. Nikdy by si nebola pomyslela, že toto sa s ním stane. Zmenil sa. Moc ho zmenila a on od seba všetkých odohnal. Pre Margitu zomrel už dávno, preto sa nechystá na pohreb. Ukázal sa tam aj Martin s mladou ženou. Tá sa vzdialila a oni sedeli, rozprávali sa o všetkom možnom.

Frank bol so svojím priateľom od začiatku. V zátiší povolania fotografa sledoval jeho vzostup až na vrchol. Tento vzrast sa však nezaobišiel bez politických obetí. Ľudí, ktorí z istých príčin veľkému mužovi prekážali a bolo treba ich nejakým spôsobom odsunúť z cesty. Jedným z týchto ľudí bola aj Judka. Neublížil len jej, ale pomstil sa celej rodine. Preto bolo veľkým prekvapením, že ju Frank uvidel postávať pri katafalku. Judka bola dievčina, s ktorou mŕtvy prežil románik počas povstania, dokonca sa istý čas skrýval v dome jej otca, keď ho hľadalo gestapo. V jeden deň, vracajúc sa domov z banketu, sa v tomto dome ocitol aj Frank. Prišli s priateľom na návštevu, ktorá sa skončila tak, že sa priateľ opil do nemoty, vyzliekol sa donaha, pokúsil sa znásilniť Judku, ovracal koberec… Poumývali ho, naložili do auta a nikto už nepovedal ani slovo. Videli to, čo nemali. Vedeli to, na čo mŕtvy nechcel spomínať. Onedlho celú rodinu obvinili zo spolupráce s nepriateľskou rozviedkou. Judkina mama dostala mozgovú mŕtvicu a zomrela, ostatných čakalo väzenie. Judku síce neskôr oslobodili, no odobrali jej lekársky diplom a nikto ju už nechcel zamestnať. V čase štátnikovho pohrebu sa zaoberala chovom čistokrvných psov, darilo sa jej.

Večer Frank vysušil niekoľko fotografií a začal listovať v albume. Jeho prvé snímky: ich dávna partia, obrázky z kraja, fotografia sedemnástich kráv, snímka z rodného mesta, priateľ a štátna návšteva zo Švédska. Všetky tie záznamy boli ako štátnikov životopis. Vyvolávali vo Frankovej mysli množstvo spomienok. Prešiel v úvahách k niekdajšiemu priateľovi. Uvažoval nad jeho životom, uvažoval, kde, kedy a prečo opustil sám seba.

Nastal deň pohrebu. Frank poznal presný program. Prejav bude len jeden a prednesie ho človek, ktorý nevie ani poriadne čítať – Galovič. Človek, ktorý sa zaslúžil o štátnikov politický koniec. Človek, ktorý politicky zničil zosnulého, sa s ním teraz lúči. Šesť generálov vzalo truhlu na plecia a smútočným krokom ju vyniesli von. Tu sa Frankova služba končí.

Na ulici Frank stretol Margitu, neprezradil jej, že ju zahliadol na pohrebe. Prezradila sa sama, keď pobúrene reagovala na Galoviča a jeho prejav: „Ten sviniar. Že sa nehanbí…

„Vlastne sa ani tak veľa nezmenilo,“ pomyslel si Frank. „Ktosi zomrel, ale Margita je stále taká, ako bývala. Taká istá…“


Zdroje

  1. Caltíková, M. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: ENIGMA PUBLISHING, 2019. ISBN 978-80-8133-080-3.
  2. Caltíková, M. Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry – výber E. ENIGMA PUBLISHING, 2017. ISBN 978-80-8133-062-9.
  3. Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, 2004. ISBN 80-89160-02-6.
  4. Kolektív autorov. Zmaturuj z literatúry 2. Brno: Vydavateľstvo Didaktis, 2010. ISBN 978-80-7358-159-6.
  5. Mňačko, L. Ako chutí moc. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1968.
  6. Polakovičová, A. a kol. Literatúra pre stredné školy 4. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 2018. ISBN 978-80-8120-774-7.

Kategórie: Rozbory diel | Štandardizované diela